Slovinsko (27.6.-1.7.2018)

Slovinsko (27.6.-1.7.2018)

Deň I.     27.6.2018

Píše sa deň 27.6., je streda a ja s pokojom Angličana pobehujem po Bratislave a ovešaná batohmi spredu-zozadu vybavujem administratívu ohľadne môjho už skoro pobytu v USA. Veď vôbec mi o hodinu neodchádza autobus do Slovinska… Ešte sa zastavím v práci po hrebeň a utekám na autobus, ktorý ma tentokrát berie do Viedne, kde prestupujem na druhý autobus do Ľubľany. Po mojich posledných skúsenostiach s prestupovaním v Prahe, som vo Viedni strávila približne päť minút pred informačnou tabuľu s papiermi ohľadne mojej cesty v ruke a minimálne trikrát som si skontrolovala, či som na správnom mieste a nemusím sa nikam presúvať. Pre istotu som sa ku tejto tabuli ešte dvakrát v rôznych časových intervaloch vrátila, aby som sa ubezpečila, že sa nič nezmenilo. Nezmenilo.

Do Ľublany som prišla po siedmych hodinách cesty, o 17:50. Len si to porovnajte… z Bratislavy do Ľublany je to takmer rovnaká vzdialenosť ako do Košíc! Sranda, nie?

Takže, som v Ľublane, hovorím si. Čo teraz? Vystúpila som z autobusu a cítila som sa rovnako, ako keď som nedávno hľadala v Prahe prestupnú stanicu do Českého Krumlova. Opäť volám mojej kamarátke na telefóne a hovorím jej rovnaké vety ako naposledy. Že sa cítim ako malý človek vo veľkom meste (aká irónia, keďže som z Bratislavy, ktorá samotná je väčšia ako Ľublana), že tento výlet bol blbý nápad a že odchádzam domov (ach tie moje hysterické stavy!). Dostalo sa mi tradičného uzemnenia a keď som sa spamätala, začala som hľadať môj hostel.

Hostel Fluxus sa nachádza v krásnej starej bytovke v centre Ľubľany. Zistila som, že som sa mýlila, keď som si myslela, že izby budú čisto ženské, avšak táto zmes ľudí navodzovala atmosféru, akoby som bola v letnom tábore a bolo to naozaj v pohode. Hostel sa skladal z troch izieb – jedna jednolôžková, druhá osem-lôžková a tretia šesť-lôžková, kde som spala aj ja. Ďalej tu bola samozrejme kuchynka, kúpeľňa a WC. A teraz sa dostávame ku kameňu úrazu – cez fakt, že dostať sa do sprchy bude viac než problematické, som sa vedela preniesť, ale ten záchod ma naozaj dojal. Nehovorím o tom, že 15 osôb sharuje jeden záchod, to by mi až tak moc nevadilo (vždy si rada zaspomínam na všetky očkovania, ktoré som vďaka výletu na Srí Lanku absolvovala). Hovorím však o jeho lokalite a o dverách. WC sa totiž nachádzalo hneď vedľa „recepcie“ a jeho dvere mali také škáry, že dokonca aj taký ľahkovážny flegmatik ako som ja, mal problém sa tam čo i len vycikať. A to už je čo povedať! A tak som si ešte v tento deň našla svoju „sraciu reštauráciu“, ktorej som bola počas celého pobytu v Ľubľane lojálna. Aby sa nepovedalo, ešte predtým, ako som zradila tento hostel, som mu predsa len dala šancu. Prišla som za recepčným a hovorím mu, či by nemohol na chvíľu odísť preč. On sa na mňa nechápavo pozrel a samozrejme, že ma poslal do kelu. Ja som sa však nevzdala a vysvetlila som mu, že urgentne musím ísť na toaletu a všetko je odtiaľ počuť. Tak sme sa zhodli na kompromise – on si vypeckuje rockovú hudbu, ale ostane sedieť na recepcii. Snaha bola, ale v praxi to nevydalo. Aby mi nebolo málo, hneď som na izbe bola konfrontovaná otázkou, že prečo si chlapec na recepcii robí párty.. Uffff.

Večer som si dala môj tradičný small research a tu je môj úvodný postreh: Slovensko, hanbi sa… V Ľublane vám, prosím pekne, skôr hrozí, že vás zrazí cyklista ako vodič auta. Veľa som toho veruže zatiaľ neprecestovala, ale toto bol šok, na ktorý som nebola pripravená. Dávať si pozor na cyklistov, pretože sa to tam nimi hemžilo. A na každom rohu ste našli koše na separovanie odpadu. Paráda! Na záver dňa som si dala večernú romantickú prechádzku na Ľublanský hrad odkiaľ je krásny pohľad na mesto. Ako bonus, dnes sa konal Festival Ljubljana, a tak som z hradu mohla sledovať a počúvať akrobatický orchestrálny sprievod na Kongresni trgu. Paráda!

Deň II.     28.6.2018

Byť ubytovaný v hosteli má svoje čaro. Spoznáte veľa zaujímavých ľudí. Tak napríklad, dnes doobeda som sa dozvedela, že keď poviete Írovi, že je Brit, urazíte ho rovnakým spôsobom, ako keď on vám zahlási, že ste Slovinka (avšak ja, na rozdiel od neho, som si národnosti nepomýlila!). Najväčšiu srandu aj tak mali všetci zo mňa, pretože každý obyvateľ postele v našej izbe bol minimálne na dvojmesačnom Eurotripe. Keď sa však mňa opýtali, kam mám namierené po Slovinsku, odpovedala som rozhodne a stručne: „Do práce.“

Okolo 11ej som sa pobrala spoznávať mesto a o 15ej som absolvovala moju obľúbenú free walking tour. Opäť spomeniem zaujímavosť, ktorú som si zapamätala – symbolom Ľubľany je drak. Slečna na walking tour hovorila story o tom, ako tento drak raz zachránil ženu a jej dieťa pred nejakým chlapom, a tak sa stal patrónom ľubľanských žien a detí, avšak na internete sa nič také nespomína. Ale ako príbeh na upútanie pozornosti môže byť.

Podvečer som sa zakecala so spolubývajúcimi a vybrali sme sa na rockový koncert do centra alternatívneho umenia na Metelkovej ulici. Bohužiaľ, kým sme sa tam dostali, koncert sa už končil a tak nás SBS-kári nechceli už pustiť dnu. Tak sme si tu aspoň sadli na pivo. Je to veľmi zaujímavá štvrť; z laického hľadiska by som ju definovala nasledovne: cez deň tu skapal pes, ale večer sú tu samí metalisti, punkáči, rockeri, gothici, z domov vychádza rôzna hudba a v ovzduší cítiť vôňu marihuany.

Deň III.     29.6.2018

Dnes som sa vybrala na menší výlet – chcela som navštíviť jazerá Bohinj a Bled. Recepčný na hosteli sa mi čudoval, že prečo vyrážam tak neskoro – z môjho uhla pohľadu bolo iba 10 hodín, avšak následne mi bolo vysvetlené, že tieto jazerá sa nachádzajú v horách, kde už o 18ej je tma (a neklamal!). Tak som si musela pohnúť…

Veľkým prekvapením bola pre mňa dĺžka cesty do Bohinj – myslela som si, že to bude maximálne hodina cesty, avšak nečakala som, že pôjdeme cez každú dedinu a na tri hodiny v autobuse som môj močový mechúr veruže nepripravila. Keď som sa napokon stala posledným pasažierom v celom autobuse, milo som poprosila pána šoféra, či by mi mohol niekde zastaviť, lebo asi prasknem. Zastavil mi na najbližšej povinnej autobusovej zastávke, kde sme nečakane prepadli strážnika, ktorý sa nado mnou zľutoval a vpustil ma na do svojej „kutice“, tzv. toalety.

Bohinj je krásny! Vôbec nie je zaľudnený turistami (ako napríklad Bled) a príroda je neuveriteľná! Bohinj je ideálne miesto na rekreáciu, oddych a prechádzky. Nakoľko som tu však žiadnu spriaznenú dušu nemala, spravila som si zopár fotiek, najedla som sa, pokochala sa a pobrala sa do Bledu. Keď som prišla na autobusovú zastávku v Bohinj, nielenže som sa v rozpise cestovných poriadkov vôbec nevyznala, ale uvedomila som si, aký kšeft si Slovinčania robia z týchto výletov (cesta sem – cca 50 km ma stála 10,00 €!). A tak som si pripravila do ruky kasér, ktorý som pred týmto výletom asi týždeň zháňala a rozhodla som sa presunúť stopom. Aké veľké bolo prekvapenie, keď štvrté auto, ktoré išlo okolo, mi zastavilo. Sedeli tam dvaja starší páni, približne 60-nici, a celú cestu si ma nevšímali. Chvíľami som mala dokonca pocit, že zabudli, že ma tam majú… Našťastie nezabudli. Zhruba o 20 minút sme boli v Blede, kde ma vypustili.

Nerada sa opakujem, ale Bled je krásny! Na jazere je malý ostrov s kostolíkom uprostred a dostať sa tam dá evidentne iba člnom (ibaže by sa vám tam chcelo doplávať). Navštívila som Bledský hrad (opäť si pripravte peňaženky) a sediac na múriku s výhľadom na hory a jazero som vypisovala pohľadnice. Poučená z Českého Krumlova, som si dávala špeciálny pozor na to, aby mi neodleteli. Pretože tento raz by skákanie za nimi bolo asi to posledné, čo by som v živote spravila. Pozorovala som prírodu a ľudí, vnímala som vánok a užívala som si tento moment plnými dúškami. Z hradu som sa do mesta rozhodla ísť lesnými cestičkami. Ide o to, že sem sa viete dostať troma možnosťami: príjazdovou cestou na aute, 20-minútovým výstupom po schodoch alebo lesnou cestičkou. Ak tipujete, že som sem šliapala po schodoch, nemýlite sa. A chcelo to zmenu. Navyše, všetci ľudia sa sem trepali buď autami alebo po schodoch. Lesík bol ľudoprázdny! Akurát mi čas od času napadlo, že ak sa tu v tej húštine, ktorou som sa občas prebárala, strepem a ublížim si, netuším ako ma tu niekto nájde. Ale najhoršie zranenie, ktoré som si odtiaľ odniesla, boli len malé škrabance. Po príchode do mesta som zistila, že mi autobus do Ľubľany zdrhol a ďalší ide o hodinu. Tak som sa rozhodla, že skúsim šťastie stopára-začiatočníka a 30 minút  z čakania budem stopovať a zvyšných 30 minút budem hľadať autobusovú zastávku a zaplatím si ďalších 10,00 € za lístok do Ľubľany.

Keď sa blížil koniec mojej „stopovacej polhodinky“ a okolo mňa prešlo približne 50 áut (vrátane jedného Nitrianskeho), chcela som to zabaliť. Keď vtom mi zrazu zastavil čierny Jaguár, rok výroby 2017, s indickým moslimom žijúcim v Grazi za volantom. V prvom momente ma zavalil pot. Potom som zhodnotila, že aj tak mám kasér a vlastne dopadne to v pohode. A veruže to dopadlo na jedničku! Týpek za volantom bol úplný pohoďák a hento bolo auto jeho šéfa. Pracuje ako inžinier v Jaguáre, je na služobnej ceste a toto auto šoféroval prvý raz v živote. Takže, jazda bola bezpečnejšia ako som predpokladala, a obaja sme sa riadne nasmiali, najmä keď chlapec omylom zabočil do úzkej uličky, kde sa otáčal a nakoľko to auto nemalo pípaky a bola to jedna obrovská predražená loď, vystúpila som a ukazovala som mu koľko môže cúvať. Myslím si, že sa na nás pobavilo viacero ľudí. A prečo mi vlastne v tom Blede zastavil? Povedal, že za normálnych okolností by určite nezastavil, ale zrovna pár dní dozadu utekal na autobus a nestíhal a napadlo mu, že ak by skúsil stopnúť auto, určite by ten autobus stihol. Odvahu stopovať však nenabral a autobus nestihol. Takže, keď ma v Blede uvidel, napadlo mu, že možno som v podobnej situácii a chcel mi pomôcť. A veruže pomohol! Najvtipnejší bol aj tak pohľad recepčného na hosteli, keď sa ma pýtal ako sa mi páčilo v Blede a Bohinj a ja som mu porozprávala túto story. 

Ale je to sranda. Chlapec mi povedal, že kebyže sa mu nestane tá situácia s autobusom, určite by mi nezastavil. A tak sa pýtam… sú to všetko vždy len náhody? Ktovie…

Deň IV.     30.6.2017

Dnes ráno som sa presúvala z Ľubľany do Mariboru. Veľmi som túžila vyskúšať aj cestovanie lokálnymi vlakmi, avšak jeden mi zdrhol a na ďalší by som čakala ďalšie dve hodiny. Tak sa pýtam pána za okienkom, že kedy ide autobus. Teraz. Rýchlo kupujem lístok a šprintujem na autobus. Cesta trvala už tradične, tri hodiny. 

Maribor je malinké mestečko a veľmi sa mi páčia úzke uličky, ktoré spájajú hlavnú triedu s promenádou. Čo sa týka môjho hostela, tu som si zabookovala samostatnú izbu, pretože som sa obávala, že sme prídem totálne nevyspatá z Ľubľany a budem chcieť trochu súkromia. Pred hostelom som sa stretla s chlapcom, ktorý sem prišiel na jednu noc osláviť  kamarátove narodeniny a hneď som dostala pozvánku sa ku nim pridať. Okrem neho bol na hosteli jeden chlap z Philadelphie, ktorý sa tu ocitol úplnou náhodou, lebo sa stratil a  ubytovaná tu bola ešte skupinka španielskych erazmákov, ktorí moc zhovorčiví neboli. Zhodila som si veci na izbe a s novým kamošom sme išli do mesta – že mi to tu poukazuje. Maribor má malé námestie a veľký mestský park, kde bolo veľa ľudí, pretože sa tam konal Festival Lent, ktorý dnes v noci finishoval. Ja mám proste šťastie sa motať v centre diania! Nový kamoš mi ukázal ešte miestne rybníky a potom sme sa rozdelili. Ja som sa tam motkala a chcela som vyšliapať na kalváriu, avšak cez deň tu pršalo, takže cesta na kopec bola samé blato. Našťastie som našla aj druhý kopec, na ktorý sa dalo vyjsť po asfaltke a odkiaľ som sa kochala výhľadom na mesto a okolitú prírodu. Cesta sem sa tiahla okolo vinosadov (Slovinsko je známe vínami a borovnicou – čučoriedkovicou) a bolo tam nádherne.

Čo sa týka mojich večerných plánov, prvotne som sa chcela stretnúť so známymi, avšak to sa nám nakoniec nepodarilo. Viete si teda predstaviť, ako sa mi vyvinul večerný program… Spoznala som život na mariborských internátoch a vytancovala som sa v najlepšom tamojšom klube – KMŠ. Medzitým sme si s mojou novou partiou pozreli ešte ohňostroj a celá šťastná som nadránom zistila, že môj hostel sa nachádza hneď na vedľajšej ulici. Akurát, že som až do rána počúvala hluk z ulice…

Deň V.     1.7.2018

Mierne rozbitá som sa po ťažkej noci zobudila do krásneho rána môjho posledného dňa v Slovinsku. Od mojich známych mi pípla SMS, že im to ani dnes nevychádza (pretože ich kamarát mal kňažskú vysviacku a už od včerajšieho večera pomáhali s prípravami!), ale vraj sa mám ísť určite pozrieť na kopec Pohorje. Chodí tam autobus číslo 6 a pod kopcom ste za necelých 15 minút. Na vrchol som sa dostala lanovkou, a keďže sa „tam hore“ konal 1. ročník festivalu borovnice, ceny za lanovku boli o polovicu lacnejšie. Na Pohorjí hrala živá folklórna kapela a miestni obchodníci sa prezentovali lahodnými čučoriedkovými koláčmi a domácou čučoriedkovicou. Nečudo, že som hneď zrána vyrovnávala hladinku…

Z Pohorja som sa rozhodla zísť peši (veď trochu rannej turistiky nikdy nie je na škodu). Akože, videla som, že je to strmák, ale aj tak som z toho zostala prekvapená a celú cestu dolu som dumala, či sa lepšie kráča hore alebo dolu. Vedrikt bol 1:1. 

O 17ej mi mal odchádzať autobus do Viedne a keď som už nervózne stepovala na autobusovej stanici, pretože môj autobus bol nezvestný, prišla mi oznamovacia SMS, že autobus bude meškať. A potom mi prišla druhá SMS, že bude meškať ešte viac. Kebyže nemusím prestupovať v noci vo Viedni, nejako by som to prekúsla, ale naozaj posledné, na čo som dnes mala energiu, bolo riešiť, ako sa dostanem z Viedne do Bratislavy (keďže ráno, ako som na začiatku článku spomínala, som musela ísť do práce). Ale povedala som si, že to budem riešiť až keď prídem do Rakúska…

Počas skoro dvojhodinového čakania na môj omeškaný autobus som sa porozprávala s dvomi ľudmi: mariborským bezdomovcom a jedným mladým srbským chlapcom. Začnem tým bezdomovcom. Keď som zúfalo stála na autobusovej stanici a vyhliadala svoj autobus, ktorý pochopiteľne nechodil, išiel okolo mňa bezdomovec. Keď zbadal igelitovú tašku, v ktorej som mala svoju večeru a fľašu borovnice, túžobne sa na ňu zahľadel. Ja som sa naňho nervózne pozrela a hovorím mu: „To je moje!“ Poviem vám, nakoniec sa z neho vykľul ťažký pohoďák a mojou krkolomnou slovensko-česko-ruštinou sme si celkom dobre pokecali. Potom sme sa rozlúčili a ja som si išla zložiť veci na lavičku, pretože mi medzičasom prišla vyššie spomínaná SMS ohľadne meškania autobusu. Tam zas sedel mladý srbský chlapec a netrvalo dlho, kým sme sa začali rozprávať. Je veľmi zaujímavé, keď sa rozprávate s cudzími ľuďmi a počúvate ich životné osudy. Tento 20-ročný chlapec z malého mesta v Srbsku mi porozprával o úrovni života v jeho krajine, o jeho vnímaní Belehradu (doslova ma prosil, aby som tam nechodila) a o živote v Srbsku. Porozprával tiež o tom, ako sa Slovinci ku nemu – Srbovi – správajú a podobne. 

Keď som sa nad tým potom zamýšľala, je veľmi zaujímavé, keď si všímate prejav človeka a jeho (zlo)zvyky a sami si začnete analyzovať jeho osobnosť a dôvody jeho konania a správania…

Ale späť k cestovaniu! 

… Po skoro dvojhodinovom čakaní som sa môjho autobusu prekvapivo dočkala a cestou do Viedne mi dokonca prišla ďalšia SMS, že táto autobusová spoločnosť všetkým cestujúcim do Bratislavy vybavila náhradný autobus (a poslali 49-miestny autobus iba kvôli piatim ľuďom!). Pred polnocou sa mi podarilo byť v Bratislave a po krátkom blúdení na našej dočasnej autobusovej stanici (v noci sa tu vždy strácam…), som dokonca stihla nočák a ešte dňa 1.7. sa mi, prosím pekne, podarilo prísť domov.

Prajem dobrú noc, sladké sny a plno energie do nového pracovného týždňa!

ROZPOČET:

– Transfer Bratislava – Ľubľana    31 EUR

– Transfer Maribor – Bratislava     23 EUR   

– Transfer Ľubľana – Maribor       12 EUR

– Transfer Ľubľana – Bohinj          10 EUR

– Ubytovanie Ľubľana                  57 EUR

– Ubytovanie Maribor                   24 EUR

– Walking tour Ľubľana                FREE

– Strava                                      50 EUR

– Vstupné na zámok v Blede        11 EUR

– MHD a lanovka v Maribore        7 EUR

SPOLU:   225 EUR