Srí Lanka: c´est la vie! (29.12.2017-16.1.2018)

Srí Lanka: c´est la vie! 29.12.2017-16.1.2018

Srí Lanka… krajina, ktorá má tak veľký potenciál a tak veľmi ním mrhá. Tiež by sme ju mohli prirovnať ku krajine, v ktorej Západná spoločnosť má len minimálny vplyv. Je to ideálna destinácia pre dobrodruhov, ktorí chcú aspoň na chvíľu opustiť túto modernú pokrokovú konzumnú spoločnosť (prepáčte, McDonald, Burger King, Pizza Hut a KFC samozrejme nájdete aj na Srí Lanke….). Tak sme ju teda na 18 dní navštívili!

DEŇ 0    29.12.2017

Píše sa deň 29.12.2017, sme na letisku Schwechat, je deväť hodín ráno a naše lietadlo vzlieta do hlavného mesta Qataru – do Dohy. V Dohe trávime šesť hodín a následne sa presúvame do cieľovej destinácie, do hlavného mesta Srí Lanky – Colomba.

Zaujímavosťou qatarského letiska je, že znudeným turistom ponúka možnosť absolvovať  prehliadku mesta Qatar. Ak letíte (po celý čas) spoločnosťou Qatar Airways, túto prehliadku môžete absolvovať zadarmo. Ak letíte napríklad časť cesty spoločnosťou Qatar Airways, avšak potom už meníte spoločnosť, za túto prehliadku si zaplatíte približne 80€. Dobrou správou na tejto enormnej sume je, že platíte fixnú sumu za auto, a teda ak sa Vám podarí nájsť ďalších ľudí, aby ste auto naplnili, cena môže klesnúť na 20€ za osobu. To už znie prijateľnejšie, nie? My sme sa takto zložili, boli sme dva páry, avšak obstarávateľovi sa nepodarilo zohnať pre nás auto, a tak sme si krátili čas na letisku hrou MENO-MESTO-ZVIERA-VEC v anglickom jazyku… Ešte predtým sme však chceli vyskúšať opustiť toto letisko a vydať sa na prehliadku mesta Doha na vlastnú päsť. Pani na informáciách nám napísala pamiatky, ktoré stoja za to vidieť (Souq Waqif, Doha Corniche a Museum of Islamic Arts), napísala nám aj spoje, ktoré nás tam z letiska dovezú (modré autobusy Mowasalat, prípadne modrý taxík Karwa), avšak keď sme videli, koľko ľudí čaká na kontrole na imigračnom, otočili sme sa a išli sme sa hrať…

DEŇ I.   30.12.2017

Celkom úspešne sme sa autom dostali z Colomba do Hikkaduwy. Táto „celkom úspešná cesta“ nás stála skoro 50€ a trvala dve hodiny. Na porovnanie, cesta autobusom by bola lacnejšia, avšak samotný šofér autobusu nám sľuboval sedemhodinovú cestu. Myslím si, že to je presne to, čo človek po šestnásťhodinovom lete potrebuje! Navyše sme si uvedomili, že ťahať na „okružnú cestu Srí Lankou“ dva kufre (ale na kolieskach) nebol môj najlepší nápad. Teraz to už vieme, nabudúce už len batohy…

V Hikkaduwe je dosť teplo a dusno, a to aj napriek tomu, že bývame priamo na pláži. Ubytovanie na celý pobyt na Srí Lanke som bookovala vopred online a do filtrov som dávala medzi podmienky okrem iného 3*. Aké to bolo pre nás prekvapenie, keď naše ubytovacie zariadenie sa skladalo z izby, do ktorej sa nám ledva vmestili naše dva kufre a kúpeľňa kúpeľňu iba neesteticky napodobňovala. Okamžite sme odišli a obiehali sme všetky plážové apartmány v snahe zohnať nám strechu nad hlavou. Táto „komora“ tiež vo mne vyvolala isté pochybnosti o všetkých ďalších ubytovaniach, ktoré som nám rezervovala (dokopy ich bolo šesť). Aby toho nebolo málo, asi som dostala úpal (alebo mi bolo zle iba kvôli zmene klímy?), stratila som niekde 100€ (mám isté pochybnosti, že som si pomýlila 100-rupiovú bankovku o hodnote približne 55 centov s tou našou 100-eurovou… pripisujem to tomu úpalu). Navyše mi bolo neskutočne zle od žalúdka a prespala som asi desať hodín vkuse. Myslím si, že mám dobrý začiatok vytúženej dovolenky.

DEŇ II.  31.12.2017

Keď som sa ráno zobudila, bolo mi už oveľa lepšie. Zle mi bolo akurát z toho, že som už počas prvého dňa stratila peniaze. Dnes nás známy majiteľa hotela vyvážal na svojom tuktuku po západnom pobreží ostrova. Navštívili sme mestá Betona (kde sa nachádza veľká socha Budhu), chlapík nám poukazoval pláže, pričom sme sa na každej dobrovoľno-povinne vykúpali v oceáne. Oceán je príjemný, teplý a najmä v Hikkaduwe máme poriadne vlny. Navštívili sme aj mesto Beruwela, kde nám náš sprievodca ukázal moslimskú štvrť aj s mešitou. Po dnešku mám pocit, že najkrajšiu pláž máme v Hikkaduwe. Navštívili sme tiež múzeum tsunami (nakoľko v roku 2004 zasiahla Srí Lanku obrovská tsunami), videli sme korytnačie liahne, kde nám bol názorne vysvetlený celoživotný cyklus korytnačiek, ktoré sú na Srí Lanke zákonom chránené.  Tiež sme navštívili „spice garden“, kde nás sprevádzala mladá Ukrajinka, ktorá nám spravila vtipnú ukrajinsko-anglickú prednášku o rastlinách a koreninách, ktoré sa na Srí Lanke pestujú.

Večer sme Silvestrovali na pláži. Nakoľko moje hodiny v telefóne sa odmietli nastaviť na srílanský čas, rozdiel medzi slovenským a srílanským Silvestrom bol presne 5 hodín a 25 minút… Dodnes neviem, či si môj telefón nastavoval čas ako sa mu zachcelo, ale vždy, keď som si porovnávala čas na mojich a Paľových hodinách, nikdy tam nebol rovnaký časový posun. Čo sa týka Silvestra, s kľudným svedomím môžem prehlásiť, že oslavy Silvestra na Slovensku sa  mi páčia viac ako v Hikkaduwe. Majú viac „silvestrovského ducha“. Ohňostroj bol síce pekný, ale všelijaké tie „čínske rakety“, ktoré boli namierené na oceán, neraz vleteli medzi ľudí. Jeden a ten istý párik dokonca tesne minuli dvakrát! Alebo ešte spomeniem pána, ktorý sa tak hral so svojou prskavkou, že s ňou točil, a teda horiace iskry leteli všade naokolo a pár ľudí to tiež skoro „schytalo“. Niektorí ľudia sú proste…. ách!

Čo sa týka dopravy, zhrniem tu moje doterajšie postrehy. Zamýšľala, som sa nad tým, že nechápem tomu, ako je možné, že sme zatiaľ nevideli žiadnu dopravnú nehodu. Šoférujú tu ako blázni. Klaksón slúži asi na všetko od vytrúbenia niekoho, kto ide pomaly, cez signál „idem prebiehať“, až po signál blinkera, či pozdravu. Autonehody tu paradoxne spôsobujú najčastejšie „len“ opití šoféri, inak sa nehody nestávajú. Keď sme už pri tom alkohole, ten je spolu s cigaretami a kakaom na Srí Lanke veľmi drahý, takže autonehôd tu asi moc nie je. Kakao je preto drahé, lebo jeho plody často napáda pleseň, prípadne ich pojedia opice. Alkohol a cigarety zas kvôli prevencii, aby ľudia nefajčili a nepili – pretože si to jednoducho nemôžu dovoliť.    

Dnes nám navyše vypadla elektrina. Zistili sme, že celá Hikkaduwa je závislá na troch zdrojoch energie, a preto sa veľmi jednoducho stane, že sa niektorý zo zdrojov preťaží a následne vypadne elektrina.

Čo sa týka ovocia, asi ani nemusím spomínať, že má úplne inú farbu a chuť ako to, čo jeme na Slovensku. Hneď vidíte, že žiadne pesticídy sa tu nepoužívajú a konečne máte možnosť ochutnať tú pravú chuť ovocia. Je také sladké a šťavnaté! Teda okrem mandarínky, tá mi chutí rovnako. Ochutnáte tu za „smiešne peniaze“ rôzne druhy banánov, žltý melón, mango, papáju, ananás, wood apple (dodnes to neviem preložiť do slovenčiny), jackfruit, kokos, fantastickú graviolu a mnohé iné.

Tradičné srílanské jedlo je rice & curry a chutí veľmi zaujímavo. V prvom rade ide o tanier, na ktorom máte kopec ryže a okrem tohto taniera Vám prinesú asi päť menších misiek s ďalšími prílohami. Nakoľko osobne nie som fanúšik ryže, neprišla som tomuto asi najlacnejšiemu tradičnému jedlu veľmi na chuť. Ryža sa tu však vo veľkom pestuje, a tak som ju mala skoro na dennom poriadku. Keď sa chcete dobre a lacno najesť (dosýta), treba hľadať reštaurácie v „búdach“ vo vedľajších uličkách. Kvalita jedla a reštauračného zariadenia (ak to smiem takto honosne nazvať) je tu porovnateľná, avšak ceny sú tu zvyčajne diametrálne odlišné.

Všimla som si, že na Srí Lanke vôbec nie sú populárne registračné pokladnice. Všimli sme si ich v Pizza Hut-e a v supermarkete (inde Vám vypíšu ručne papierik „Cash sale“). Naopak, veľmi populárne je tu vypeckovať si klímu (napr. v spomínaných fast foodoch, bankách, obchodoch, predpripravených apartmánoch, hotelových izbách a podobne) na približne 20°C. Zážitok zaručený!

Čo sa týka fauny, v uliciach vládnu potulné psy, havrany a kravy. Okrem toho uvidíte aj nejakú tú mačku, avšak toto je svätá triáda Srí Lanky. Nájdete ich totiž doslova všade. Potulné psy sú tu bežné ako na Slovensku potulné mačky, premnožené havrany Vám pripomínajú Námestie sv. Marka v Benátkach a kravy sa tu „venčia“ pravidelne ako keď my venčíme psy (s tým rozdielom, že sa venčia samozrejme bez pána). Veľmi zaujímavé sú aj tunajšie cintoríny, respektíve pomníky zosnulých, ktoré sú proste „len tak“ pri hlavnej ceste. Proste idete, zrazu pár pomníkov a o niekoľko metrov sú ďalšie. Cintorín v našom zmysle slova som tu počas celého výletu videla iba jeden – v Colombe a zdal sa byť rozdelený na niekoľko častí – podľa náboženského vierovyznania.

DEŇ III. 1.1.2018

Prajem šťastný Nový Rok! Tento deň je na Srí Lanke zaujímavý tým, že nikde okrem plážových barov, tu nezoženiete pivo. Teda, aspoň tak sme ich pochopili. Dnes proste pivo nie je.

Už som spomínala, že sú tu obrovské vlny. Tak kvôli predstave: dnes pri mne plávali niečie plavky. Paľo si tiež kúpil súpravu na šnorchlovanie, avšak voda mu uniesla ako šnorchel, tak aj okuliare.

Dnes sme mali parádny obed – dve slané plnené palacinky, banánový a čokoládový koláč, čerstvá šťava z manga, voda a Coca Cola za 5€. Podnik, ktorý na prvý pohľad nevyzeral nijako pôvabne (avšak takých tu je mnoho) bol zároveň podnikom, v ktorom sme sa napráskali doplna. Ďalšia zaujímavosť na týchto podnikoch je fakt, že tu na 99% nezoženiete pivo (nehovoriac o inom alkohole). Totiž: „This is a restaurant, not a hotel.“ Poslednou zaujímavosťou je absencia hygienického zariadenia. V každej reštaurácii tu nájdete umývadlo a mydlo, pretože tunajší ľudia jedia rukami. Toalety tu však budete zbytočne hľadať – „People come here to eat, not drink“ nám bolo povedané. Výhodou (toto slovo o chvíľu oľutujem) cudzinca je, že keď „musíte“, stačí sa opýtať, či tam nejaké WC majú. Domáci majú väčšinou tieto podniky spojené s obytnými priestormi, a tak tam nejaké WC bude. Po návšteve tohto zariadenia som začala ďakovať sama sebe, že som sa pred cestou dala zaočkovať. Pre lepšiu predstavivosť neskôr pridám obrázok toho, ako to zvyčajne v týchto priestoroch vyzerá.

Dnes nám inak opäť vypadol prúd a videli sme gigantické korytnačky, ktoré si pomedzi ľudí pri pobreží plávali. Na zajtra plánujeme výlet autobusom do mestečiek Galle, Matary a okúpať sa na plážach mesta Mirissy.

DEŇ IV. 2.1.2018

Dnes sme boli v meste Galle, ktoré sa nachádza približne 20km od Hikkaduwy  a cesta autobusom nás oboch stála v prepočte približne 80 centov. Galle je veľké mesto, v ktorom majú kresťania svoj kostol, židia synagógu, hinduisti a budhisti chrámy a moslimovia mešitu. Sú tu zastúpené všetky svetové náboženstvá.

Dva zážitky mi z tohto dňa utkveli v pamäti. Tým prvým bola návšteva budhisticko-hinduistického (na Srí Lanke sa veľmi často vyskytuje, že niektoré hinduistické prvky sa preniesli do budhizmu) chrámu, v ktorom nás sprevádzal taký pán a mal tam malého chlapca – učňa. Ten mohol mať asi sedem rokov, bol z nás nadšený a niečím nás pomazal.

Druhý zážitok je z úplne iného súdka. Už sme si všimli, že platia tu veľmi špecifické pravidlá cestnej premávky, avšak už niekoľkokrát sme boli svedkami toho, ako sa na preplnenej ulici spoza letiaceho autobusu vynorí iný trúbiaci autobus, predbieha všetko čo sa dá a v poslednej chvíli sa ešte aj zaradí do svojho pruhu, čím sa vyhne tretiemu autobusu, ktorý sa zrazu vynorí v protismere! Poviem Vám, sediac v autobuse, ktorý je predbiehaný a sledovať túto „šou“ je zážitok na nezaplatenie. Naozaj by som chcela poznať know-how týchto šoférov… A keď už spomínam tunajšie autobusy, myslím, že by si zaslúžili názov diskobusy – v každom autobuse sú reproduktory a televízor, v ktorom Vám na stanici „Srí Lanka Music Box“ spievajú neustále popové pesničky o stratenej láske. Dookola a dookola.

Ďalej sme si všimli, že každú chvíľu tu niečo buchne (akoby hádzali petardy, na zdroj tohto zvuku som dodnes neprišla) a na každom rohu sa tu niečo páli. Či už je to v lese, pri ceste, vedľa domu, to je úplne jedno. Ľudia si tu z niečoho (predpokladám, že z odpadu) vytvoria kôpku a zapália ju. A požiare? Za 18 dní, čo sme tu boli, som nevidela ani jeden.    

Dnes som konečne nakúpila pohľadnice a bol to môj doterajší najlacnejší nákup pohľadníc v živote – bežne za ne platím okolo 10€, avšak na Srí Lanke nakúpite 10ks pohľadníc za neuveriteľné 2€ a známky ku nim sú ďalšie 3€. Paráda!

DEŇ V.    3.1.2018

Dnes sme sa po raňajkách na pláži presunili do ďalšieho mesta na južnom pobreží, do Tangalle. Povedali sme si, že vyskúšame tunajšie vlaky. Za približne 90 minút sme boli v meste Matara (kde železničná trať končí) a tuktukom to bolo ešte hodinu do Tangalle.

Ešte v Hikkaduwe sme na vlakovej stanici stretli dvoch Čechov, tak sme prehodili pár slov a okrem iného spomenuli, že už sú tu dva mesiace. Tak som sa ich zo zaujímavosti opýtala: „A čo tu robíte?“ A ich odpoveď? – „Nic.“ A smiechot. Takže aj takto sa dá.

Čo sa týka lístku na vlak, za cestu sme platili 60 centov na osobu. Zistili sme, že vlaky sú tu rozdelené na triedy. Prvá trieda v tomto vlaku neexistuje. OK, tak ideme do druhej triedy. Zdržím sa opisu tohto vlaku, budú Vám musieť stačiť moje videá, v ktorých som ich zachytila. Keď sa Vám podarí a nájdete si miesto na sedenie, je to paráda. Ak je vlak preplnený a ledva doň narvete kufre, potom je cesta trochu nepríjemná. Nehovoriac o všetkých vôňach a hygiene. Je to však veľmi zaujímavá skúsenosť, ktorú určite každému odporúčam! Sú lacné, nestrávite kopec času na serpentínach (ktorých je na Srí Lanke požehnane – o tom neskôr) a majú také srílanské čaro. Sú to totiž pôvodom anglické vlaky ešte z obdobia kolonizácie (tejto technológie je na Srí Lanke viac…), nie sú elektrifikované a fungujú na diesel (pravdepodobne). Každú chvíľu sa davmi ľudí prebára nejaký predavač fľaškovej vody, sladkého a slaného pečiva, žrebov – losov (kupovanie losov by som hneď po odflusávaní, kedy tie hlieny ťahajú snáď až z päty, nazvala „národným srílanským športom“) a podobne.  

Čo sa týka Tangalle, sú tu snáď ešte väčšie vlny ako v Hikkaduwe a toto mesto sa javí skôr ako RASTAngalla. Všade samý rastafarián a symboly marihuany. Zaujímavé mesto. Ešte by som sa rada vrátila k tým vlnám – zaslúžia si totiž podrobnejší opis. Keď sa sem idete totiž kúpať, môžete očakávať, že Vás oceán doslova vymrští na breh, prípadne, že keď Vás zaplaví vlna, spravíte pod vodou niekoľko nekontrolovateľných podmorských sált a stihnete si pritom ešte aj udrieť hlavu o dno. Kopec srandy, čo Vám poviem.

V Tangalle už sú aj komáre (v Hikkaduwe takmer žiadne neboli). Máme tu hotelových chlapcov (ktorí majú okolo 17 rokov a starajú sa o všetko od pozície čašníka až po upratovanie izieb). Počas večere som sa jedného z nich opýtala, či sa tu vyskytuje horúčka dengue. Predtým, ako opíšem, čo nasledovalo, musím spomenúť, že tento chlapec bol veľmi milý. On, aj keď netušil, čo sa ho pýtate, odpovedal: „Yes madam.“ Takže po mojej otázke ohľadne horúčky dengue nasledovalo prívetivé a od ucha k uchu vysmiate „Yes madam“, po ktorom prišiel môj vydesený pohľad. Potom sa prihovoril druhý chlapec, že čo sa stalo, prvý chlapec mu to s pokojom Angličana zrekapituloval, druhý chlapec mu vynadal a vydesený sa obrátil k naším nechápavým tváram a začal gestikulovať a vysvetľovať nám, že sa tu žiadna horúčka dengue nevyskytuje. Nakoľko však už som doštípaná, môžem si vybrať alternatívu, ktorá mi vyhovuje viac. 

DEŇ VI.   4.1.2018

Update… je tu strašný hic a dusno (33°C), posteľ je príšerne tvrdá a nemáme tu moskytiéry. Nakoľko sme sa 2.1. nedostali do Matary a Mirissy, dnes sme tam vybehli na výlet. Táto cesta autobusom nás oboch stála dokopy za všetky presuny +/- 4€?

Matara je mesto, ktoré sa nachádza približne 40km od Tangalle a je to obyčajné mesto, nachádza sa tu jedna veľká „Miletička“ a veľmi veľa obchodíkov (najmä s potrebami do domácnosti). Nachádza sa tu aj jedna svätyňa, ku ktorej sme sa dostali cez most ponad oceán. Tiež som mala naštudované, že sa tu nachádzajú holandské hradby, avšak na mňa tieto „hradby“ pôsobili skôr ako vedľa seba pekne naukladané kamene. Tak som si aspoň nakúpila koreniny na lokálnom trhu a presunuli sme sa do Mirissy, ktorá je vzdialená od Matary pár km. Celý deň sme navyše strávili hľadaním šnorchla (nakoľko ten náš odplavil oceán), avšak hľadať na Srí Lanke šnorchel je veľmi podobné ako hľadať na Srí Lanke pivo – viete, že sa tam niekde nachádza a určite ho niekde predávajú, avšak hľadať ho budete niekoľko hodín a keď ho aj konečne nájdete, bude to zbytočne predražené. Tak sme sa vykašlali na šnorchel, pivo sme si kúpili až v plážovom bare (lebo tam ho vždy na 100% mali) a išli sme sa kúpať. Na naše šťastie, tieto vlny odplavili potápačské okuliare aj iným (pravdepodobne deťom), a tak sme si vylovili hneď dvoje. Večer sme cestovali do Tangalle opäť autobusom a boli sme jediní belosi v celom autobuse – no boli sme hotová atrakcia. Každý nás sledoval a usmieval sa na nás. 

DEŇ VII.  5.1.2018

Dnes sme si požičali skúter (že vyskúšame aké to je jazdiť na opačnej strane vozovky) a Paľove dojmy, keď sme išli po serpentínach a okolo nás všetci tí šialení vodiči, boli nasledovné: „Tu je pes (na ľavej strane vozovky), tam sú kravy (na pravej strane vozovky), ja som v zákrute, a ten ***** (vodič autobusu) ma vytrúbil (a následne predbehol – v zákrute)!“ 

Doobeda, teda ešte predtým, ako sme si požičali skúter na pol dňa za neuveriteľných 6€, sme sa boli čvachtať v takej zátoke, o ktorej sme si vygooglili, že je veľmi pekná a ideálna na šnorchlovanie. Kým sme však našli kúsok pláže, kde by bola sprcha, v ktorej by sme sa osprchovali, dostali sme sa až na druhý koniec pláže, k hotelovému rezortu. Paľo tam proste len nabehol a nakoľko nikde nevidel žiadne sprchy, hodil sa do bazéna a akoby nič sa nestalo, vrátil sa za mnou na hotelové lehátko na pláž. Netrvalo dlho, kým si  nás všimli miestni strážcovia rezortu a veľmi milo (a teraz naozaj bez irónie), nás z tohto rezortu vyhnali. Len tak na priblíženie, jedna noc v týchto apartmánoch stála 2500€  na bookingu. Potom sme sa teda vrátili do nášho hotela, kde nás vyšla noc s raňajkami o dve nuly menej a požičali sme si vyššie spomínaný skúter. Náš cieľ bolo nájsť dve krásne pláže, ktoré sme samozrejme nenašli, avšak našli sme vodopád Blow Hole, čo je taký útes, do ktorého štrbiny vstrekuje voda z oceánu keď sú vlny. Najväčšou srandou bolo, keď nás pred vstupom (na Srí Lanke sa pripravte na to, že všetko je tu speňažené… od chrámov, až po verejné toalety) privítala babka, ktorá si len tak posedkávala na ulici a ukázala nám, kde máme zaparkovať skúter. Keď sme sa vrátili z prehliadky vodopádu, nacupitala ku nám a vypýtala si parkovné a nezaujímalo ju, že parkujeme na hline uprostred veľkého ničoho, že by tu bolo parkovisko tiež nie je nikde napísané a argument, že nám nič nespomínala o tom, že si bude pýtať za to, že sme si proste len tak na voľnej ploche zaparkovali skúter, neprešiel. Takže dobrá rada do budúcna: keď si budete potrebovať niekedy zarobiť, proste si sadnite k turistickej atrakcii, najlepšie niekde, kde je veľa miesta pre autá, a vyberajte od turistov peniaze. Garancia rýchleho zárobku.

Inak, keď sme si požičiavali skúter, zoznámili sme sa s párikom z Nového Zélandu (Josie a Adam) a zistili sme, že majú podobné plány ako my – sťahovať sa na ďalší deň ďalej a potom navštíviť safari. Tak sme sa s nimi dohodli, že namiesto do safari  v Yale, (ktoré má síce dobré meno, avšak referencie už také dobré nie sú…), pôjdeme s nimi do safari v Udawalawe a prespíme v Ambilipitiyi. Cenníky vstupov do všetkých safari na Srí Lanke sú jednotné a čím viac turistov ide na jednom džípe, tým menšia suma pripadá na jedného človeka – v našom prípade je to teda úplná paráda.

Večer sme sa išli najesť do takého malinkého podniku, v ktorom boli iba tri stoly pre hostí a objednali sme si rice & curry a morské príšery. Bol to ohromný zážitok – ten pocit, keď sedíte v prázdnom podniku a hladní na smrť čakáte na jedlo 90 minút (nepreháňam) a keď Vám ho donesú, je vychladnuté. Pani, ktorá nás obsluhovala, bola veľmi milá, taká nízka a chudučká žienka a úplne z nej vyžarovala dobrosrdečnosť. Ale čo s tým kuchárom stvárali toľký čas a prečo to bolo nakoniec vychladnuté, to vážne netušíme.

DEŇ VIII.   6.1.2018

Ráno sme sa stretli s Josie a Adamom a okolo 13:00 sme prišli do Ambilipitiyi. Nakoľko sme boli až príliš šikovní, už 14:20 sme sedeli v džípe na ceste do safari v Udawalawe. Manažér hotelu nám ukázal snáď všetko čo sa dalo. Miestami sme sa až čudovali ako je možné, že si všimol také nenápadné zvieratká. Jediné, na čo sme sa tešili, ale nevideli sme, bol medveď, nosorožec a celý krokodíl (videli sme im len chrbty). Inak sme videli snáď všetko – veľmi veľa slonov (vrátane malého sloníčaťa – vyzeralo ako malá chlpatá gulička a motalo sa mame pomedzi nohy), stádo bizónov, veľa rôznofarebných vtákov, pávov a pávice (dokonca aj páva, ktorý sa práve predvádzal a „balil“ pávicu, tá ním však pohrdla), sovy, orly, opice, šakala…

Večer sme išli do mesta na večeru, avšak opäť sme mali problém nájsť podnik, v ktorom predávajú pivo. Po dlhšom pátraní sa nám to podarilo, avšak na úkor jedla – všetko bolo pre nás dvoch príšerne pikantné. Síce sme sa teda nenajedli, ale to pivo potešilo. Kým sme sa vrátili do nášho ubytovania, celú cestu sme im rozprávali o Slovensku a našich zvykoch a tradíciách. Aby to malo ten pravý slovenský podtón, vypili sme fľašu borovičky, ktorá nám slúžila ako ranná dezinfekcia a namotali sme ich, aby sa počas svojho putovania v Európe zastavili aj u nás.

DEŇ IX. 7.1.2018

Ráno som začala jógou, nakoľko moja nová kamarátka je aj cvičiteľkou jógy. Bolo to úžasné, uvoľňujúce, nabudilo ma to energiou a zároveň som aj poriadne zamakala, pretože niektoré pozície boli vážne náročné. Po spoločných raňajkách sme sa rozdelili – Novozélanďania išli do mesta Ella a my do mesta Haputale. Cestou sme stretli pre zmenu Francúzov, ku ktorým sme sa pridali, nakoľko oni sa tvárili, že tušia kadiaľ ísť, čo sa o nás povedať nedalo. Taká malá pikoška – nakoľko sme komunikovali v angličtine, tá Francúzka s nami neprehodila ani slovo…. asi niečo na tom bude, že Francúzi neznášajú a bojkotujú všetko anglické… ale ten chalan bol v pohode.

Takže dnes sme cestovali šesť hodín (pričom sme doslova leteli 70-tkou po tých serpentínach – niečo ako Pezinská Baba, najzaujímavejšie boli retardéty, ktoré sa tam z ničoho nič asi kilometer pred železničným priecestím zrazu objavili) a najlepšie bolo, že sme museli prestupovať. A prestupovali sme do úplne plného autobusu, a tak sa stalo, že sme stáli v doslova otvorených dverách (tie sa tu nedajú nikde zatvoriť, avšak spôsobuje to príjemný prievan v autobuse). Paľo, ktorý stál na schodoch, sa asi po 30-ich minútach dostal do autobusu, avšak ja som stále stála na hrane medzi schodmi a „bezpečným priestorom“ autobusu. Pevne som sa držala dvoch železných tyčí a dúfala som, že mi nezlyhá pravá ruka počas pravotočivej zákruty, kedy ma to doslova nakláňalo do voľného priestranstva pod schodmi – na vozovku. Približne po dvoch hodinách, kedy som si ruku už absolútne necítila a bola samý pľuzgier, sa mi podarilo si sadnúť.

Po príchode do Haputale sme zistili, že náš apartmán je úplne mimo centra. Na druhej strane je však krásny, moderný (!!!) a do centra vedie skratka, ktorá sa skladá z približne 5-ich minútach šliapania do jemného kopca po presne 140-ich schodoch a následnej 10-minútovej chôdze, kedy ste sa vydýchavali. Haputale ja inak malé mestečko, domáci tu predávajú svoje čaje a koreniny doslova za pár centov a kúpila som si tu najpikantnejšie chilli, aké sa na Srí Lanke dopestuje.

DEŇ X. a XI. – 8. a 9.1.2018

Dnes sme išli na výlet do mesta Ella, kde sme sa stretli s Josie a Adamom a vydali sme sa na výstup na Little Adam´s Peak (1141 m.n.m.). Zaujímavé je, že naše mesto Haputale sa nachádza vo výške 1400 m.n.m. a je tam väčšia zima ako na vrchole kopca Little Adam´s Peak (hlavne v noci je príšerná zima). Na Little Adam´s Peak bolo krásne, videli sme okolité hory, serpentíny, po ktorých sme do Elly prišli (cesta trvala približne 90 minút). Nakoniec sme zakotvili na pive (ďalší úspešný deň, kedy sme nemali problém zohnať pivo) a s Josie a Adamom sme sa dohodli, že sa stretneme o dva dni v meste Kandy.

Na ďalší deň, 9.1., sme sa chvíľu pomotali po lokálnom trhu a nakúpili sme si koreniny (a ja som si kúpila hodvábne sárí), a potom sme nič nerobili a konečne sme si trochu oddýchli.

DEŇ XII.  10.1.2018

Dorazili sme do mesta Kandy, aleluja! Kandy sa nachádzajú 120km od Haputale a išli sme tam vlakom, pretože nám bolo povedané, že cesta autobusom by kvôli serpentínam trvala veľmi dlho… Takže na porovnanie, naša rýchlejšia cesta trvala presne šesť hodín! Priemerná rýchlosť vlaku je na tomto traťovom úseku 25km/h. To znamená, že si kľudne môžete sadnúť do dverí vlaku (ktoré sa nedajú zatvoriť) a s určitosťou viete, že sa Vám nič nestane. Ďalšou zaujímavosťou je tzv. slow train, teda pomalý vlak, ktorý okrem ľudí roznáša poštu. Ak naša cesta mala byť fast trainom, tak neviem si predstaviť, koľko trvá prejsť 120km slow trainom. Do Kandy sme prišli okolo 16ej hodiny a po dlhom a náročnom hľadaní sa nám podarilo zohnať lacný odvoz do apartmánu. Už vieme, že tuktukári si dávajú na svoje cenníky vyše 100% maržu a vieme, že benzín v tejto krajine je naozaj lacný. Takže keď nám tuktukár povie nejakú cenu, ktorá je evidentne prepísknutá, poďakujeme sa a so slovami „we like to walk anyway“ sa poberáme preč. Nie vždy, ale párkrát sa nám už stalo, že ako nás tuktukár sledoval odchádzať ťahajúc za sebou tie dva obrovské kufre, zakričal na nás a buď ešte zjednával, alebo nás zobral za cenu, ktorú sme si určili my. A ak zjednával ďalej, proste sme sa otočili a odišli sme. Nezoberie nás jeden, zoberie nás druhý. Veď ich tu je na každom rohu desať.

Náš apartmán, respektíve izba vo vile, v ktorej bývame, sa nachádza presne 10 minút do kopca tuktukom. To máte  tak na trojhodinovú prechádzku. Nakoľko sú tu však všelijaké bočné uličky, rátajme aj s tým, že sa stratíte, takže tri hodiny sú málo. Na naše šťastie manažér tejto vily má známeho, ktorý nám robil počas celého pobytu v Kandy osobného šoféra za prijateľnú cenu. Ešte večer nás zobral do centra, kde nás vysadil pri nákupnom centre. Správne, pri krásnom, modernom, európskom nákupnom centre! Najedli sme sa, popozerali sme obchody, prešli sme sa uličkami tohto neuveriteľne hlučného mesta plného ľudí, havranov, ich mláďat a dopravnej premávky, videli sme miestne jazero a po dlhom hľadaní sa nám podarilo nájsť podnik, v ktorom sme si dali pivo. Správne, iba jedno pivo, pretože to bolo posledné pivo, ktoré tam mali.

DEŇ XIII.  11.1.2018

 Dobrou správou je, že je tu konečne o niečo mäkšia posteľ. Zlá správa je, že som sa poriadne nevyspala už asi týždeň a začínam sa cítiť ako doma pred dovolenkou – unavená a dolámaná, potrebujúca oddych. Ranná káva však všetky tieto stavy zahnala a čakal nás deň plný výletov po okolí Kandy. Ako prvé sme mali na programe navštíviť sloní útulok Millenium Elephant Foundation pri meste Pinnawala, kde sme zistili, akej krivdy a diskriminácie sa v tejto krajine človek dočká. Vstupné pre domácich bolo 100-násobne lacnejšie ako vstupné pre turistov! Nevadí, poďme späť k sloníkom. Okúpali sme si sloníka v jazierku tak, že sme mu chrbát škrabkali škrupinou kokosového orecha. Popritom nás náš sprievodca fotil a druhý, opatrovateľ slona, mu dával povely. Potom sme ho ešte hladkali a zrazu počujeme divný zvuk…. pozrieme sa pod slona a on do toho jazera, v ktorom sme stáli, čúral. Taký šprint sme v okamihu nahodili…  Potom nasledovala krátka 200m prechádzka na slonovi. Sprievodca nám vysvetlil, že žiadne krosná sa na slona nesmú dať, pretože im to ničí chrbticu. Tiež viac ako dvaja ľudia je pre slony veľká záťaž a ide o týranie zvieraťa. Na chrbta nášho slona bola iba prehodená dečka a celá „jazda“ bola parádna! Nakoniec sme si prešli ešte malé múzeum, kde nám sprievodca porozprával veľa zaujímavostí o slonoch a tejto organizácii. Takže, keď by ste sa chceli ísť previezť na Srí Lanke na sloníkovi, choďte do Millenium Elephant Foundation a nevozte sa na nich počas Vášho pobytu v Sigiriyi a Dambulle. Tam sa brodia približne dva kilometre riekou s krosnami na chrbte a šiestimi pasažiermi v nich! V útulku pri Pinnawale si ho pekne okúpete, absolvujete krátku prehliadku a navyše si ho môžete aj nakŕmiť. Znie to lepšie, však?

Následne sme sa zastavili v Spice Garden, kde sme zadarmo absolvovali prehliadku stromov a korenín. Videli sme stromy vanilky, kakaa, škorice, aloe vera a mnoho ďalších známych rastlín a stromov. Nakoniec sme dostali tvárovú a chrbtovú masáž grátis. Celá táto Spice Garden funguje totiž na základe štátnych dotácií, a preto si od turistov za túto prehliadku spojenú s masážou nepýtajú žiadne poplatky. Súčasťou Spice Garden je aj predajňa, v ktorej si môžete zakúpiť ajurvédske výrobky a koreniny. Na rovnakom princípe funguje aj tunajšia Tea Factory – fabrika na čaj. Privítala nás milá sprievodkyňa, ktorá nás previedla celou fabrikou. Stroje, ktoré vyrábajú dodnes čaje, sú tu ešte z čias britskej kolonizácie, teda sú vyše 100 rokov staré, avšak plne funkčné. Napokon stojí za zmienku spomenúť Point view – krásna  vyhliadka na mesto Kandy.

Za celý tento deň vozenia krížom-krážom po okolí, sme platili necelých 17€. Spomínam to preto, lebo tento istý tuktukár si za jednu cestu do/z našej vily (10 minútová cesta) pýta 2€ a to sme sa v rámci dnešného vozenia zastavili vo vile rovno dvakrát. Tak tomuto sa hovorí dobrý deal! Okrem tohto poznatku, že mať súkromného šoféra na celý deň sa oplatí viac, ako ho mať iba na 10 minút, som s hrôzou zistila, že sme až príliš šikovní a podľa môjho cestovateľského plánu sme v pluse dvoch dní. Áno, jeden by si povedal, že je to práveže super, môžeme si spraviť výlet do Sigiriye a Dambully. Problém bol však v tom, že sa nám náš budget značne eliminoval a navyše pri predstave, že strávime ďalších xy hodín v tunajšom autobuse, sme sa rozhodli, že tam pôjdeme niekedy nabudúce. Veď nedá sa vždy všetko postíhať, však? Tak sme sa rozhodli, že strávime dva dni v meste Gampaha, ktorá sa nachádza iba 20km od Colomba, zrelaxujeme tam trošku a nakúpime si ešte nejaké lacné koreniny a suveníry.

DEŇ XIV.  12.1.2018

Bola noc. Zobudila som sa s nepríjemným pocitom plného mechúra. S veľkou námahou som vstala, v rýchlosti som nazula Paľove topánky, ktoré sú mi o štyri čísla väčšie a odplazila som sa ku kúpeľni. S predstavou, že musím zažať svetlo, čo bude v danej chvíli veľmi nepríjemné, som váhavo stála na prahu kúpeľne. Sklopila som hlavu, zatvorila som oči a zapla svetlo. Keď som pomaly otvorila oči, prvé, čo som videla, bol šesťcentimetrový šváb oddychujúci asi pol metra odo mňa. Zostala som tam stáť, na prahu kúpeľne, celá stuhnutá, neschopná vydať zo seba hlásku. Cítila som očný kontakt, ktorý sme si so švábom vymieňali. Začala som premýšľať nad tým, že možno mi vlastne netreba na WC, možno si to iba nahováram. Moje druhé ja mi však hovorilo presný opak. Šváb sa evidentne spamätal a začal splašene pobehovať po kúpeľni… Potom sa zastavil na svojom pôvodnom vyhriatom miestečku a ja som samu seba presvedčila, že ten tvor vlastne vôbec nie je nechutný a bezproblémovo ho zabijem. Navyše nie som ani bosá, mám na sebe Paľove tenisky. Zvolila som si taktiku pomalého zodvihnutia nohy a následného rýchleho zaútočenia na chrobáka. Rýchlosťou slimáka som dvíhala nohu do výšky smerom ku švábovi. Ten ma však prekukol a opäť začal splašene pobehovať sem a tam. Ja, predstierajúc, že o štvrtej hodine ráno si rada zvyknem zatancovať odzemok, som narukovala do kúpeľne a snažila sa trafiť terč. Netrvalo to dlho a stalo sa. Plnou silou som zašliapla na smrť vydesené splašené zviera, vykonala som potrebu a vrátila som sa do mojej ríše snov, ktorá posilnená týmto intenzívnym zážitkom, ma preniesla do raja nočným môr.

*** TOHTO ISTÉHO DŇA RÁNO***

Ráno sme sa pobalili vydali sa na cestu do Gampahy. Manažér vily sa nás prekvapivo pýtal, že čo tam plánujeme robiť, avšak v Kandách sa nám už nechcelo zostávať (hlavne po mojom nočnom zážitku) a ubytovanie v Colombe je rovnako ako v každom hlavnom meste na svete, až zbytočne predražené. Takže si spravíme zastávku v najväčšom meste, ktoré máme po ceste. Ešte včera sme si vytvorili rezerváciu v jednom hoteli, avšak hotelový manažér nás kontaktoval, že budeme nakoniec ubytovaní v inom hoteli rovnakej kvality. Adresu nám neposlal. Ráno po nás prišiel „náš“ tuktukár a zaviezol nás na autobusovú stanicu. Popravde, po poslednom zážitku cestovania vlakom, sme sa rozhodli, že tunajšie diskobusy budú príjemnejšou alternatívou. Koľkého sklamania sme sa však dočkali, keď sme na stanici zistili, že na najbližší autobus si musíme vyše dvoch hodín počkať (čo je na Srí Lanke niečo priam zarážajúce) a že ak chceme, môžeme ísť na vlak, ktorý odchádza o 15 minút. A tak sme sa s kuframi predierali pomedzi masy ľudí smerujúc niekam, kde sa asi nachádza vlaková stanica. Prekvapivo, celkom rýchlo sme ju našli, stihli sme vystáť radu a kúpiť si lístky do druhej triedy (prvá v tomto vlaku opäť neexistovala) a na minútu presne sme sa narvali do už preplneného vlaku a stáli sme v uličke. Aby som bola presná, Paľo sedel v uličke na kufri a ja som stála v medzivagónovom priestore. Vo vlaku bolo teplo, dusno, ľudí neustále pribúdalo (jeden by sa čudoval, koľko ľudí sa do takého vlaku vmestí). Zaujímavé je, že najviac spotení sme tam boli práve my, bieli. Niekedy som dokonca mala zo Srílančanov pocit, že sa vôbec nepotia – a ak aj, tak iba málo.

Keď sme konečne celí špinaví a spotení vystúpili v Gampahe, poprosili sme jednu mladú študentku, aby zavolala do nášho ubytovania, pretože sme mali prisľúbený odvoz. Nakoľko ani jeden z nás nie je posadnutý neustálym ľpením na telefóne, po príchode na Srí Lanku sme si nezakúpili miestnu kartu a s rodinou a kamarátmi sme komunikovali, keď sme boli na hoteli – teda ráno a večer. A vôbec nám tá karta nechýbala. Zaujímavé je, že títo Srílančania, či už sú v diskobuse, vo vlaku alebo na hlučnej ulici, vždy, keď s niekým telefonujú, nie je počuť, že by niečo hovorili. Ja som z našej študentky-spojovateľky mala pocit, že iba otvára ústa a nič nehovorí. A to som stála meter od nej! Keď mi zreferovala, kam sa máme postaviť a čakať na odvoz, veľmi som jej neverila a myslela som si, že si vymýšľa a s nikým naozaj netelefonovala. O to viac som ostala prekvapená, keď ten pán naozaj na dané miesto prišiel! A teraz sa začala tá „zábavná“ časť dňa…

…Pán, ktorý evidentne po anglicky nehovoril, nás naložil a viezol smerom von z centra. Zrazu sme nevideli ani mesto a boli sme niekde na poľnej ceste. Asi o 5km sme sa ocitli na nejakých vidieckych lazoch a konečne sme zastavili a vystúpili. Hneď sme sa chceli stretnúť s manažérom a poprosiť ho, aby nám zrušil rezerváciu, pretože sme si objednali hotel v centre Gampahy, a nie 5km od nej. Nakoľko manažér sa v hoteli nenachádzal, šofér mu telefonoval a boli sme ubezpečení, že autobusmi alebo tukutukom sa do centra Gampahy vieme dostať. Na to som mu povedala, že presne toto bol dôvod, prečo sme chceli bývať v centre mesta – aby sme doňho museli dochádzať a za každú cestu platiť. Jediné, čo som po manažérovi chcela, bolo zabezpečenie odvozu späť do mesta grátis, nakoľko nie sme spokojní s ubytovacím zariadením. To už však vraj nie je možné. A tým sa naša komunikácia skončila. Keby ste mali záujem prečítať si moju zo srdca napísanú referenciu, nájdete ju tu: https://www.tripadvisor.sk/ShowUserReviews-g946552-d10079687-r553384664-Hotel_New_Vintop-Gampaha_Western_Province.html#CHECK_RATES_CONT

Takže sme si zobrali kufre, a po ceste druhej triedy sme sa vybrali naprieč nášmu osudu. Našťastie behom pár minút išiel autobus a my, Srí Lanky znalí, už vieme, že keď sa postavíte bokom k ceste a vystrčíte pred seba ruku, autobus Vám pribrzdí, aby ste mohli naskočiť (táto praktika sa nám overila zatiaľ kdekoľvek a kedykoľvek. Jediná škoda je, že sme neprišli na to, či existuje signál pre vodiča, aby Vám pribrzdil, keď chcete niekde vyskočiť… avšak na druhej strane, keď stojíte napríklad na križovatke, môžete si vystúpiť a nikoho to nezaujíma…).

————————– MALÁ VSUVKA K AUTOBUSOM————————–

Keď už som pri tých autobusoch, v každom jednom je človek, ktorého sme si interne nazvali „výběrčí“. Vždy, keď nastúpite, príde o chvíľku ku Vám a vyberie si od Vás peniaze za cestovné. Niekedy Vám dá aj cestovný lístok, my osobne sme sa s tým stretli len málokedy. Všetky peniaze si drží pevne v jednej ruke spolu aj s drobnými. Pobehuje  po autobuse hore-dolu a keď nemá si už od koho pýtať, častokrát sa postaví na schody autobusu a prepočítava si peniaze.

Tiež sme si všimli, že na jednu dvojprúdovú vozovku sa vmestí minimálne jeden autobus, dva tuktuky a jeden bicykel. Autobusy tu predbiehajú autá a iné autobusy, prípadne kamióny. K pocitu bezpečia taktiež nepridáva zaujímavosť, že chodníky, také, aké ich my na Slovensku poznáme, tu prakticky neexistujú (s výnimkou niektorých častí Colomba). Chodníkom sa pre chodca stáva vozovka – presne tá, na ktorej sa premáva autobus, ktorý mi štýlom jazdy vždy pripomenul Záchranný autobus z Harryho Pottera. Čo ďalej…tak napríklad čiary na vozovke, hmmm…. áno, nachádzajú  sa tam, a áno, nikto si ich nevšíma. Na ôsmy deň som dospela k záveru, že najrýchlejším dopravným prostriedkom nebude tuktuk ani motocykel a dokonca ani auto, ale obyčajný autobus. Šoféri týchto autobusov letia ako blázni, predbiehajú všetko, čo im príde do cesty a síce stoja na zastávkach, ale častokrát tam vlastne ani nezastavia, ale iba pribrzdia a ľudia do nich doslova naskakujú počas jazdy. Stále mi ale nejde do hlavy, ako je možné, že cesta autobusom z Colomba do Hikkaduwy trvá sedem hodín, zatiaľ čo tuktukom trvala iba dve. Vážne by ma zaujímala jeho trasa… 

S autobusmi máme mnoho ďalších vtipných zážitkov. Napríklad, keď nám „výběrčí“ pomáhal odložiť naše kufre do kufru autobusu, keď vtom sa autobus rozbehol (toto sa nám stalo dvakrát). Alebo keď sme išli po ulici a hľadali sme zastávku a videla som, že za nami ide autobus:

Ja: „Ide bus!“

Paľo: „Dobre, ja naňho nebudem utekať.“

Ja: „Však ho zastav rukou!“

Paľo sa otočí bokom k ceste a vystrčí pred seba ruku. Autobus sa okamžite jemne priblíži ku nám, pribrzdí a my doňho naskakujeme. Paľo len neveriacky konštatuje: „Ty vole, on fakt zastavil!“  

————————– SPÄŤ K POINTE————————–

…Po asi desiatich minútach sme opäť prišli do Gampahy a s hrôzou sme sa od miestnych ľudí dozvedeli, že v centre sa nachádza iba jeden jediný hotel. Boli sme sa v ňom pozrieť a usúdili sme, že bratislavské internáty v Mlynskej doline sú naproti tomuto vlastne luxus a my sa radšej ešte dnes presunieme do Colomba. Zastavili sme sa aspoň v miestnej cukrárni, kde som pojedla všetky možné a nemožné koláče (predavač mi nechcel veriť, že toľko koláčov dokážem zjesť), použila som jeho súkromný turecký záchod, ktorý sa nachádzal na dvore a kde som mala nad hlavou troch zlovestných pavúkov a odišli sme na vlakovú stanicu.

K týmto záchodom by som tiež chcela dodať miestnu zaujímavosť. Keď idete na Srí Lanke do reštaurácie, rátajte s tým, že jediné verejné hygienické zariadenie, ktoré sa v každej reštaurácii nachádza, je umývadlo. Srílančania totiž jedia rukami a potrpia si, aby jedli čistými rukami. Čo sa týka toaliet, tie sa tu proste bežne nenachádzajú. Raz mi bolo povedané: „Ľudia chodia do reštaurácii jesť a nie piť.“ Tieto reštaurácie sú ale častokrát súčasťou obytných priestorov, a preto, keď to na mňa prišlo, nebol pre domácich problém poslať ma na ich súkromný záchod. Aby som Vám to vedela čo najlepšie opísať, väčšinou som išla niekde po schodoch (hore alebo dolu do podzemia) a ocitla som sa v kuchyni, kde sa varilo. Táto kuchyňa bola spojená s obytným priestorom a nachádzali sa tam aj toalety. Dodnes nechápem, ako si niekto môže spraviť kuchyňu v podzemí, ale naozaj to existuje! Nakoľko však títo ľudia nežijú v žiadnom luxuse, ani od ich toaliet nemôžete očakávať nejakú zvýšenú hygienu. Buď tam sú komáre alebo pavúky, prípadne turecký záchod. Moja najhoršia príhoda so záchodom sa stala paradoxne na pláži. Boli sme sa kúpať a nakoľko som mala biele plavky, nechcela som znečisťovať oceán (a seba). Tak som prišla do plážového baru (v týchto bývali celkom schopné toalety) a opýtala som sa čašníka, kde majú toalety. Ukázal mi prstom na nasledovné: predstavte si, že máte pár tehiel a maltu, tak si postavíte dvojmetrovú stenu v tvare písmena „U“. Dvere si spravíte jednoducho – zoberiete veľké drevené palety, prekryjete ich plachtou a máte posuvné trieskové dvere. Aby toho nebolo málo, pre istotu nejakou „strešnou krytinou“ zakryjete aj vrch daného priestoru a do interiéru spravíte dieru, okolo ktorej vsadíte turecký záchod. Ak mám byť úprimná, presne v tejto situácii som zistila, kde sú moje hranice. Radšej budem držať celý deň ako použiť toto. Aby som však iba nedehonestovala turecké záchody, počas tohto pobytu som bola na verejných toaletách na ceste do Haputale, a tam som za malý poplatok odhalila naozaj čisté turecké záchody (aj keď musím priznať, že som bola veľmi sklamaná, pretože som očakávala európske toalety a tam zrazu len diera…).

Takže, späť ku našej ceste do Colomba – nastúpili sme na vlak a o hodinu sme boli v Colombe (správny postreh, 20km sme prešli za 60 minút). Colombo – mesto, ktoré na prvý pohľad pôsobí preplnene, špinavo a hlučne. Tuktukári, ktorí nás vítali na stanici, nám ponúkali odvoz „niekam do pekného hotela“ za také ceny, že sme sa rozhodli ísť radšej na blind. Ľudia tu ignorujú, keď Vám postúpajú po nohách, ignorujú aj červenú na semaforoch, aj keď sa na nich rúti autobus (však zastaví) a asi po 30-ich minútach bezcieľneho blúdenia, sme sa prihovorili jednému slušne oblečenému chlapovi, či by nám vedel odporučiť pekný a lacný hotel. Povedal, že rád, a tak išiel s nami na autobus, ktorý nám špeciálne zastavil uprostred cestnej premávky, pri krásnom hoteli.

Už pri vstupe do 4* hotela nám bolo jasné, že tu dnes večer určite nezostaneme. V hoteli nás privítal hotelový concierge a ukázal nám recepciu. Neustále sa vzrušoval nad tým, aký je tento hotel krásny a celkovo sme mali z neho dojem, že si fičí na veľmi kvalitnom matroši. Po krátkom prieskume recepčnej sme zistili, že majú už iba voľné izby za 310 dolárov na noc. Náš „buddy“ sa nás opýtal, či si ju vezmeme. Keď som  sa spamätala zo sumy, ktorú na mňa pani recepčná vyblafla, vykoktala som, že asi radšej pôjdeme niekam inam. Concierge si nás však zobral bokom a opýtal sa nás, či by nám mohol nejako pomôcť. TOTO je úplne úžasné na Srílančanoch! Vedia, že nijaký osoh z toho nebudú mať, avšak chcú Vám pomôcť. A tak sme sa presunuli do hotelového bufetu a objednali sme si pivo. Vonku sa strhla búrka a náš „buddy“ nám zháňal pekné a lacné ubytovanie. Viem si predstaviť, že kebyže prídete do 4* hotela na Slovensku takí smradľaví a celí zafúľaní ako sme v danej chvíli boli my dvaja, nedostanete sa ani ku recepcii a vyvedie Vás von hotelová ochranka. Tu to tak nie je. Čašníci sa nám práveže smiali, že kam by sme sa ponáhľali keďže vonku je búrka.

Conciergovi sa ubytovanie podľa nášho budgetu, bohužiaľ, nepodarilo zohnať, avšak vďaka jeho vedomostiam sme na bookingu našli pekný hotel hneď pri oceáne. Concierge nám navyše zavolal pred tento hotel odvoz – tuktuk a rozlúčili sme sa. Colombské tuktuky nás teda riadne prekvapili, pretože mali taxametre (neskôr sme zistili, že nie všetky ich majú a že nie všetci, ktorí ich majú, ich aj naozaj zapnú…). Náš buddy nám navyše dal tip, že všade v rámci Colomba, sa tuktukom dostaneme za maximálne 300rs a nemáme sa nechať obalamutiť inými ponukami. 

Konečne sme prišli do tretieho hotela, v ktorom sme sa dnes chceli ubytovať. Bol to krásny hotel, trošku drahší, ako sme chceli, ale mal aj bazén a v rámci ceny mali byť aj raňajky (toto bude ďalšia vtipná príhoda). Pre toho, kto sa smeje na udalostiach tohto dňa, prosím majte na pamäti, že vkuse sme za sebou všade ťahali dva obrovské a ťažké kufre a do smiechu nám naozaj veľmi nebolo…

DEŇ XV.  13.1.2018

Ráno nás milo prekvapili kontinentálne raňajky. Toľko jedla som si naložila a konečne sme sa tešili, že sa na raňajky poriadne najeme. Sedeli sme tam dokopy celú hodinu (a vkuse sme jedli) a aké nemilé prekvapenie nás čakalo, keď sme opúšťali priestory jedálne – vraj musíme za raňajky zaplatiť 15€. Snažila som sa pánovi vysvetliť, že to bude asi omyl, pretože máme raňajky v cene ubytovania, a tak sme išli na recepciu, kde mi recepčný ukázal našu rezerváciu a – raňajky v cene nie sú (včera nám iný recepčný hovoril, že máme raňajky v cene…). Nuž, „co je psáno, to je dáno“. Takže po príchode na izbu  sme sa dali opäť do pátrania po novom, lacnejšom hoteli, kde strávime posledné dve noci. Aj sme jeden našli – približne 30 minút od tohto kde sme boli teraz. Potom sme sa išli peši prejsť do mesta a nájsť tunajšiu „Miletičku“, avšak po piatich hodinách blúdenia sme konečne zakotvili v reštaurácii, kde sme sa naobedovali, a kde sme zistili, že to môžeme otočiť rovno naspäť na hotel, pretože som zobrala málo peňazí a nevyšlo nám ani na jedlo (čo nám bolo odpustené). Plní nadšenia sme sa vydali na päťhodinovú cestu naspäť. Po asi polhodine sa pri nás zastavil tuktukár, či by sme chceli odvoz zadarmo. Teraz by bolo na mieste spomenúť, že toto sa nám stalo už aj doobeda, povedali sme „samozrejme“ a boli sme odvezení na „lukratívne miesto v Colombe“. Zrazu, keď sme si uvedomili, že toto lukratívne miesto sa nachádza asi 40 minút našej chôdze dozadu, prišlo nám nevoľno. Boli sme vysadení pri zlatníctve, ktoré sme si poobzerali a tuktukár medzičasom odišiel. Tak vyzeral náš doobedňajší odvoz zdarma, takže keď nám tento pán sľuboval, že na nás počká, pretože dostane kupón so zľavou na benzín a potom nás odvezie do nášho hotela, nechceli sme mu veriť. No na druhej strane, boli sme uprostred ničoho a bez peňazí, tak sme to riskli. Zaviezol nás opäť do zlatníctva (iného ako predtým), tam sme si spravili prehliadku a obhliadku drahokamov a o 10 minút sme vyšli von. Prekvapivo, tuktukár tam na nás čakal. Opýtal sa nás, či by sme sa nechceli zastaviť ešte v predajni čajov, že to máme cestou. Tak nás tam vysadil, vypočuli sme si o srílanských čajoch, degustovali sme štyri rôzne vzorky (vypiť štyri rôzne čaje na jedno posedenie je riadna makačka), vyšli sme von a tuktukár nás tam čakal! Nakoniec nás odviezol na hotel a ako sľúbil, tak aj dodržal, bolo to grátis (a aj keby nie, mali sme pri sebe +/- 10 centov…). Vraj zajtra je hinduistický sviatok Thai Pongal a hinduistickí tuktukári vozia dnes zadarmo – je to kvôli kupónom, ktoré dostanú od vybraných podnikov, keď tam privezú turistov, ale nepochopila som, čo to má spoločné so sviatkom vďaky za úrodu…

Podvečer sme sa ešte vybrali na jediný kus pláže, kde sa v Colombe môžete kúpať. Idete vlastne po hlavnej ceste, potom zabočíte do bočnej uličky, následne musíte prejsť cez koľaje (kadiaľ chodia každú chvíľu vlaky) a zrazu ste na krásnej piesočnatej pláži. Cez tie koľaje proste musíte prejsť, inak sa sem nedostanete. Na pláži sme ešte stretli takého pána s cvičenou opičkou, ktorá po nás lozila. Bolo to veľmi komické, ale len do chvíle, kedy si od nás jej majiteľ nevypýtal príspevok na opicu a ja som mu vysvetlila, že sme aktuálne švorc. Potom sa zdul a odišiel… Večer sme sa boli ešte prejsť a hľadali sme reštauráciu, kde by sme sa najedli a kvalitne sme zmokli. Okrem toho som podľa mňa celkom oprávnene dospela k poznatku, že tunajší ľudia majú úplne iné chuťové poháriky, pretože naše „no chilli, no spicy, no hot“ a ich „sure“ v preklade znamená, že sa Vám v ústach vytvorí peklo a nadobúdate pocit, že draky nie sú jediné tvory, ktoré sú schopné šľahať plamene, ale čoskoro sa k nim pridáte aj Vy.

DEŇ XVI.  14.1.2018

Dnes ráno sme vymenili naše kontinentálne 15-eurové raňajky za raňajky v búde za 3€. Mali sme koláče, hamburgery, kávu a čerstvo vyšťavené ovocie. Celkom obstojné, nemyslíte? Potom sme sa vrátili na izbu, zbalili si veci a presunuli sa do lacnejšej alternatívy. Po ubytovaní som sa chcela ísť pozrieť na Thai Pongal, avšak zrazu mi bolo povedané, že to je až zajtra (to sme potom zistili, že to predsa len bolo dnes). Tak sme sa teda previezli do Colombo Fort, kde sa nachádza „Miletička“, navštívili sme budhisticko-hinduistický chrám (tam ani náznaku po nejakom Thai Pongale), kde sme dostali červeno-zlatú bodku na čelo a následne som si vychutnávala všetky nadšené pohľady domácich, keď sme sa prechádzali po ulici a všimli si, že sme „označení“.

Čo sa týka Miletičky, tu zoženiete úplne všetko – a to doslova. Predajcovia Vám ponúkajú všetko od rôznych kusov oblečenia, cez baterky do telefónu až po rôzne súčiastky do kuchynských spotrebičov. Na každom rohu sú predavači losov, ktorí do mikrofónov hlásia výherné losy z predchádzajúceho dňa. Paradoxne na týchto trhoch nezoženiete žiadne suveníry. Horko-ťažko sme našli jeden obchodík, v ktorom pán predával srílanské vlajky a to bolo všetko. Následne sme sa vybrali na výstavu Pakistan, ktorá mala povešané plagáty snáď po celom meste. Keď sme tam však konečne prišli, zistili sme, že to nie je výstava o Pakistane, ale že pakistanskí obchodníci sem prišli predávať svoje zboží – látky, koberce, kuchynské spotrebiče, chirurgické nástroje (kto zaplatí, tomu to bez ohľadu na licenciu predajú), drevený nábytok, kamene, šperky, jedlo a dokonca aj oceliari tam mali stánok! Mierne sklamaní sme opustili tento areál a cestou do hotela sme objavili nákupné centrum. Bola to jedna veľká budova, ktorá sa delila na starú a ošarpanú časť, prechod medzi starým a novým a novú modernú časť. Celé centrum však pôsobilo ako jedno veľké bludisko bez nejakých navigačných tabúľ. Reštauračná časť sa nachádzala v podzemí. V podzemí boli taktiež potraviny a dostali ste sa tam cez parkovisko. Zaujímavé…

DEŇ XVII. a XVIII. – 15. a 16.1.2018

15.1. sme sa len tak motkali po Colombe a hľadali sme podnik, kde predávajú pivo. Nakoniec sme zakotvili v miestnom kasíne, čo je asi jediné miesto, kde si v Colombe môžete sadnúť na pivo. V týchto kasínach to majú naozaj premyslené – pokiaľ tu miniete aspoň 30€, môžete piť hocičo a nemusíte za to platiť. Nemajú to však dotiahnuté do dokonalosti – po celý čas sme sedeli pri bare, nehodili sme do automatov ani rupiu a keď sme chceli zaplatiť, čašníci sa evidentne pomýlili a povedali nám, že to máme zadarmo. Paráda!

Na ďalší deň sme sa opäť raz zbalili a vycestovali na letisko do Negomba. Tam sme si nechali v úschovni batožinu a išli sme hľadať podnik, kde sa naobedujeme. Príbeh o tom, ako nás zobral tuktukár omylom úplne inde ako sme chceli, a tak nás nakoniec vysadil uprostred ničoho, preskočím. Následne sme šliapali riadny kus cesty naspäť, až kým sme totálne vysmädnutí nenašli reštauráciu. Na našu jedinú otázku, či majú pivo, odpovedali kladne. Tak sme si sadli a čakali sme. A čakali… po asi 10-ich minútach nám priniesli prázdne poháre. Prešlo 15 minút. 20… 25…30. Tak sme sa išli opýtať čašníka, kde máme pivo. A jeho odpoveď? Išlo sa kúpiť, príde asi o desať minút. Tak sme sa zodvihli a pobrali sme sa ďalej. Na hlavnej ulici sa pri nás zrazu pristavil milý pán s dodávkou a opýtal sa nás, či nás môže niekam zaviesť. My plní nadšenia sme prikývli a konečne sme sa dostali do civilizácie (doteraz sme boli neďaleko letiska, ale pri nejakej prašnej ceste). Našli sme si aj reštauráciu, v ktorej sme sa konečne najedli a s ňou sa spája aj jeden z mojich posledných príbehov zo Srí Lanky.

Už som spomínala, že je tu veľmi veľa premnožených havranov. Tak sme si konečne obedovali na terase a všimli sme si, ako sa okolo nás na plote združujú havrany a ako nás sledujú. Poviem Vám, bol to naozaj nepríjemný pocit. Aj som sa smiala, že keď dojeme, určite spravia nálet na zvyšky našich jedál… to som však ešte netušila, že som mala pravdu. Keď sa Paľo pohol, že ide vstať, niekoľko havranov sa neúspešne pokúsilo spraviť nálet na náš stôl. Paľo ich však pohotovo odplašil a vrátili sa späť na plot. Asi o pár minút neskôr, keď sme už aj zabudli, o čo sa havrany pokúsili, Paľo vstal, že ide vypýtať účet. Havrany si počkali, kým sa od stola asi na meter nevzdialil (ja som stále sedela na lavici za stolom) a zrazu asi desať havranov urobilo nálet na stôl. Ja som sa tam skoro pototo, ale našťastie jeden domáci pohotovostne nabehol a všetky havrany odplašil. Odniesli sme jedlo, zaplatili sme účet a išli sme vyskúšať nájsť naše vysnívané pivo ešte v tejto štvrti. A verte-neverte, podarilo sa! Našli sme opustený šenk, kde barman podával cez mrežu pivo. Ešte nám aj tvrdil, že ak chvíľu počkáme, príde mu nový tovar (teraz tam mal posledné tri fľašky), avšak tomu sme nechceli po našich skúsenostiach veriť (prekvapivo asi päť minút na to sem prišlo nákladné auto preplnené pivami), a tak sme srílanské pivo Lion vymenili za Carlsberg. Konečne spokojní sme sa vrátili na letisko po našu batožinu, keď vtom sme zrazu zistili, že nemáme mizivé jedno euro na zaplatenie poplatku za úschovňu, pretože naše posledné peniaze sme prepili… Naše putovanie po Srí Lanke sme napokon zakončili žobraním drobných rupií na letisku v Negombe.

Čo sa týka Srílančanov, treba sa obrniť trpezlivosťou v nasledujúcich situáciach (ktoré sa nám stávali pravidelne niekoľkokrát denne):

Want a tuktuk? – Pripravte sa, že slovo „no“ sa stane Vaším najčastejšie používaným slovom dňa. Napriek tomu sú však Srílančania veľmi milí a zistili sme, že v mnohých prípadoch (avšak nie vždy), keď sa nás opýtajú, kam vlastne máme namierené, chcú nám pomôcť aj za cenu, že z toho nebudú mať žiaden osoh.

Where are you from? – Pri tejto otázke, na ktorú odpovedáte naozaj niekoľkokrát denne, si časom vytvoríte istý druh nevysvetliteľnej  averzie vyslovovať názov Vašej krajiny. Navyše v súvislosti s odpoveďou „Slovakia“, sa v mysliach domácich vytvára mnoho otáznikov počnúc klasikou „Czechoslovakia?“ a končiac „What?“.

Veľmi obľúbená je aj ich veta plná presvedčenia: „You are from Russia/Germany?“

V neposlednom rade sa veľmi radi pýtali, či sme zosobášení, prípadne či už máme deti. Pri našej odpovedi „no“ na obe otázky zostali mnohí zaskočení a na našich cestách sme dostali mnoho požehnaní pre naše deti a spoločnú budúcnosť.

Napokon, nakoľko ste pre Srílančanov istou atrakciou, mnohí Vás „len tak“ pozdravia. Častokrát však vo Vás vidia len „chodiacu peňaženku“, a preto „Hello!“ častokrát neznamená „iba Hello“. Najčastejšie nasleduje „Where are you from?“ a tretia otázka, ktorú Vám položia, sa bude týkať pravdepodobne oblasti ich biznisu. Vtedy zvyčajne odpoviete „no“. Odídete a o tri metre ďalej Vás čaká ďalšie „Hello!“. Aby som bola presná, nestretli sme sa s takýmto scenárom, kedy by sa ku nám takto prihovorila žena. Tie sa väčšinou len cudne a roztomilo na nás usmievali. Samostatnou kapitolou sú deti a dorast. Malé detičky sú neskutočne nadšené (a mnohé z nich sa roztomilo zahanbia a ihneď dakam schovajú) keď ich pozdravíte alebo im zakývate. Čo sa týka dorastu, pre nich ste hotová chodiaca atrakcia a sú nadšení, keď si s Vami môžu spraviť selfie. 

Dúfam, že sa Vám môj príbeh páčil. Precestovali sme jeden krásny štát – štát, v ktorom zoženiete skôr jointa ako obyčajné pivo, Srí Lanku.