Zo života au pair: ako mi koronavírus zmenil plány (časť 3.)

Zo života au pair: ako mi koronavírus zmenil plány (časť 3.)

V prvej časti môjho skutočného príbehu na pokračovanie ma ďalšia rodina v Amerike vykopla. Tentoraz však doslova. V druhej časti som Vám opísala, ako som sa dokázala behom 30 minút pobaliť a zmiznúť a prečo som sa tešila z môjho dobrovoľníctva pre American Red Cross. Dnes sa pozrime na dni, kedy som psychicky rezignovala a začala som to mať v r*ti.

20. marec 2020

Prvý deň, kedy som mala nervy v háji iba raz – keď som sa doobeda dozvedela, že môj let bol naozaj zrušený. Agentúra vraj pracuje na mojom novom itinerári. Do konca dňa som sa ho aj dočkala: na pondelok som dostala priamy let zo San Francisca do nemeckého Frankfurtu. Čo však malo nasledovať potom, presnejšie povedané, ako som sa mala z Frankfurtu dostať do Bratislavy, mi už nikto nepovedal. Dospela som k záveru, že ak bude Au Pair in America hľadať niekoho do tímu na Travel Department, asi sa tam budem hlásiť medzi prvými, pretože som nadobudla pocit, že títo ľudia o geografii Európy toho moc nevedia… Do toho som ešte bombardovala LCC s otázkou, kde mám akože prespať z nedele na pondelok, nakoľko u mojich kamarátov som už byť nemohla. Odpoveď prišla až na druhý deň ráno…

21. marec 2020

Dnes som sa dozvedela zopár veľmi užitočných informácií. Tak napríklad, LCC mi ráno oznámila: „Je víkend a Au Pair in America počas víkendu nepracuje, takže k Vášmu prípadu sa vrátime až v pondelok a doriešime všetky detaily ohľadne Vašej cesty domov.“ Tak to mi naozaj odľahlo. Ďalšou pozitívnou správou bola odpoveď na moju otázku ohľadne noci z nedele na pondelok. Vraj mám ísť na letisko a spať tam. Agentúra mi hotel vraj nebude preplácať a mám to brať ako dôsledok za moje konanie. Takže si to ujasnime: v USA som cez agentúru, ktorá sa o mňa má postarať za každých okolností (veď som im za to pred odchodom zaplatila). Namiesto toho sa dozviem, že uprostred koronapandémie mám stráviť vyše 30 hodín na jednom z „najbezpečnejších“ miest, kde sa v dnešnej dobe človek môže zdržiavať a ešte mám byť agentúre vďačná za to, že vôbec rieši moju cestu domov. Pretože niekde v mojom okolí sa vraj nachádza iná au pair, ktorá sa ocitla v presne rovnakej situácii, avšak nakoľko je v USA ešte len prvý rok, nikto jej v ničom nepomáha a všetko si musí riešiť a platiť sama. No tak to mi teraz naozaj znova odľahlo. Skúsila som ešte zavolať na U.S. Department of State, avšak tam som sa dozvedela akurát len toľko, že môžem ísť ešte do nocľahárne (ale treba tam prísť skoro ráno, aby som si uchmatla posteľ 😉 ). Nakoľko noc s bezdomovcami som naozaj stráviť nechcela, zabookovala som si najlacnejší letiskový hotel s letiskovým transferom, kam som sa v nedeľu ráno presúvala a do konca dňa som riešila s mojou rodinou možné presuny z Frankfurtu do Bratislavy. Do konca dňa sme mali aj túto kapitolu uzavretú. Z Frankfurtu si vezmem vlak do Viedne, kde prestúpim na iný vlak na viedenské letisko odkiaľ mi pôjde tretí vlak do rakúskeho mesta Wolfstahl. Odtiaľ si buď zavolám taxík, ktorý ma vezme na Rakúsko-Slovenské hranice alebo sa prejdem približne hodinovou (4km) večernou prechádzkou po cyklotrase ku hraniciam. A ja som sa začala pomaly tešiť na môj nie road trip, ale one-way trip.

22. marec 2020

Bolo 9:45 a ja som sedela na lavičke pred hotelom Travelodge. Na recepcii ma odbili, že check in je až o 15ej, a tak si musím počkať. Bez wifi, či vody, jedinou útechou pre mňa bolo krásne kalifornské počasie, pretože ak by som sa nachádzala niekde uprostred Chicaga, asi by som sa premenila na cencúľ. Okolo obeda som sa začala prechádzať dookola okolo lavičky a sledovala som hotelových hostí a ich deti, ako si bez nejakého strachu namáčajú v hotelovom bazéne nohy. Škoda slov. O 13ej ma obišla pani recepčná a ja som sa jej opýtala, či naozaj nie je šanca na skorší check in. Odpovedala mi, že ihneď ako sa moja izba uprace, mi dá vedieť. O hodinu a asi 50 kôl odkráčaných okolo lavičky neskôr (treba predsa spraviť 10 000 krokov denne) za mnou prišla so slovami, že má pre mňa konečne izbu. Od agentúry som nič nové nepočula, tak fajne.

Lula