Zo života au pair: ako mi koronavírus zmenil plány (časť 2.)

Zo života au pair: ako mi koronavírus zmenil plány (časť 2.)

V prvej časti mojej päťdielnej sérii blogov o tom, ako som opustila Spojené štáty som Vám načrtla, že ma zas raz ďalšia americká rodina vyhodila. Alebo žeby nie? Ale áno. Nejdem to naťahovať, poďme sa pozrieť, čo nasledovalo na ďalšie ráno po tom, čo som dostala SMS, kde mi bolo oznámené, aby som sa už domov nevracala…

18. marec 2020

Písal sa krásny nový deň. Kalifornské slnko nám od rána svietilo a ja s opuchnutými očami a trojitými kruhmi pod nimi som o 8ej ráno napísala mojej pani domácej SMS: „Ahoj, môžem sa vrátiť?“ Do piatich minút mi pípla odpoveď: „Áno, môžeš. Po príchode budeš mať dve hodiny na to, aby si si pobalila veci a odišla. Budem potrebovať naspäť tvoj telefón a kľúče od auta.“ A v tomto momente sa mi začal dnešný kolotoč plný telefonátov a vybavovačiek. Samozrejme až potom, čo som sa znova zosypala a pozviechala. Nasledovala moja mentálna rezignácia, kedy aj pri otázke ako sa volám, by som Vám nevedela odpovedať. Kamaráti našťastie mysleli za mňa a išlo to samo: Ihneď volaj koordinátorke (LCC)! LCC je človek, ktorý má na starosti určité au pair v určitej lokalite. Jej telefón má byť zapnutý 24/7 a ak si uprostred noci zmyslíte, že Vám chýba mama a neviete s kým sa porozprávať, je tu pre Vás. Teda, mala by byť. Presne takúto som mala aj ja ešte donedávna, avšak potom ju vystriedala nová, ktorá mi nedávno nahnevane volala a vypisovala vyčítajúc, že ignorujem jej emaily a nech jej láskavo odpíšem. Ja som jej láskavo zavolala s tým, že mi dokopy poslala asi 4 emaily, niektoré boli úplne totožné, avšak na všetky som jej ihneď odpísala. Nakoniec vysvitlo, že si ma pomýlila s inou Luciou… Takže, volám tejto LCC, ktorá mi samozrejme nedvíhala. Tak som napísala bývalej LCC, ktorá mi ASAP poslala núdzový kontakt pre au pair. Do toho som volala domov, kde mi mama zakázala ísť si baliť veci, kým sa situácia aspoň trochu nevyrieši, pretože nemôžem zostať bez telefónu. Vyplašená som volala na núdzový kontakt, kde po vyrozprávaní môjho príbehu mi na došlo šokujúcim hlasom odpovede: „ČO??!!“ Následne mi pani na opačnej strane sľúbila, že idú hľadať pre mňa letenku domov a opýtala sa ma, či mám strechu nad hlavou. Kamarátom som tak nechcene zmenila plány a nakoniec sme sa lúčili až do nedele… Ale viete ako sa hovorí: „V núdzi poznáš priateľa.“ A ja som nesmierne rada, že sa na mňa nevykašľali.

O dve hodiny neskôr sa konečne zobudila aj moja LCC. Po zodvihnutí telefónu som dostala päťminútovú prednášku o tom, aká som nezodpovedná, ako som si to mohla dovoliť a čo som si myslela. Keď sa potom upokojila, poprosila ma, či by som jej mohla porozprávať moju stranu príbehu. Vraj s mojou pani domácou ešte nevolala, len si čítala od nej email. Keď som sa teda dostala ku slovu a vysvetlila som jej, čo sa vlastne večer stalo, zrazu zmenila tón, ospravedlnila sa mi za to ako na mňa vyletela a skonštatovala, že ma úplne chápe. Mňa by teda fakt zaujímalo, čo bolo v tom emaile, ale to sa už asi nikdy nedozviem. Zároveň som jej oznámila, že nakoľko som sa jej nevedela celé doobedie dovolať, volala som na núdzový kontakt a au pair agentúra pracuje na mojej letenke domov. LCC zostala z tohto mierne zaskočená, avšak onedlho mi opäť volala so slovami, že si mám ísť čím skôr po veci, pretože existovala malá šanca, že by mi vybavili let domov ešte na dnes. Pobalená som bola za 30 minút. Let mi síce vybavili až na nedeľné poobedie, ale bolo to dobré, nakoľko som si v tom všetkom zhone zabudla zobrať zo šuplíka všetky dôležité dokumenty a papiere, ktoré som si vyzdvihla až na ďalší deň: čakali ma v igelitke pred mojím teraz už bývalým domovom… Podvečer som dostala itinerár na nedeľný let: San Francisco – Los Angeles – Londýn – Schwechat, avšak zároveň sme vygooglili, že Schwechat postupne prestáva prijímať lety z Londýna a londýnske letisko tiež začalo rušiť a odkláňať lety…

19. marec 2020

Ráno som písala LCC, či by mi mohla preveriť môj let, nakoľko nám sa ukazovalo, že môj let do Londýna bol zrušený. Do večera som od nej nepočula. Zároveň som preventívne písala na Ministerstvo zahraničných vecí, kde som im opísala moju aktuálnu situáciu a poslala im žiadosť o repatriáciu vládnym špeciálom, ktorý sa mal konať v stredu 25. marca z Washingtonu DC. A ešte som písala do zdravotnej poisťovne, pretože som vedela, že ihneď po príchode na Slovensko pôjdem do karantény a nakoľko posledných 18 mesiacov som strávila mimo Slovenska, nebola som tam nahlásená. A keby sa mi nedajbože prejavil koronavírus, neviem ako by som to riešila…

Pýtate sa, čo som robila zvyšok dňa? Načrtnem Vám to takto: z môjho pôvodného domova som si sem dotiahla dva narvané kufre, preplnenú príručnú batožinu, batoh, obrovskú kabelu a XXL tašku. Všetky svoje veci som balila štýlom „čo najrýchlejšie tam nahádž jedno cez druhé, ale aspoň tú kozmetiku sa pokús separovať od všetkých tvojich tričiek, svetrov, šiat, topánok, búnd, liekov a nohavíc.“ Takže som si sem dotiahla jeden veľký bodrel, ktorý som dve hodiny triedila a snažila sa vytvoriť dve kopy: akútne veci, ktoré si vezmem na Slovensko a veci, ktoré mi moji kamaráti pošlú počas roka na Slovensko. To budú pre mňa také malé Vianoce.

A potom nastala mission impossible: kúpiť rúško/respirátor, rukavice a dezinfekčný gél na moju cestu domov. Keď sme to nemohli zohnať už ani v Home Depot, spomenula som si, že v American Red Cross kde som robila dobrovoľníčku, sme mali presne takéto zásoby! A samozrejme, že som od nich dostala plnú výbavu na moju cestu domov. Smutne som sa rozlúčila s mojimi dobrovoľníckymi kamarátmi (aspoň som sa s nimi stihla rozlúčiť) a prvýkrát som začala pociťovať stres z cesty domov. Moje hypochondrické myšlienky začali fungovať na plné obrátky a skromne som sama sebe zhodnotila, že to bude nielen fyzicky a psychicky náročné, ale ak sa cestou domov nenakazím, nastane asi zázrak.

Na záver dňa som si pri potápajúcom sa Titanicu však uvedomila jednu dôležitú vec: nech už sa mám aktuálne akokoľvek zle (moja psychika bola posledné dni totálne v háji), jedna vec bola na tejto situácii naozaj úžasná: už nie som au pair! Predsa len som sa tejto úľavy nakoniec dočkala… Síce trochu predčasne a svojsky, ale tí čo ma už nejaký ten deň poznáte/ čítate moje blogy, už dávno viete, že ja rada robím veci… inak.

Lula