Tri gringas cestujú po Kostarike (23. júl – 2. august 2021)

Tri gringas cestujú po Kostarike (23. júl – 2. august 2021)

Po troch náročných týždňoch v dažďovom pralese sme sa s Peťou a Hankou vybrali na výlet po západnom pobreží Kostariky. Počas nasledujúcich dní sme sa konečne mohli okúpať v oceáne, chytiť bronz a vidieť aj niečo iné ako drevo, blato a dážď. No na druhej strane, chýbal nám prenikavý hlas vrešťana, ktorý nás vždy skoro ráno prebral zo spánku či zvedavé opice, ktoré ku nám občas chodili.

Manuel Antonio a agresívna opica

Našou prvou zastávkou bolo mesto Quepos. Bývali sme v štvrti El Cocal, do ktorej sme sa vedeli dostať cez rieku pomocou prevozníka. Pri západe slnka sme ku nemu prišli a zaplatili mu za dvojminútový prevoz na opačnú stranu. Tomu hovorím biznis! Tam nás pre zmenu čakala asi 30 minútová prechádzka s našimi 15 kilovými batohmi naprieč celou štvrťou. Vďaka čelovkám sme aj videli kadiaľ kráčame, pretože sme bývali takmer na samom konci, kde už ani pouličné lampy nemali. Čo sa týka nášho ubytovania, bolo celkom útulné: všetky tri sme spali na jednom madraci; v noci nás kúsali miniatúrne, okom neviditeľné mušky a o pol piatej nás zobudil kohút. A tak sme sa na druhý deň o pol šiestej ráno vykúpali v oceáne a osviežené sme vyrazili do národného parku Manuel Antonio.

Manuel Antonio je najmenší národný park na Kostarike. Jeho súčasťou sú štyri pláže, preto sme tu na každom rohu videli pobehovať ľudí v plavkách. To sa mi v národnom parku doteraz nestalo. Ale zas bolo super sa počas horúceho dňa ovlažiť v oceáne. V parku sme videli krásne zafarbené kraby, dvoch leňochodov (jeden papkal list a druhý si vyberal zo srsti chrobáčikov), rozkošné prasiatko aguti, leguánov a dva druhy opíc: veveričie opice a kapucínov. Tieto opice sú relatívne neškodné, avšak len do chvíle, kým si nezvyknú na ľudí. V turistických destináciách sú rozmaznané tvorom zvaný človek, ktorý ich kŕmi či už úmyselne alebo odpadkami, ktoré vyhodí do koša. A tak sa stalo to, že tieto opice namiesto toho, aby sa ľudí báli (ako u nás v pralese), ich práve naopak vyhľadávajú kvôli potrave, pózujú im pred foťákmi, a keď ich majú plné zuby, hodia po nich napríklad kokosový orech. A to sa stalo aj nám. Istá skupinka turistov si fotila kapucínov a keďže sme sa nechceli medzi nimi tlačiť, počkali sme si, kým odišli. V tomto momente sa však kapucínom už nechcelo naďalej pózovať, a tak sme sa na to vykašľali a otočili sme sa na odchod. Keď v tom asi meter od nás spadol na zem kokosový orech. Zdvihneme hore hlavy a čo nevidíme – vyškerených kapucínov. Toto bol deň, kedy som si prvýkrát uvedomila, aké nebezpečné môžu byť kokosové orechy.

Záhada stratenej bagety

Z Queposu sme sa presunuli do mesta Uvita. Uvita je známa tým, že sa tu dajú pozorovať veľryby. Dokonca tu nájdete krásnu, niekoľkokilometrovú pláž, ktorá ústi do takzvaného veľrybieho chvosta. Je to súčasť pláže, ktorá tvarom jednoducho pripomína veľrybí chvost. Ak sa sem však chcete pozrieť, musíte prísť počas odlivu. Počas prílivu sa doslova celá pláž stratí pod oceánom. Zažili sme oboje a môžete mi veriť, že nepreháňam.

Na druhý deň sme išli pozorovať veľryby. Ísť pozorovať veľryby je taká lotéria. Vy zaplatíte cestovke za výlet, avšak nikto vám negarantuje, že počas trojhodinového „zájazdu“ veľryby skutočne aj uvidíte. My sme však mali šťastie a dokopy sme videli tri mamy s tromi malinkými veľrybkami. Boli to vráskavce dlhoplutvé. Mama veľryba merala asi 17-18 metrov a ich mláďatká „iba“ okolo 3-4 metrov. Dokonca sme aj videli, ako sa dve mláďatká spolu hrajú. To bol neuveriteľne krásny zážitok! Aby toho nebolo málo, cestou sme zahliadli aj dve nádherné karety. Akože dokonalý deň. A potom nastal večer, kedy sme rozlúštili záhadu stratenej bagety.

Keď sme sem prišli, s Peťou sme boli nakúpiť nejaké potraviny, medzi ktorými boli aj dve obrovské, asi meter dlhé bagety. Hanka bola unavená, a tak si išla ľahnúť. Ja som si s Peťou otvorila fľašu Captain Morgana a tú sme na jedno posedenie vypili. Prešla noc a nastalo ráno. Chceli sme sa naraňajkovať, ale nikde sme nevedeli nájsť tie naše dve obrovské bagety. Nakoniec sme to vzdali a cez deň sme si kúpili nové. Večer sme si povedali, že by sme to s tým alkoholom nemuseli preháňať, a tak sme išli spať triezve. Keď zrazu sme začuli strašný rachot prichádzajúci z prízemia, kde už tvrdo spala naša Hanka. Potichu sme sa presunuli ku schodisku, skrčili sme sa a keby ste boli v tej chvíli na prízemí, videli by ste v svetle vychádzajúceho mesačného úsvitu akurát dve vystrašené tváre. Poviem vám to takto: mysleli sme si, že tam máme zlodeja a nevedeli sme, ako pomôcť našej spiacej Hanke. Peťa sa dokonca odhodlala spraviť niečo, čo by mi ani na um neprišlo: zavolala na Hanku: „Hanka! Hanka!“ Ale Hanka nereagovala a v dome bolo podivné ticho. A zrazu som to videla a kričím: „Tam je taká veľká mačka!“ A Peťa na to: „To je mýval!“ Od strachu sme začali ziapať. Náš krik vyplašil medvedíka čistotného, ktorý v panike začal skákať po nábytku a pristál na posteli vedľa spiacej Hanky. Tá sa zrazu zobudila a prvé, čo videla, bol náš nový maznáčik ležiaci vedľa nej. Ten sa vyľakal ešte viac, bum, tresk, plesk a zabuchli sa vchodové dvere. Konečne sme zasvietili svetlo a čo vidíme – naša meter dlhá dvoj-bageta leží na zemi pri dverách. A vtedy sme si uvedomili, že predchádzajúcu noc sme boli okradnuté medvedíkom čistotným. V tú noc sme ho však nepočuli, pretože sme spali ako zabité…

Krokodíl, korytnačky a my

Našou poslednou zastávkou bolo Puerto Jiménez, kde sme s dobrovoľníkmi z Tortugas Preciosa de Osa chceli vypúšťať novo vyliahnuté korytnačky do oceánu. Cestu z Uvity na polostrov Osa sme mali detailne naplánovanú, na autobusovú zastávku sme preventívne prišli o pol hodinu skôr a potom sa to stalo: náš autobus neprišiel. Zistili sme, že miesto, ktoré vyzerá ako autobusová zastávka a má vypísaný rozpis autobusov, nie je autobusová zastávka. Čakali sme na zlom mieste a náš autobus medzičasom odišiel. Keď sme sa presunuli na skutočnú autobusovú stanicu, zistili sme, že v tento deň mal ísť ešte jeden autobus a stále sme mali relatívne malú šancu sa dostať do Puerto Jiménez. Ten autobus však nešiel. Kto však išiel okolo nás, bol jeden úžasný Čech, Danny. Danny bol naše modré z neba. Dal svoju prácu bokom len kvôli tomu, aby nás odviezol vyše 150 km na juh. Cestou nám nakúpil pivá; ukázal miesto, kde Slováci žijúci na Kostarike varia bryndzové halušky; porozprával nám kopec zaujímavostí o krajine a vyviezol nás na panoramatické cikanie. Danny je super chlap a touto cestou ho pozdravujem. Snáď sa ešte niekedy stretneme.

Na druhý deň sme sa o šiestej ráno stretli s dobrovoľníkmi z Tortugas Preciosa de Osa , ktorí nám porozprávali o ich činnosti, zaujímavosti o živote korytnačiek a nakoniec sme do oceána vypustili 112 karet obrovských. Tieto karety následne tri dni bez prestávky plávajú a prežije len 1 z 1000! Fascinujúce je tiež to, že nikdy nezabudnú na miesto, kde sa vyliahli a presne tam sa po 15-20 rokoch vrátia klásť svoje vajíčka. Okrem toho sme zistili, že sa tu každú noc o druhej stretávajú dvaja dobrovoľníci, rozdelia sa a každý ide na jednu stranu pláže a s kýblikmi v rukách hľadajú miesta, kde korytnačky večer nakládli vajíčka. Tieto vajíčka sa opatrne pozbierajú, jamy sa dôkladne premerajú (hĺbka a šírka) a vajíčka sa prenesú na základňu. Tam dobrovoľníci vykopú podľa nameraných rozmerov jamy rovnakých veľkostí a opatrne do nich preložia vajíčka. Takto sa tieto korytnačky môžu v bezpečí vyliahnuť. Takže hádajte, aký bol náš plán na ďalší deň. Správne. O druhej ráno sme sa stretli s dobrovoľníkom Daveom na pláži. To, že sme sa dve hodiny predtým zobudili na silné zemetrasenie a najdesivejšiu búrku v našom živote je teraz nepodstatné. Dave bol aktívny penzista a jeho prvá otázka na nás znela: bojíte sa krokodílov? My sme sa zasmiali, že asi nie. On nám na to povedal, že jeden žije tu na pláži a možno ho v noci aj uvidíme. Krokodíla sme síce nevideli, ale videli sme čerstvé stopy po ňom. Vtedy som si uvedomila, že ho naozaj nepotrebujem stretnúť. Počas 2,5 hodiny sme našli dokopy štyri ložiská s vajíčkami. Dievčatá mali v každej okolo 120 vajíčok a moja bola vraj vykradnutá – buď nejakým zvieraťom alebo človekom. Diera bola zničená a našla som tam len štyri vajíčka. Mimochodom, korytnačie vajíčka pripomínajú ping-pongovú loptičku a sú veľmi krehké. Okolo pol piatej sme už boli naspäť a po zahrabaní našich budúcich minikorytnačiek do nových a bezpečných jám sme si vychutnali krásny východ slnka. No a medzičasom sa nám vyliahlo nádherných 92 korytnačiek. Následne sme si zobrali bokom vzorku dvadsiatich z nich a tie sme zmerali, odvážili a všetky sme nakoniec vypustili do oceánu. Hovorím vám: bolo to nádherné. Úžasné. Nezabudnuteľné.

Keď vám ostanú už iba spomienky

Jedenásť dní, počas ktorých tri gringas cestovali po Kostarike, ubehlo ako voda. Videli sme krokodílí most, na verande sme lapali tarantulu, preliezali sme cez plot a krútili hlavami nad skupinkou ľudí, ktorá počas prílivu vliezla do oceánu a následne na nás kričala o pomoc. Odnášam si odtiaľto krásne spomienky a dovolím si citovať jedného úžasného pána, priateľa Jorgeho Serendera: „Ži pre dnešok a snívaj o zajtrajšku.“

S láskou,