Zo života au pair: ako mi koronavírus zmenil plány (časť 1.)

Zo života au pair: ako mi koronavírus zmenil plány (časť 1.)

Naivne som si myslela, že v čase kedy budem publikovať tento blog, o koronavíruse už nebudeme ani počuť. Že napíšem pár riadkov o tom, aké náročné to bolo byť au pair počas koronavírusu a teraz sa nad tým už len budem pousmievať. Realita je však úplne iná: koronavírus tu ešte stále je, au pair už pár týždňov nie som, v Amerike sa tiež už nenachádzam a šťastne sa pousmievam akurát tak nad príslovím: „Všetko zlé je na niečo dobré.“ Jedným malým nezodpovedným rozhodnutím som totiž spustila katastrofálnu lavínu, ktorá v konečnom dôsledku spôsobila to, po čom som tajne už pár mesiacov túžila: ocitla som sa doma.  

Keď som si ešte hovorila aká som rozumná…

Písala sa sobota 14. marec, európske štáty postupne začali uzatvárať hranice a Amerika od piatku zakázala prílety zo šestnástich európskych krajín. Donald Trump čakal na výsledky testov na koronavírus. Tom Hanks aj s manželkou boli už nakazení. Pozastavila sa sezóna NBA, NHL, rad-radom sa rušili kultúrne podujatia a ľudia bezhlavo nakupovali múku a toaletný papier. Dnes som si čítala trefný vtip: „Teď jsem svým dětem vysvětloval, že tahle karanténa je vlastně úplně stejná jako náš běžný život před 31 lety. Zavřené hranice, nikde žádní cizinci, fronty před obchody, nikam se nedalo jít a v televizi večer blábolí slovenský k***t lámanou češtinou (to bola asi narážka na Andreja Babiša).“ Ešte 5. marca sme si robili srandu, že Slovensko bolo pomaly jedinou krajinou v Európe, kde nebol infikovaný jediný človek. Šiesteho marca bol potvrdený prvý prípad z Kostolišťa. Robili sme si srandu, že je to iba horšia chrípka. Na chrípku údajne zomrie 1% nakazených, ale na koronavírus umreli už 3%. Pýtate sa ma, či som sa v tomto momente bála? Zatiaľ nie…

O koronavíruse sme už počúvali denno-denne a situácia sa každým dňom zhoršovala. Preto som sa tohto dňa rozhodla, že v rámci snahy zabrániť šírenia vírusu, zruším road trip, na ktorý som sa nesmierne tešila, a do ktorého som vrazila nemalé peniaze. Čo už. Peniaze boli, sú a budú, nie? Za to taký toaletný papier, respirátory, rúška a dezinfekcie teda už nie sú. Ako sa tak pozerám na štatistiky a neustály vývoj, dospela som k záveru, že každý z nás sa už určite stretol s minimálne jedným človekom, ktorý je bol prenášačom vírusu alebo rovno nakazeným ním. Najhorší sú však ľudia, ktorí to majú totálne na háku a kto na to dopláca? Iní ľudia a najmä doktori. V tento deň som si čítala článok o tom, ako to vyzerá v talianskych nemocniciach. Lekári zastupujú zdravotné sestry, nikto už nerieši nadčasy – všetci pracujú pokiaľ vládzu. Pritom ohrozujú vlastné zdravie a kvôli nedostatku prostriedkov musia rozhodovať o tom, kto prežije a kto nie. Kiežby som teraz písala radšej riadky do nejakej sci-fi knihy…

Vo štvrtok Donald Trump vyhlásil, že od piatka uzavrie hranice s Európou a nikto sa sem nedostane. Vo štvrtok som mala vážnu konverzáciu s mojou hosťujúcou rodinou o tom, že si neželajú, aby som chodila medzi ľudí, do fitka, na nákupy, do reštaurácií a barov a nestretávala sa s kamarátmi. Minimálne nie najbližšie týždne a potom uvidíme ako sa situácia vyvinie. Cítila som sa ako malé 15-ročné decko, ktoré prišlo domov na mol a dostalo zaracha na dobu neurčitú (s výnimkou osamelých prechádzok po pláži a parkoch). Ale uvedomila som si, že vlastne ide o dobro nás všetkých. Že vlastne nechcem byť potenciálny prenášač a hypoteticky šíriť nákazu. Áno, je to strašne obmedzujúce. Ale pri pohľade na Taliansko alebo Španielsko, kde behom 24 hodín pribudlo vyše 1500 nových prípadov infikovaných ľudí je to… rozumné. A teraz už môžeme iba čakať, koľko ľudí naberie toho rozumu a koľko ľudí sa rozhodne vybrať sa na dovolenku na Hawaii, pretože letenky zo San Francisca sa dali zohnať za $100. A čo táto situácia znamená pre au pair? Tí, ktorí sú v Európe či Číne, sa minimálne v najbližších 30ich dňoch do USA určite nedostanú. Ja som sa po pol roku konečne dočkala voľných víkendov, ale počas týždňa budem denno-denne zatvorená s dieťaťom a jeho rodičmi, ktorí začínajú s home office. A to ďakujem Bohu, že sa starám iba o jedno dieťa. Školy sa zatvárajú, na verejné priestory nie je odporúčané chodiť a situácia sa ide len a len komplikovať. A to som sa tešila, že mi chýbajú už len necelé tri mesiace do ukončenia programu. Ale treba myslieť pozitívne, a tak som si hovorila, že konečne si našetrím nejaké peniaze bokom! Kto by bol len povedal, že pár dní po takejto osobnej osvete spravím niečo, čo mi obráti svet hore nohami…          

Keď mi ten rozum zrazu začal odchádzať… (17. marec 2020)

V piatok 13. som mala vyššie spomínanú serióznu konverzáciu s mojou hosťujúcou rodinou. Síce som mohla chodiť na prechádzky, ale samej to Vás rýchlo omrzí. Nehovoriac o tom, že celý predchádzajúci týždeň som už nechcene karanténovala, pretože moje dieťa bolo doma choré. Tak som cez víkend sedela doma na riti a oddychovala. V pondelok večer to isté a potom prišiel môj slávny utorok. Moji kamaráti mali v stredu odísť zo San Francisca, pretože situácia s koronavírusom tam pomaly, ale isto išla dolu vodou. A tak som sa rozhodla, že aj napriek zákazu stretávania sa s kamarátmi, si večer po celom dni spravím jednorazovú výnimku a vybehnem za nimi sa rozlúčiť. Pretože som vedela, že ich aj tak najbližšie týždne tak skoro neuvidím a vlastne reálne skončím sociálne izolovaná – presne tak, ako si to moja hosťujúca rodina priala… Sociálne izolovaná som síce skončila, ale nie v USA. Ale o tom neskôr.

Večer o 20:00 mi padla, špinavá od blata a celá prepotená som utekala do sprchy a okolo 20:30 som pani domácej oznámila, že sa idem povoziť po okolí a vypnúť hlavu. Nakoľko som ešte pred pol rokom bola požiadaná, aby som s nimi zdieľala cez aplikáciu v mobile polohu (sľúbili mi, že ma vo voľnom čase nebudú stalkovať, avšak teraz sa len zamýšľam nad tým, ako často ma kontrolovali – hneď zistíte prečo), telefón som si vypla, aby ma nemohli lokalizovať. Kamarátom som napísala, že o 20 minút som tam, nasadla som auta, telefón automaticky dala na nabíjačku (sila zvyku) a vyrazila som. Čo som si však nevšimla a dovtedy netušila bolo, že ak nevybitý a úmyselne vypnutý iPhone dáte na nabíjačku, automaticky sa zapne. Ja som si však spokojne odišla, užila si posledné chvíle s kamarátmi a pri odchode som do ruky zobrala telefón, že si ho konečne zapnem a pustím nejakú fajn hudbu na cestu domov. Keď vtom som si akurát tak našla zmeškaný hovor a dve SMS správy. V prvej sa ma pani domáca pýtala, či som si istá, že som sa išla len tak previezť a nešla som sa s niekým stretnúť a v druhej mi rovno oznámila:

„Prosím ťa ostaň tam kde si dnes, sem sa nevracaj. Okamžite chceme ukončiť program…

…Dobrú noc, dúfame, že ti je s kamarátmi dobre.“ 

Myslím, že všetkým Vám je jasné, že som sa totálne zosypala. Moje prvé myšlienky boli také, že zostanem uprostred svetovej pandémie na ulici uprostred San Francisca a stane sa zo mňa bezdomovec. Našťastie som mohla v noci zostať u kamarátov a sľúbili mi, že to ráno spolu nejako vyriešime. Celú noc som oka nezavrela a písala som domov mame, akú kravinu jej dcéra zas raz vyviedla. Tá po prekonaní prvotného šoku mi naložila ešte viac a ja som sa už len modlila, nech príde ráno…

Lula