Zo života au pair: písal sa jeden obyčajný deň…

Zo života au pair: písal sa jeden obyčajný deň…

Je streda večer, z môjho stolného kalendára strhávam deň 6. marec a hrdo si hovorím: úspešne si prežila ďalší deň!

Už to budú tri mesiace, čo som sa presťahovala do Scituatu a polrok, odkedy som opustila moju komfortnú zónu na Slovensku a rozhodla sa odísť do Ameriky robiť au pair (alebo výstižnejšie „au poor“). O tom, aké to je – žiť v dome s cudzími ľuďmi a starať sa o ich deti a celkovo byť au pair, sa dočítate v článku, na ktorom pracujem od skorého príchodu do Ameriky a po návrate domov ho publikujem. Zatiaľ sa budete musieť uskromniť s týmto miničlánkom o tom, ako vyzerá môj bežný deň. Tak sa na to pozrime:

6:00   Je skoré ráno a ja si nadávam, prečo si moje telo odopiera spánok, keď môže ešte ďalších 40 minút odpočívať. Nevadí, dôležité je, že som si aspoň trochu pospala.

6:40-6:50   Je načase vyliezť z postele, obliecť sa do niečoho čistého, čo bude náročné, nakoľko som nemala energiu si oprať prádlo, vyčistiť si zuby, zísť dolu do kuchyne a pripraviť sa na to, čo ma dneš čaká. Hovorím si: nenávidím stredy…

6:50-7:50     Toto je relatívne pokojné obdobie s deťmi. Postupne zídu dolu do obývačky a pozerajú telku. Počas toho, ako si pripravujem a konzumujem raňajky, robím taktiež kávu, vyberám riady z umývačky, obsluhujem tri deti (štvrté zatiaľ spí), pretože aj tie sa chcú naraňajkovať a chystám im obedy. Správne, starám sa o tri deväťročné deti – M, L a H. Okrem nich mám na krku ešte jednu osemročnú C. Prichystať obed L a H je relatívne jednoduché. H je dookola asi desať rovnakých jedál, pretože mu nič nechutí a L každé ráno varím cestoviny alebo ryžu, ktoré mi väčšinou po škole prinesie domov a všetko skončí v koši…

S M a C to až také jednoduché nie je. Pýtam sa M čo chce na obed. Ona sa ma opýta, čo som jej zatiaľ nachystala. Hovorím jej, že nemám nič, a preto sa jej pýtam, na čo má chuť. Nahnevane sa na mňa pozrie a začne sa rozčulovať a ziapať, že ako má vedieť, čo chce. Ona proste nevie. Tak som jej pripravila obed podľa môjho úsudku…

7:45   Idem zobudiť C. Tá mi vynadá, že prečo ju budím, keď ostatní sú ešte dole a pozerajú telku. Hovorím jej, že na ďalší deň ju zobudím o tých päť minút neskôr, keď decká vyšlem sa vychystať do školy. Mrmlem si popod nos, že naposledy mi nadávala, že ju budím príliš neskoro a nestihne pozerať telku. Toto dievča tiež netuší čo chce (vrátane obeda).

7:50-8:30      Začína sa ranný kolotoč. Zatiaľ čo mama detí rieši ranné výkyvy nálad s M a C, ja sa snažím nahnať L a H do izby, vyberám im oblečenie, snažím sa im prehovoriť do duše, aby sa prestali klbčiť a začali sa obliekať, pretože nestihnú autobus. Odchádzam s oblečením zo včerajšieho dňa, ktoré som pozbierala zo zeme a odnášam ho do práčovne. O chvíľku sa vraciam do izby. L a H sa stále bijú, ležia na sebe na posteli (v lepšom prípade nie sú kompletne nahí) a ja im pekne hovorím (pretože mi bolo vynadané, že nemám na nich kričať), aby sa okamžite obliekli, vyčistili si zuby, zbalili obedy, obuli topánky a stihli autobus do školy. Túto vetu behom jedného rána opakujem priemerne 10krát denne. Taktiež počas jedného rána vyjdem na poschodie a zídem z neho približne päťkrát. Keby niekoho zaujímalo tajomstvo môjho pevného zadku! Po celý čas počúvam, ako M niečo vrieska a C plače a ziape. Hovorím si, vďaka bohu, že mama je doma a snaží sa ich vychystať do školy. M si dáva rannú sprchu. V pohode, veď má kopec času… H si vyčistil zuby. Ostávam v nemom úžase (pretože on neznáša čistenie zubov a moje reči o tom, ako dopadne, keď si ich nebude čistiť má hlboko veď-viete-kde… On nemá žiaden kaz, takže si ich nemusí čistiť. Tomu hovorím filozofia roka!)

8:20  Dnešný deň je zvláštny. Väčšinou je 8:25 a chalani len vychádzajú z izby a idú si vyčistiť zuby a pobaliť veci do školy, zatiaľ čo ja tŕpnem, že nestihnú školský autobus a budem ich musieť odviezť. V stredy vlastne aj tak vozím L, pretože má „kapelu“ – teda nosí si do školy bubón a šoférka autobusu mu zakázala ho brať dnu, pretože zavadzia. Zaujímavé je, že zavadzia len cestou do školy, ale späť ho do autobusu zobrať už môže… Dievčatá sú stále hore, mama sa im snaží dohovoriť, kričí… Je 8:20 a H sa prechádza vonku po snehu a L si balí lyžiarske nohavice a snehule do školy. Inak sú obaja vychystaní do školy. Som na nich pyšná.

8:25   C, M a ich mama schádzajú dolu po schodoch. Následne sa M zosype a začne hučať, že to, čo som jej prichystala na obed jesť nechce. Otvára chladničku a pokračuje v ziapaní o tom, že doma nemáme nič, čo by jej chutilo. C je na tom dosť podobne. Ale aspoň nehučí. Len plače a sťažuje si, že nestíhajú autobus.

8:30   Prichádza autobus. Jediné dieťa, ktoré ho stihlo, bol H. L doňho kvôli bubnu nemohol nastúpiť. M kričí z garáže, nech poprosím šoférku, aby na ňu počaka. Neskoro. Autobus sa pohol. M mi nadáva, prečo som ho nezastavila.

8:35   Už aj C je nachystaná do školy. Aleluja! Beriem kľúče od auta, že ich odveziem, ale mama mi hovorí, že ich vezme ona. Ja sa teda púšťam do môjho ranného rituálu – upratujem po deťoch obývačku, playroom, kuchyňu, ustielam štyri postele, dávam prať prádlo. skladám prádlo z predchádzajúceho dňa… Presne tak, každý deň periem deťom oblečenie. A každý týždeň mením postelné obliečky – jeden týždeň ženské pohlavie, druhý týždeň mužské pohlavie. A niekedy zabudnem, koho som prala predchádzajúci týždeň, a tak niekedy periem rovnaké pohlavie dvakrát za sebou. Pokyny od ich mamy sú, že mám každý týždeň prať všetky posteľné obliečky, ale to by som psychicky a fyzicky nezvládala. Jedna posteľ má totiž toľko obliečok a vankúšov, že dve deti doslova zaplnia práčku a ja prezliekam posteľné prádlo dvom deťom dlhých 20 minút.

9:20-15:30     Free time. V tomto čase chodíme s kamarátkou do fitka, pozerám seriály, snažím sa donútiť učiť sa španielčinu, odpisujem kamarátom, chodíme nakupovať a podobne.

15:30-15:40    Stojím na príjazdovej ceste a hovorím si ako nenávidím stredy. Streda je úplne hnusný deň. Máte síce dva dni za sebou, ale ešte dva a pol dňa pred sebou. A ten poldeň je strašne dlhý. Dúfam, že autobus pred 15:40 nepríde… Utešujem sa spomienkou, ako som minulú stredu stála na príjazdovke a hovorila si to isté. A ako rýchlo ten týždeň zas ubehol.

15:40-16:00   Takže najnovšie tu máme nové pravidlá. Keď sa deti vrátia zo školy, musia odložiť topánky a bundy do svojich kabínok v garáži, vybrať obedár a domáce úlohy na stôl a potom majú do 16ej voľný čas. V praxi to vyzeralo nasledovne: po tom, ako deti vybehli z autobusu, zo mňa sa stal držial na bubón, klarinet, vrecká so  snehulami a otepľovačkami a decká sa rozhodli, že hádam prvý raz, odkedy tu som, vojdú do domu nie cez garáž, ale hlavným vchodom. Všetci štyria sa nahnali mame do kancelárie (mama pracuje z domu). Topánky a kabáty ste videli buď niekde pohodené na zemi, alebo si ich nechali na sebe. Ich batohy boli tiež niekde odhodené na zemi. Ich mama sa na mňa obrátila s otázkou, či ideme podľa plánovaného programu. Snažím sa jej vysvetliť, že decká vošli do domu cez hlavný vchod a tam to celé padlo. Prosí ma, aby som to napravila. Ďalšie minúty sa to snažím napraviť – dohovoriť štyrom deťom, že nemajú voľný čas, kým nespracú svoje veci zo zeme. Taký L to má totálne na háku. M všetko poodnášala a H tiež. C začala robiť domáce úlohy. K domácim úloham máme tiež hotovú filozofiu. Deti si musia určiť, čo si myslia, že ako dlho im bude trvať vypracovať zadanie. Následne im to stopnem a nakoniec to porovnáme. Tiež im kontrolujem kvalitu vypracovania úloh a pomáham im s prípadnými problémami.

V ideálnom prípade sa o 16ej hodine každé dieťa poberie ku svojmu stolu (máme štyri stanovištia) a začne pracovať na svojich úlohach. V praxi to vyzerá tak, že niektorí začnú na tom robiť ihneď po príchode zo školy a podaktorí až po 16ej, pretože moje prosby so začatím domácich úloh ignorujú.

Jedno z detí na mňa kričí, že potrebuje moju pomoc. Do toho ďalšie sa chce so mnou hrať a tretie potrebuje taktiež poradiť. Štvrté mi narieka, že matematiku už vypracovalo a potrebuje notebook k tomu, aby mohlo čítaťz svoju audioknihu. Notebooky sú u mamy v kancelárii, aby ich zbytočne nelákali. Klopem na dvere kancelárie a dostáva sa mi odpovede, že má meeting. Tak musíme počkať…

16:20-16:40   V tomto čase väčšinou všetky deti majú hotové domáce úlohy. Ja ich skontrolujem a decká si ich odnesú do batohu. 

16:40-17:30  L na mňa skáče, ja si ho prehadzujem cez rameno, zosúvam po chrbte dolu a on robí stojku. Akonáhle to vidí C, aj ona to chce robiť. Skončilo to tak, že som na striedačku prehadzovala L a C, až kým som stratila cit v mojom ramene. Tie deti predsa len nevážia pár kíl… Následne mama deti berie L do knižnice, pretože potrebuje novú knihu na čítanie. Ostala som sama s tromi deťmi. Pokyny sú jednoduché: žiadna telka, youtube alebo počítačové hry (okrem edukačných). H sa rozhodol, že chce dočítať knihu, a tak som dnes zažila niečo neuveriteľné – celé poobedie až do neskorého večera čítal knihu. Keď si spravil krátku prestávku a potreboval s niečím do školy pomôcť, počujem zrazu krik z garáže. M a C kričia moje meno. Kričím späť, že musia chvíľu vydržať, pretože niečo riešim. Uvedomujem si však, že v garáži je gymnastické náradie a hovorím si, že sa asi len klasicky kvôli nejakej somarine pohádali a určite si to zvládnu vykomunikovať aj bezo mňa. Nezvládli. Chvíľku na to vbehnú do domu, krik a plač, do toho veľká bitka. Keď som ich konečne od seba oddelila, M mi nadáva, že som mala prísť hneď, keď ma volala do garáže. C na gauči plače, že ju M škrtila. M sa odula. Po chvíli sa ukľudnili, M odišla robiť nejaké „craft“ a C odchádza na poschodie a volá ma zo sebou. C púšťa telku. Ja si spomeniem na pokyny od mamy a nakoľko ju nechcem zas sklamať, hovorím C, že nemôže pozerať TV a už vôbec nie youtube. Tá to má na háku. Drží ovládač a zapína telku. Ja beriem druhý ovládač a vypínam telku. Ona ju zas zapne. Ja ju vypnem. Toto robíme dookla, kým ona nedostane hysák a nezačne mi nadávať, že nie som jej matka a nemám jej čo rozkazovať. Do toho pridá, že mám okamžite odísť, toto nie je môj dom a nadáva mi. Ona si šla svoje, ja som si išla svoje, až jej nakoniec hovorím: „Vieš čo, asi máš pravdu. Mala by som sa začať obhliadať po inej rodine.“ A nahnevaná odchádzam. O päť minút idem hore, vypnem jej telku, hodím na ňu zlomyselný pohľad a odchádzam. Akonáhle som na schodoch počujem, ako znova zapína TV. Stretávam M a hovorím jej, nech ide so mnou, že jej niečo ukážem – ako iritujem C tým, že jej vypínam TV. C sa však medzičasom zamkla v izbe. M sa ma pýta, či nemám sponu do vlasov. Vyťahujem z vlasov sponku a M odomyká dvere. Vypínam TV. C sa mi vyhráža, že to povie mame. Ja ju vysmievam, či jej chce povedať, že sa zamkla v maminej izbe, aby mohla pozerať youtube. V zápätí vypína TV a odutá schádza dolu. Čudujem sa, že H si stále číta a nesnaží sa nenápadne spustiť nejakú PC hru, čo má samozrejme zakázané a samozrejme, že to má vždy hlboko vietekde… M sa vracia k svojmu vytváraniu plátna – craftu a C hľadá, aké umenie ide ona robiť. Vyhralo to maľovanie henou na moje telo. 

17:30-18:00   Hľadám mäso, zemiaky, ružu a zeleninu. Je čas začať chystať večeru. Prosím M a C, či by mi nepomohli nachystať stôl na večeru. Jednohlasne sa rozhodnú že nie a odchádzajú do garáže znova gymnastikovať. Tak mám na chvíľku aspoň pokoj… si myslím. Po pár minútach ma volajú do garáže, aby som im pomohla s ich workoutom a pozerala sa na ne, ako sa im darí na hrázde. 

18:00   L sa vracia. Chvíľku na to pribehnú  do domu M a C. C sa udrela, ale M jej pomohla a priniesla jej ľadový obklad. C je šťastná a taktiež asi prvý raz odkedy tu som vidím, ako obíjma M a ďakuje jej. Väčšinou jej totiž robí zle a hovorí jej, aká je tučná (pričom M je štíhla ako lata).

18:00-18:15  Všetci si sadáme za stôl a večeriame. Už len posledné minúty a budem off!!!! Mama odchádza na večeru s kamarátkou.

18:15-18:45   Upratujem veci zo stola, odkladám riady do umývačky a umývam hrnce. Dievčatá ma volajú do garáže – gymnastikovať.

18:45   Hurá, tatko je doma, môžem byť off! Kiežby… gymnastikujeme a mne sa už krížia oči.

19:15   Finite! Spravili sme výmyky, workout, prevleky, skúsili sme sklopky, stojky na výdrž, mostíky, premety vpred, premety vzad… C sa strepala z posledného premetu vpred a ostala mi ležať v náručí. Objíma ma. Hovorím si, že predsa len asi nechce, aby som odišla.

19:30-21:30   Odchádzam na pivo a biliard. Premýšľam, či sa mi vlastne chce niekam ísť, alebo idem rovno do postele (takých dní tu mám požehnane).

21:30   A sme tu – opäť na začiatku – či na konci? Vyčerpaná sa vraciam domov, kedy doslova utekám z auta do garáže, pretože najnovšie nám tu pobehujú kojoti a napadajú ako domácich maznáčikov, tak aj našich susedov. Z kalendára strhávam papier s dátumom 6. marec, líham si do postele a hovorím si, že ďalší deň bude určite lepší!

Tak takto vyzerá môj bežný deň. Niekedy je tu viac kriku, inokedy menej. Som tu už tri mesiace a čaká ma ďalší polrok. Niektoré dni sú lepšie, iné horšie. Niekedy tu vládne totálna anarchia a ja sa samej seba pýtam, čo tu vlastne robím. Starám sa o deti. Robím au pair. Alebo len zisťujem, čo všetko znesiem a kde sú moje limity.

Taký obyčajný deň. Streda.

Spomínala som už, že nenávidím stredy?