Zo života au pair: ako mi koronavírus zmenil plány (časť 4.)

Zo života au pair: ako mi koronavírus zmenil plány (časť 4.)

Pár dní po tom čo ma hosťujúca rodina vyhostila, nastala druhá zaujímavá časť môjho odchodu z Ameriky: putovanie domov uprostred celosvetovej pandémie. Ako som to krásne nazvala, však? Čakal ma môj one-way trip do Frankfurtu (konečne som bola v Nemecku!) a odtiaľ sa dostať po vlastnej osi do Bratislavy.

23. marec 2020

Nakoľko som nadobudla pocit, že nejako sa na mňa v agentúre pozabudlo, mojej LCC som preposlala môj plán ako sa chcem dostať domov z Frankfurtu so všetkými detailmi pre Travel Department a prosbou nech mi všetko zabookujú tak, ako jej píšem v emaile a budem (mala by som byť) v poriadku a oni budú mať odo mňa vysnívaný pokoj.

Od rána som bola na telefóne s rodinou a riešili sme detaily mojej cesty, robila som si screenshoty a sťahovala offline mapy (pretože som v mojom slovenskom telefóne nemala sim kartu a tým pádom žiadne dátové pripojenie). Nervozita stúpala, ja som klasicky nestíhala a optimisticky som si myslela, že ak si umyjem o 9ej ráno vlasy, o 11ej budú suché. Nechcite vedieť, s čím na hlave som prišla domov po takmer 48 hodinách cestovania s vlhkými vlasmi v drdole, pretože som mala po celý čas na tvári respirátor a cez drdol mi to krásne držalo. Balila som sa, následne som vždy niečo zabudla a medzi kufrom a príručnou batožinou som vkuse niečo prehadzovala… Keď som si konečne čistila zuby, niekto zaklopal na dvere a nestíhajúc tú zubnú pastu ani len vypľuť do umývadla, vo dverách sa zrazu objavila vyplašená upratovačka. Tak som ju pekne poprosila nech príde neskôr. Tým som ale myslela v čase môjho check outu a nie o 20 minút, kedy som začala stresovať viac ako by bol Monk v čase koronavírusu uprostred opusteného San Francisca. A tak som na tú nevinnú paniu doslova vyletela so slovami, že check out je o 11ej, tak nech príde o 11ej a treskla som jej dverami pred nosom. Áno, presne toto som spravila. A áno, doteraz sa cítim za to previnilo. Viete ako sa to hovorí: bola v zlom čase na zlom mieste. A môj adrenalín a sa neskutočne stupňoval.      

O 11ej som spravila vyššie spomínaný check out, kedy som bola od jedného milého pána upozornená na to, že som mala zle nasadený respirátor (ešteže nie všetci sú takí nepríjemní ako ja dnes) a v rukaviciach s dezinfekciou vo vrecku som nasadala na letiskový transfer. Pánovi šoférovi som nedokázala vysvetliť, že v peňaženke toho má oveľa viac ako ja a na prepitné za ten odvoz naozaj aktuálne nemám a po vyložení môjho kufra len nahnevane odkráčal späť do autobusu. Keby len vedel… No a potom sa to začalo.

Nikdy som nevidela tak prázdne letisko v San Franciscu. Nikde skoro nikto, na TSA kontrole som bola iba ja a ešte jedna pani a dokopy som za 4 hodiny stretla približne 70 ľudí (a možno aj to preháňam). Leteli sme načas (to je tiež rarita na tomto letisku) a do Frankfurtu sme prileteli dokonca skôr. Tam som si našla email od LCC hovoriac o tom, že agentúra bookuje iba lety a autobus do Viedne si musím uhradiť sama a oni mi to následne preplatia. Tak sa mi tu vynorili dve zaujímavosti. Za prvé, neviem, kedy som jej písala o autobusoch, ale dobre. Do konca našej komunikácie LCC vždy písala autobus (dokonca aj vtedy, keď som jej posielala kópiu dokladu o úhrade lístku na vlak). A druhou zaujímavosťou bolo, že mám kamarátku, ktorá letela dva dni po mne z Bostonu do Frankfurtu a odtiaľ išla autobusom do Prahy. V USA bola cez rovnakú agentúru, avšak ona mala zabezpečenú a skoordinovanú celú cestu. A tak sa pýtam – kto robí pohovory na Travel Department? Mám pocit, že tam majú tak trochu bordel…     

Do Frankfurtu som priletela o 9:45 ráno a cestou som spala až jednu hodinu. Po dvoch pohároch vína, ktoré som do seba liala akoby to bola voda a počas pozerania Star Wars. Po príchode na letisko som sa konečne napojila na wifi, kde som zistila vyššie spomínanú informáciu o kupovaní lístkov na vlaky. Vraj mi preplatia všetko okrem taxíkov, takže z rakúskeho Wolfstahlu si to nakoniec asi predsa len odkráčam po tej cyklotrase až ku slovenským hraniciam… Cez nemeckú hraničnú kontrolu, kedy sa ma okrem iného colník pýtal, či už mám zakúpené cestovné lístky do mojej cieľovej destinácie a ja som mu zúfalým smiechom odpovedala: „nie,“ ma bezproblémovo pustili a ja som si utekala kúpiť lístok na vlak, ktorý išiel priamo odtiaľto do Viedne. Dokopy som tu stretla asi menej ako 50 ľudí a pán na informáciách ma vystrašil, že na nemecko-rakúskych hraniciach môžem byť vysadená z vlaku, pretože nie som rakúsky občan. Na druhú stranu, inú možnosť ako sa dostať na Slovensko som nemala, a tak som si kúpila lístok a o dve hodiny neskôr nasadla do vlaku. Do vlaku, kde bolo dokopy asi 10 ľudí a časom si predo mňa sadlo jedno dievča, z ktorého sa vykľula ďalšia Slovenka! Hraničné kontroly pri prechode do Rakúska mali údajne trvať približne 20-30 minút. My sme tam stáli asi 5 minút a nikto nás nekontroloval. Dokonca ani sprievodca sa nezmenil. O 18:45 sme prišli do Viedne a zhodnotili sme len jedno: Rakúšanom a Nemcom riadne šibe. Nikto okrem nás dvoch nemal na sebe rúško a ešte na nás dve sa pozerali ako na chodiacu Čiernu smrť. Okolo 20ej sme prišli do Wolfstahlu, moja nová kamarátka vytiahla GPS (vďaka Bohu, že som nemusela fungovať s mojimi polo-(ne)funkčnými offline mapami a screenshotmi) a rozhodli sme sa, že nakoľko nasledujúce dva týždne budeme aj tak v domácej karanténe, dáme si predtým ešte krásnu štvorkilometrovú večernú prechádzku. Po pol roku v San Franciscu, kde sa najnižšie teploty pohybovali okolo 8°C, som zažila mierny teplotný šok. Studený vietor nám fúkal do tvárí, cyklotrasa osvietená samozrejme nebola a ja som sa tešila, že som tam nebola sama, pretože by som sa od strachu asi pototo. Cestou sme stretli iba jedného pána s príručnou batožinou, ktorú si ju ťahal za sebou. Poviem Vám, cítili sme sa ako v nejakom filme o uprchlíkoch. Rúška na tvári, gumové rukavice namiesto klasických rukavíc a s kuframi so sebou sme sa približne hodinu ťahali popri lese a lúke na Slovensko. Do toho sme mali krásny výhľad na Bratislavský hrad, no hotová romantika čo poviete. Na hraniciach si od nás vypýtali akurát občianske preukazy, ale vystačili si aj s pasmi, oznámili nám, že máme ísť do povinnej dvojtýždňovej karantény a opýtali sa nás, či sa tam máme ako dostať. Záležitosť vybavená a uzavretá za menej ako dve minúty (okej, trvalo nám to dlhšie, pretože som nevedela nájsť v mojom bodreli doklady). Mimochodom, mojej novej kamarátke na slovenskej ambasáde oznámili, že nakoľko príde na Slovensko ako jednotlivec a plánovala ísť do karanténneho zariadenia v Gabčíkove, avšak nemala sa tam ako dostať, nikto jej na hranice nepristaví autobus a má sa tam dopraviť vlakom sama. Tým by však porušila zákon a mohla byť pokutovaná. Nakoniec si to zariadila úplne ináč, ale páči sa mi, ako to máme na Slovensku všetko premyslené, všetko funguje a na hraniciach každému samozrejme merajú teplotu. Niet nad bezpečnosť a poriadok v krajine!

Mne tam naši pristavili auto. Po klaustrofobickom šoku (už dlho som nesedela v takom malom aute) a uvedomení si, že moja ľavá noha si krásne odpočíva vedľa spojky a že ak pravou nohou budem šliapať na brzdu, prevodovka sa jednoducho nepohne, som úspešne rozbehla naše auto. Nakoniec som už len ostala prekvapená z toho, že som nezabudla, ako šoférovať manuál a dopravila som sa do bytu, kde som strávila nasledujúce dva týždne. Doma som si konečne mohla dať respirátor dolu z hlavy (už ma z neho nesmierne svrbela pokožka a mimochodom, spať s ním je tiež umenie), dala si sprchu, išla spať a čakať. Čakať na to, či som počas cesty cez pol sveta chytila ten vírus alebo nie.

Čo nasledovalo potom…

Klasika: jetlag, vybavovačky a telefonáty s úradom práce, zdravotnou poisťovňou… Neúspešná snaha navariť dobrý obed, po ktorom by som sa necítila ako po otrave jedlom a doťahovačky s agentúrou. LCC som písala email, že som šťastlivo prišla domov a pýtala som sa jej, ako budeme riešiť finančné vyrovnanie. Že jej mám poslať bločky za vlak a autobus (nechápem, čo furt mala s tým autobusom) a oni mi to vraj preplatia. S malou dušičkou som jej okrem vlakových lístkov poslala aj doklad o ubytovaní v hoteli a čuduj sa svetu – zrazu s tým nebol problém mi ho preplatiť. Akurát, že mi nikto neodpisoval… A ja som si zrazu uvedomila, že sa ma nikto nepýtal ani len na moje bankové údaje. Tak som sa ozvala znova a zistila som, že keby len mlčím a čakám, tak sa skôr dočkám toho, že moje jedlo bude chutiť lepšie ako presolená spálená sra*ka ako nejakých peňazí…           

Lula