Pura Vida na Kostarike sa začína

Pura Vida na Kostarike sa začína

Tešíš sa už na cestu? To je otázka, ktorú tieto dni nielen dostávam, ale si ju aj sama sebe kladiem. Už o niekoľko dní odchádzam preč a namiesto nakupovania a balenia sa, obehávam doktorov. „Rozpadávam sa ako domček z karát,“ odpovedala som môjmu ortopédovi na otázku ako sa mám. Ale začnime pekne od začiatku.

Pred niekoľkými mesiacmi som sa dozvedela o spolku Prales dětem , ktorý okrem iného organizuje dobrovoľnícke projekty v dažďovom pralese na Sumatre. Asi nikoho neprekvapí, že ešte v ten istý deň som si tam rezervovala miesto. Nanešťastie pandémia spôsobila to, že ázijské krajiny zatvorili hranice a tým pádom sa nedalo vycestovať ani do Indonézie. Na moje šťastie však v rovnakom čase dobrovoľníci z Pralesu dětem odišli na Kostariku, aby tam vybudovali a rozbehli podobný projekt na ochranu dažďového pralesa a oceánu. A tak moje plány presmerovali pozornosť na strednú Ameriku.

Bola som oboznámená s tým, že počas nášho turnusu zažijeme poriadne sparťanské dobrodružstvo: spať budeme v stanoch (pamätáte sa, ako som minulý rok prisahala, že už nikdy nebudem spať v prírode?), cez deň budeme stavať základňu (aby budúci dobrovoľníci nemuseli spať v tých stanoch) a budovať chodníčky naprieč pralesom (možnože dostanem aj mačetu). Taktiež budeme monitorovať zvieratká, ktoré tam žijú (tukany, leňochody, či jaguáre a pumy) a podieľať sa na nočných proti pytliackych hliadkach.  A ruku na srdce, kto by sa netešil z toho, že stojí pri základoch niečoho takéhoto? A že sa zúčastnia úplne prvého termínu? No ja osobne sa na to veľmi teším. A zároveň sa aj bojím. Zvierat? Nie. Pralesa? Možno trochu. Ale čoho sa potom naozaj bojím?

Môjho zdravia. Od nového roka chodím na návštevy pomaly len k doktorom. V decembri ma začal príšerne bolieť bedrový kĺb a išla som k ortopédovi a následne na röntgen. V januári som si na rodinnom výlete narazila kostrč a zašla som znova k ortopédovi. Následne som spadla z preliezky rovno na ľad a narazila som si hlavu a chrbát. Smer chirurgia. Prišli migrény. Skončila som u neurologičky, ktorá ma poslala na EEG. Nastal asi mesiac obdobia ticha, kedy som sa pomaly pozviechala a s občasnou migrénou som začala veriť tomu, že žiadna vyššia sila sa ma nesnaží zabiť. Pomaly som začala s cvičením a netrvalo dlho, kým sa mi neozvalo koleno. Samoliečba nezabrala, a tak som znova musela ísť ku kamošovi ortopédovi. Ten ma poslal na MRI kolena a tam mi dokopy nič vážne (klop-klop) nenašli. Dokonca som dostala otázku, či ma to koleno naozaj až tak moc bolí. Holt, bolí. Mesiac pred odletom som išla na obstreky, to som zas týždeň nevedela chodiť. Potom na masáž a bankovanie. A počas tej masáže som sa od bolesti skrúcala tak, akoby bol na mne práve vykonávaný exorcizmus. Podľa mňa režiséri chodia presne na takéto procedúry a  svoju inšpiráciu nachádzajú práve tam. Aby sme vniesli aj trochu optimizmu do tohto blogu, u zubára som prekvapivo pochodila veľmi dobre. A neverili by ste, ako som sa tejto „maličkosti“ potešila.

Ako iste podaktorí z vás viete, pred mojím odletom do USA som pre zmenu celý mesiac vkuse riešila len moje zuby a nekonečné dovolenky mňa a môjho zubára. Najprv ma ten zub len bolel, potom sa mi zapálilo ďasno, na dovolenke v Chorvátsku som z antibiotík dostala mykózu, potom mi ten nešťastný zub začal hnisať, a keď konečne aj ja aj môj zubár sme sa vrátili z našich dovoleniek (čiže po mesiaci), ihneď som mu volala a do hodiny som mu aj sedela v kresle a veľkými kliešťami mi trhal osmičku. Bolo to presne štyri dni pred odletom. Následne som úplne prechladla a 24 hodín pred odchodom na letisko sme utekali na ušno-nosno-krčnú pohotovosť, pretože sa mi spustila krv z nosa a nedala sa zastaviť. Do USA som nakoniec odišla so silnou nádchou a dierou v puse. Dobré, nie? Ja si myslím, že bez drámy zo Slovenska proste neodídem. Zato celých 18 mesiacov v USA som žiadne zdravotné problémy (na moje šťastie) neriešila. A trvalo to až do začiatku roka 2021. Čo je už celkom dobrá bilancia.

Vráťme sa teda k mojej otázke čo sa teším na cestu. Viete čo, teším sa. Teším sa na to dobrodružstvo. Nech už to dopadne akokoľvek, verím tomu, že aj moja noha sa už nevie dočkať prebárania sa dažďovým pralesom a teraz sa len tak hlási. Aby som venovala pozornosť nielen tomu, ako vyzerám navonok, ale aj tomu, čo sa deje vnútri v mojom tele. A ja verím tomu, že to stihnem ešte napraviť.

Nech to už dopadne akokoľvek, bude to sranda. Mám taký pocit, že vás čoskoro budem spamovať naozaj vtipnými zážitkami z môjho mesačného dobrodružstva.

Majte sa zatiaľ krásne, ja ešte utekám na ďalšie vyháňanie diabla,

Lula