Waltz, foxtrot, polka a pivo (21.9.2018)

Waltz, foxtrot, polka a pivo (21.9.2018)

Seattle, mesto preslávené hudobnou scénou, toho naozaj veľa ponúka. Veľmi som si obľúbila stránku thestranger.com, kde nájdete programy koncertov, divadiel, kín, festivalov a iných, hádam všetkých, eventov, ktoré sa v Seattli konajú.

Je piatok dopoludnie a ja si hovorím, že by som sa naozaj mala začať konečne trochu socializovať. Predsa len, počas večerných prechádzok po susedstve, kde sú len domy a strašidelné neosvetlené (inak cez deň nádherné!) parky, veľa ľudí nespoznáte… A tak som sa rozhodovala, či ísť radšej na punk-metalový koncert alebo si zatancovať waltz na Broadwayi (v tomto prípade ide bohužiaľ len o ulicu).

Vyhúkaná ako malé mača kráčam zahanbene do tanečnej sály. Strach z neznámeho zo mňa opadá vo chvíli, kedy sa mi prihovorí milá kanadská Číňaka žijúca v Seattli – Christina, ktorá si sem prišla zatancovať s manželom – Crisom. Okrem nás troch je tu ešte chlapec zahľadený do svojho iPhonu, už na pohľad zlatá pani inštruktorka a postaršia slečna (povedala by som pani, ale ako mi povedala, nikdy sa nevydala, takže vlastne je stále slečna).

Môj prvotný optimizmus, s ktorým som sem prišla, však čoskoro vyprchal. Hneď Vám poviem prečo. Prvý tanečný krok, ktorý sa ideme naučiť (aby sme o 30 minút vedeli tancovať ako profíci, pretože príde DJ), je march. Okej, to bude pochodovanie, predpokladám. A nemýlila som sa. Pochodovali sme a rátali sme si kroky asi päť minút vkuse. Hovorím si, že ak o tomto je waltz, tak je to super easy tanec. Trochu nudný a posh, ale easy. No, takže takto. Počas pochodovania sa síce cítite honosne, pretože pochodujete po tanečnej sále s hrdým výrazom v tvári a s vypnutou hruďou, avšak to je len začiatok. Po chvíli si totiž uvedomíte, že pravá ruka, ktorú si tak nadšene držíte jemne upaženú ako baletka, Vás vlastne celkom bolí a chcelo by to zmenu.

„Dobre, vidím, že toto Vám ide, naučíme sa druhý krok,“ hovorí lektorka. Tú uboľavenú pravú ruku si prekrížite s partnerovou ľavou rukou a opäť kráčate. A opäť sa cítite príjemne. Nanešťastie ani tento pocit dlho nevydrží, pretože, čuduj sa svetu, nohy Vás začnú bolieť! A preto je čas naučiť sa tretí krok.

Pre mňa to bol zlomový okamih, pretože s partnerom sme sa postavili zoči-voči oproti sebe a nasledovalo anglické vysvetľovanie, kam máte dať ľavú ruku, v akom uhle máte mať zohnutý lakeť, ako chytiť partnera pravou rukou a kam si dať nohy, aby sme si po nich navzájom nešliapali. Obzvlášť v poslednom spomínanom bode som pohorela. Chudáčiko, môj tanečný partner, sa ma snažil viesť, avšak z mojej strany to vyzeralo, akoby som s ním hrala hru „pošliap všetko, čo sa hýbe“. Prešlo približne desať minút, moje skills sa jemne zlepšili a už som „iba“ zakopávala o jeho nohy a vtedy nastal čas naučiť sa štvrtý, posledný krok (pretože viac sme nestihli).

Naozaj veľmi rada by som Vám vysvetlila, v čom ten krok spočíval, avšak naozaj neviem ako. Pani inštruktorka, po tom, čo  zbadala môj neprítomný pohľad a vyvalené oči, sa evidentne zhrozila a opýtala sa ma, či som porozumela tomu, ako spraviť otočku. Pozerám na ňu, akoby som z jahody spadla, že nie. Tak nám to špeciálne kvôli mne vysvetlila odznova. Poznáte ten pocit, keď sa Vám Váš softvér v hlave proste zrazu „vypne“ a prestanete úplne vnímať? Takže takto: krok dopredu, potom druhá noha, do toho si rátame: dva-tri, ľavou nohou obkľuka, neprestávame počítať: štyri-päť, prisunúť nohu – šesť a vualáááá, po piatich morbídnych minútach, výmene dvoch tanečných partnerov, nervov v kýbli a celá spotená, sa mi to konečne podarilo!

A v tom zrazu prišiel DJ. Chlap, s plynovou maskou na tvári. Zhrozene ho všetci pozorujeme, a niekto sa ho vyplašene pýta, či niekde uniká plyn. Chlap im niečo, čomu som cez tú masku nerozumela, odpovedá, a všetci sa tvária spokojne a tancujú si. Medzi časom prišli ešte ďalšie dva páry a piatková párty sa môže začať! 

Z DJ-a sa nakoniec vykľul ďalší profi tanečník a väčšiu zábavu, ako tancovať a byť usmerňovaná ako správne tancovať chlapom, ktorý má na hlave nasadenú plynovú masku, som si naozaj nevedela predstaviť. Geniálne! Dokonca ma naučil aj foxtrot. A Christina nás dvoch s Crisom naučila tancovať polku. Pretože „v kanadskej Alberte predsa všetci vedia tancovať polku!“ Tak už aj my v Seattli.

No a čo padne po takomto výkone lepšie ako pivo s novými kamošmi?

PS: Jediné „pivo“, ktoré mi tu zatiaľ chutilo, bol ananásový cider, ktorý chutil vlastne ako džús… a bol to cider. S pivami je to zatiaľ bieda. Na druhej strane, v centre Seattlu je vraj podnik, kde si môžete vybrať z cca 200 čapovaných (!!!) pív. Takže stále existuje šanca, že jedného dňa objavím aj také, čo mi zachutí.

PS2: Nedalo mi to, a tak som sa Christiny opýtala, či mi vie povedať, prečo má náš DJ plynovú masku. Hovorila som si, že som síce v USA a už som mala tú možnosť spozorovať, že podaktorí ľudia sú jednoducho… istým spôsobom veľmi svojskí, ale toto bol jeden z mojich doteraz spozorovaných highlightov. Napokon však vysvitlo, že ten chlap ju mal len kvôli alergii na prach!

A ty si čo si robil v piatok večer? 🙂