Putovanie Veľkou Fatrou (4.7.-8.7.2020)

Putovanie Veľkou Fatrou (4.7.-8.7.2020)

Pamätáte si ešte na Danču, s ktorou som bola v Mexiku? Tak tá mi jedného krásneho dňa napísala, či by sme nešli na turistiku po hrebeňoch hôr. Ja, absolútny neznajboh slovenských hôr a Bratislavčanka, ktorá si pod slovom turistika predstaví maximálne tak výlet z Koliby na Železnú studienku, som jej samozrejme odpovedala, že to je super nápad. Do pár dní prišla s návrhom, že by sme mohli ísť po hrebeňovke Veľkej Fatry. Jediné, čo vraj potrebujem si zohnať, sú turistické topánky (môj návrh, že to zvládnem v konversoch neprešiel), batoh, karimatku a spacák. Na záver ma ešte povzbudila (vlastne úprimne, ani moc nie): „Prosím ťa, prežili sme au pair, prežijeme všetko!“

Natešená a mierne zhrozená som začala mojim známym rozprávať o tom, že idem na päťdňovú turistiku do hôr. Reakcie môjho okolia boli rôzne: „Vieš o tom, že vo Veľkej Fatre žijú medvede?“ „Vieš vôbec do čoho ideš?“ „Prosím ťa, hlavne tam nechoď v konversoch!“ „Ty si ledva vydržala jednu noc v stane na rybách a teraz chceš ísť na niekoľko dní do hôr stanovať?“ „To som teda zvedavá, ako to zvládneš.“ Čo Vám poviem, niet nad podporu Vašich najbližších. Našťastie som dostatočne tvrdohlavá a ako už dobre viete, idem si za svojím. A tak som si zohnala batoh, topánky, karimatku, spacák a dokonca aj ešus. To som teda bola zvedavá, pretože absolútne som netušila, na čo som sa dala tentokrát nahovoriť.        

Deň 1.                4.7. 2020

Vyspatá do ružova som napchala posledné veci do môjho batohu a postavila ho na váhu. Ukazovalo sa tam 18kíl a to som si mala nechať ešte priestor na časť stanu, ktorý sme so sebou ťahali. Amen tma. Horko-ťažko som to odvliekla na autobusovú zastávku, kde som sa snažila vyriešiť dilemu, ako tento batoh zvládnem ťahať päť dní po horách. Dilemu som samozrejme nijak nevyriešila, a tak, stále nadšená za dobrodružstvom, som ho doniesla až do Ružomberka, kde som zistila, že som ho mala úplne zle pripevnený.

Nakoľko Danča cestovala až z Prahy, rozhodli sme sa stretnúť v normálnom čase, aby sa aj ona trochu vyspala. Do Ružomberka sme prišli tesne po sebe, v sobotu o 13:30. Náš reunion sme oslávili šampanským a hor sa do hôr. Prišla som s návrhom, aby sme si do Hrabova zavolali taxík. Odtiaľ sme sa chceli vyviesť lanovkou na Malinô Brdo. Danči sa spočiatku tento návrh nepáčil (pretože sme chceli ísť na turistiku), avšak po mojom argumente, že počas najbližších dní sa ešte veľa nachodíme, súhlasila. A veruže by to bola štreka, keby ideme peši. Ľudia, ktorých sme cestou postretávali, boli nesmierne prekvapení z toho, že ideme samé dve baby do hôr a my sme nechápali, čo je na tom také nezvyčajné. Akože pochopili sme to, ale až neskôr…

Cesta do Vlkolínca nebola až taká hrozná a samotný Vlkolínec je krásny, akurát legálne stanovať sa tu nesmie. A tak sme sa vybrali na kopec za dedinou, kde sme si našli krásny flek medzi stromami, kde na nás nikto z dediny nedovidel. Postavili sme si tam stan, spravili si večeru, Danča vyliezla na strom, kde zavesila naše jedlo, pretože vraj tu žije veľa medveďov a ja som sa smiala, že naše vrecia vyzerajú ako dva mikulášske balíčky. Ramená a krk som mala odpálené, nohy mi neskutočne smrdeli a na otravný hmyz som už počas tohto prvého dňa rezignovala.

Mŕtve sme sa zložili do stanu položenom smerom do kopca (keď sa ukrývate pred svetom nemôžete si moc vyberať), a zaspávala som so spomienkou z vlaku, kde mi jeden pán povedal: „Vy ste taká falošná Bratislavčanka – že sa hráte na takú rozmaznanú, ale v skutočnosti taká nie ste.“ Rozmaznaná možno až tak nie som, za to fajnová som občas až príliš…

Deň 2.                5.7. 2020

V noci sme každú chvíľu cestovali stanom hore-dolu. Dolu sme sa zošúchli, zobudili sa na to, že sa skrčené tlačíme do plachty stanu a následne sme sa v spacákoch vyplazili naspäť hore. Krásna noc, nie? Od rána ma boleli kľúčne kosti z nosenia batoha, ramená a počas dňa sa pridali aj bedrové kĺby. Tak som sa smiala, že ak mi odídu bedrové kĺby, naša turistika skončí veľmi rýchlo. To sa však nestalo a dnes sme mali deň, ktorý sme strávili šliapaním do kopcov. Najprv na Vtáčnik, potom na Šiprúnske sedlo a napokon do Smrekovice, kde sme sa utáborili. Počasie sme mali krásne už od včera, totálne pieklo a mala som pocit, že som dnes vypotila snáď aj dušu. Na oblohe nebol jediný mrak a ja som tak smrdela, že si na mňa muchy začali sadať. Na druhej strane, dnes sme toho videli naozaj veľa: ovce s bačom, ktorý po nás hulákal, pretože vysvitlo, že sme mu spali na pozemku; kravy, ktoré nás prišli pozrieť, keď som sa snažila podliezť elektrický plot, o ktorom som si myslela, že je len atrapou a nebyť Danči zažijem šok a chlapa s rodinou, ktorí sa z ničoho nič vynorili z kríkov a my sme si chvíľu reálne mysleli, že to bol medveď.

Na záver dňa Danča zhodnotila, že je krásne počasie a že by sme mali spať pod holým nebom. Keďže som to ešte nikdy neskúšala, súhlasila som. Stan sa mi nechcelo znova skladať a myslela som si, že to bude v pohode. Proste zaspím a ráno sa zobudím…

Deň 3.                6.7. 2020   

Prvý zápisok dňa znel: už NIKDY, NIKDY, NIKDY nespím pod holým nebom.

A teraz vysvetlenie: v noci bola zima, potom ešte väčšia zima, triasla som sa od zimy a potom začal fúkať silný vietor no a potom… som počula nejaký šuchot za sebou. Nakoľko od samého začiatku nás všetci strašili medveďmi, prvé čo mi napadlo bolo, že za mnou kráča medveď. A ja som skoro chytila na mieste mŕtvicu. „Najlepšie“ na tom celom bolo to, že asi päť minút potom, čo som počula dané zviera kráčať za nami, som cítila a počula ako to NIEČO stojí nado mnou a funí mi na hlavu. Teraz som mohla ďakovať Bohu za tú zimu, pretože som bola v spacáku až tak zakutralená, že mi netrčal ani vlas a nemala som najmenšie nutkanie sa pohnúť a zistiť, čo nado mnou stálo. Tlak mi vyletel až do nebeských výšin, ledva som plytko dýchala a slzy od psychického zrútenia som len tak-tak zadržiavala. V ruke som stískala kapesníček (pretože večer pred spaním som smrkala) a nadávala som si, že nôž aj kasér som síce ťahala so sebou, ale na noc nechala v batohu. Veď načo by som to brala ku sebe do spacáku… Po chvíli fuňanie našťastie prestalo a ja som ešte stále nebola schopná si vydýchnuť. Akože, úprimne som si myslela, že nastala moja hodina. Ešte dobré bolo, keď nič netušiaca spiaca Danča sa chvíľku na to začala hmýriť vo svojom spacáku a spravila taký hluk, že som si myslela, že sa to zviera znova vráti. Nevrátilo. Ešteže tak. Asi hodinu na to začalo svitať a po krátkej prechádzke a ultra skorých raňajkách o 5ej, som si išla ešte na chvíľku ľahnúť. Človek sa predsa len cíti bezpečnejšie za svetla. No a potom som sa zobudila druhýkrát. Znova som počula, že za mnou niečo šuchotalo. Moje telo chytalo infarkt číslo 2, avšak nakoľko mi tento raz hlava trčala zo spacáku, otvorila som oči a na moje prekvapenie tam bol náš kamoš – sused z karavanu, čo parkoval neďaleko, Marek. Potichu sa tam zakrádal, aby si zobral svoju prázdnu fľašku od piva, ktoré mi večer daroval. Vstával totiž do práce a už sa sem neplánoval vrátiť. Končím. Už len tri dni a ja končím.

—— O niekoľko hodín neskôr ——

Ako zhrnúť dnešný deň? S Dančou sme si pred celým výletom mysleli, že vlastne vylezieme na kopec – kde sme sa práve teraz nachádzali – a ďalšie dni pôjdeme už len po hrebeňovke. Náš ranný dialóg znel nasledovne: 

Danča: „Dneska žiadny kopec nebude, pôjdeme po tej hrebeňovke…“

Ja: „OK, ja ti to potom večer pripomeniem.“

Danča: „No, nebude proste.“

Večer sa pýtam Dančy: „Aký sme mali dnes deň?“

Danča: „Úspešný. Hrebeňovka sklamala, trvala len chvíľku, nie, chviličku, bolo to skôr šliapanie do kopca. Tak snáď zajtra.“

A teraz niečo zaujímavé z dneška. Počas výstupu na Rakytov sme konečne pochopili, prečo boli ľudia takí prekvapení keď sme im povedali, že ideme len dve samé baby. Výstup na Rakytov bol masaker. Možno kebyže neťaháme všetky tie veci so sebou by to bolo ľahšie. Našej vysnívanej hrebeňovky sme sa dočkali asi počas piatich minút pri prechode medzi Rakytovom a Ploskou. Dnes som dospela k záveru, že môj šampón a sprcháč, ktoré som so sebou ťahala, asi naozaj nepoužijem. Už tretí deň som sa nesprchovala.

Ploská je krásny kopec. Vyzerá ako korytnačia ulita, na ktorej rastie pol metrová vysoká tráva. Počas výstupu na jej vrchol sme si však všimli, že pribúdajú mračná. A tak sme zrýchlili do kroku. S vyplazeným jazykom som sa pýtala Danči, či si všimla, že najvyšším bodom široko-ďaleko sme práve my dve. Všade okolo nás bola len tráva a ja so strachom v očiach som začala kalkulovať, koľko času asi máme, kým dorazí ku nám búrka. Danča však povedala, že stihneme ešte pred búrkou vybehnúť na vrchol a zliezť do Chaty pod Borišovom, a mne nezostalo nič iné ako jej dôverovať. Na vrchole sme sa ocitli zoči-voči čierňave a cestou dolu začalo fúkať a následne pršať. Búrka ale našťastie neprišla a my sme rekordne najrýchlejšie za celých päť dní vyliezli na kopec a následne z neho zliezli. Ešte pred najväčším lejakom sa nám podarilo sa ubytovať v chate a tešili sme sa, že si dnes nemusíme variť večeru a aspoň sa osprchujeme. Že sa tu budeme cítiť príjemne. To by tu však museli mať elektrinu, sprchy, splachovací záchod alebo signál. Pri večeri sme si svietili petrolejkami a po chodbe nám odporúčali chodiť s čelovkou. Uchmatli sme si posledné dve postele, zaplatili predražený slepý guláš a užili si fakt, že sme boli aspoň v teple a suchu. Okrem toho tu nebolo moc čoho užívať. Personál tu bol nepríjemný (okrem ich nosiča, ten bol skvelý) a potraviny patrične predražené. Napríklad za prevarenú vodu som platila 1€ a za instantnú kávu 2,5€. A potom nastal nový deň…

Deň 4.                7.7. 2020

Nastal nový deň, nastalo nové ja. Danča sa mi dnes smiala, že som úplný rezignátor, pretože som jej hovorila, že mne už je všetko jedno: otravný hmyz, doškrabané ruky a nohy od rastlín, nedostatok spánku, nekonečné chodenie do kopcov, nedostatok hygieny a pokračovať môžem ešte ďalej… Ja som jej na to odvetila, že som sa proste poddala môjmu osudu a nič lepšie ako rezignovať mi nenapadá. Teda, mohla by som si sťažovať, ale rezignácia je jednoduchšie riešenie. Najmä preto, že ak šliapete už do tretieho kopca behom jedného dňa, pindať sa vám naozaj nechce, pretože na to jednoducho už nemáte energiu. Rezignácia je odpoveď.     

Dnes nás čakala cesta: Ploská – Ostredok – Krížna – Kráľova studňa. Aj napriek tomu, že bolo pod mrakom a príšerne fučalo, sme sa rozhodli neobísť Ploskú bokom, ale znova na ňu vyliezť, aby sme sa pokochali výhľadom. Veď sa nikam neponáhľame a jeden kopec hore-dolu už dáme, nie? Do útulne pri Královej studni sme prišli okolo 16:00. To bol náš časový rekord, väčšinou sme chodili okolo 18ej. Zároveň sme však Chatu pod Borišovom museli opustiť o 9:30, čo bol náš druhý rekord čo sa týka vyrazenia na cesty. Väčšinou sme sa vymotkali okolo 10:30-11:00. Veď treba sa prebrať, prichystať raňajky á la batoh, dvojitú kávu, čaj, absolvovať rannú hygienu, učesať sa a pobaliť. To proste chvíľu potrvá. A toto nebolo jediné, prečo bol dnešný deň výnimočný. Dnes sa nám konečne splnil sen – dnes sme sa konečne prechádzali po našej vysnívanej hrebeňovke! A bola to veruže paráda. Veď viete ako sa hovorí: na to najlepšie si treba počkať. Alebo žeby: to najlepšie na záver? A veď to je jedno, pointa je, že sme sa dočkali a bolo to krásne. 

V útulni na Kráľovej studni sa nás do večera stretlo až 11 turistov! Štyria sme spali na laviciach, dvaja ležali na zemi, dvaja viseli v spacákoch na hamakách a traja ľudia vonku stanovali, pretože sa sem už nevmestili. A mimochodom, ja som bola jediná Slovenka a všetci ostatní boli Česi! Som sa cítila ako slovenská minorita…  

Deň 5.                8.7. 2020

Aby sme nevyšli z cviku a dnešný deň nebol len o tom, že by sme išli len dolu kopcom, rozhodli sme sa zísť do Starých Hôr cez kopec Japeň, na ktorom sme si vychutnali náš posledný horský obed. Ak som niekedy videla krásne, nádherné čmeliaky, tak to bolo práve tu na Japeni. Správne, to čierno-žlté čo robí bzzzzz bzzzzz. Neskutočné boli! Okolo 14ej sme dorazili do Starých Hôr, kde som si konečne vychutnala inú ako moju doterajšiu dvojitú ešusovú instantnú kávu zalievanú horským prameňom a o 15:30 sa moje a Dančine cesty rozdelili. Ona odišla do Prahy a ja do Bratislavy.  

Tak toto bolo našich päť dní vo Veľkej Fatre. Kopec zážitkov, v spacákoch sme spali hádam na všetky spôsoby (v stane, na zemi, v posteli, na lavici) a odkráčali sme kus cesty. Otužili naše kamarátstvo a začali vymýšľať ďalšie spoločné výlety. Ja som si oddýchla od „reálneho života“ – od nedele rána do stredy poobedia som nebola na telefóne a zaprisahala som sa, že predsa len budem tá fajnová Bratislavčanka a už ma nikto nedostane nocovať v spacáku. Ale viete čo? Bolo nám super! A teraz si konečne idem na moju zaslúženú sprchu, pretože po tých piatich dňoch smrdím ako vyúdený bezdomovec. A zo sprchy rovno na pedikúru. Čaute!  

Lula