Príbeh o tom, ako som sa jedného dňa stala au pair v Spojených štátoch… a najmä o tom, ako som to celé prežila (časť 6.)

Príbeh o tom, ako som sa jedného dňa stala au pair v Spojených štátoch… a najmä o tom, ako som to celé prežila (časť 6.): keď sa konečne blíži koniec

Nedávno sa ma Natália opýtala, prečo som vlastne neodišla znovu do rematchu. Ona počas jej roka prešla dvomi rematchmi a nikdy nemala problém si nájsť novú rodinu. Ja som si však spočiatku hovorila, že nie je to tu až také hrozné (keď sa nad tým spätne zamýšľam bolo to peklo), ale mala som dva hlavné dôvody prečo som nechcela ísť do ďalšieho rematchu: chcela som ísť konečne na dovolenku a chcela som si spraviť školu, pre prípad, že by som sa rozhodla predlžovať. A to by sa mi ťažko robilo, kebyže sa znova sťahujem na opačnú stranu USA… Keď som sa po troch mesiacoch sťahovala zo Seattlu do Bostonu, stratila som jeden a pol dňa dovolenky. Navyše, začala som tam chodiť do školy, a tým pádom mi prepadla časť školného štipendia od rodiny a musela som si doplácať školu zo svojho. Čo sa týka dovolenky, hovorila som si, že ak by sa mi podarilo ísť na ňu vo februári, hneď po nej môžem ísť do rematchu. Nanešťastie som sa na ňu dostala až v apríli, školu som tiež už mala rozbehnutú a aj napriek veľkej snahe mojej HM ma odtiaľto vyhnať, sa jej to nepodarilo. Po večeroch som si chodila s kamarátmi na pivo, kde som zabudla na celý deň a v príjemnej nálade mierne opojená týmto záchranným mokom som sa vracala domov.

Keď som začala písať tieto riadky už bol august a môj pobyt v Scituate sa blížil ku koncu! Niekedy v júni som sa navyše rozhodla, že pobudnem v Štátoch o trochu dlhšie – presne o 9 mesiacov! Moje podmienky na rodinu boli celkom jednoduché: buď si nájdem rodinu, kde by som sa starala o teenagerov alebo milú rodinu v Kalifornii. A keď už to začalo vyzerať dosť biedne, hovorila som si, že možno predsa len pôjdem domov. Na moje prekvapenie som však jedného krásneho dňa našla na Facebooku príspevok od jednej ruskej rodiny zo San Francisca, ktorá hľadala svoju prvú au pair. Popravde nikdy som si nemyslela, že by som niekedy reagovala na tieto príspevky, avšak nedalo mi to a aj napriek tomu, že rodina chcela dievča, ktoré rozpráva anglicky a rusky, som im napísala. Priznala som sa, že po rusky rozprávať neviem, ale za to viem čítať azbuku. Dohodli sme sa na Skype pohovore. Z jedného pohovoru boli dva a z dvoch pohovorov a niekoľkých príjemných správ sme sa dohodli, že budem ich nová au pair!

Vráťme sa však ešte do doby, kedy som sa začala tešiť na domov, pretože som nemala žiadnu rodinu vo vyhliadke… Jedného júlového dňa prišla za mnou moja HM a opýtala sa ma, ako som na tom s hľadaním novej HF. Ja jej hovorím, že zatiaľ nemám ani len potenciálnu rodinu vo výhľade a pýtam sa jej prečo. Ona sa už vraj rozprávala s jednou au pair, ktorá môže nastúpiť ihneď. Ja sa na ňu pozerám, oči vyvalené a pripomínam jej, že ak sa mi aj podarí nájsť si rodinu, ktorá by nemala problém s tým, že by som prišla pred 10. septembrom, tak veľmi rada odídem skôr, ale zároveň mám naplánovanú dovolenku na koniec augusta (termín, ktorý mi HM osobne dala), a teda nehrozí, že by som odišla ešte predtým. Neskôr, keď už som si našla rodinu v Kalifornii, sa ma pýtala, či by som vedela odísť hneď po dovolenke. Na moje šťastie moja nová HF s tým nemala žiaden problém a chceli ma tam mať čo najskôr. Ale prečo sa ma na to pýtala? Pretože deti a HD odišli v čase 20.8.-30.8. do Švajčiarska (v termíne mojej dovolenky) a ona vraj tiež niekam možno pôjde, takže by mi bola veľmi vďačná, keby som sa vlastne vedela vysťahovať ešte pred mojou dovolenkou a tým pádom sa tam už nemusela vracať…. Na moje šťastie Nikolina HM nemala žiaden problém s tým, že by som si u nich zložila kufre a dve noci po mojom návrate z prázdnin tam prespala. Prečo prespala? Pretože z moej dovolenky som sa vrátila 25.8., ale k novej rodine som cestovala až 27.8. To už však moju HM nezaujímalo, večer 19.8. mi ešte zhabala telefón a na ďalší deň sa so mnou v podstate ani nerozlúčila. Teraz si určite hovoríte: ako niečo takéto môže nastať? V takýchto prípadoch, kedy au pair nemá kam ísť, prichádza na scénu tzv. LCC – naša lokálna koordinátorka. Tá naša bola skvelá, zaujímala sa, viackrát som jej písala, že neviem čo mám robiť a som zúfalá a raz som prišla ku nej sa vyrozprávať a popýtať sa na moje možnosti odchodu z tejto rodiny… Ak nastane situácia, že au pair nemá kam ísť, LCC si ju vezmú ku sebe kým sa jej situácia nevyrieši. Bohužiaľ tá naša bola v Nemecku, a tak som sa musela poobzerať po alternatívnych riešeniach ubytovania sa inde…

Takže suma sumárum: rodinu mám, mám aj strechu nad hlavou, naplánovanú dovolenku… už bolo len potrebné pretrpieť posledné dva týždne. Vymyslieť, ako poslať krabicu s vecami na Slovensko (ďakujem Poliakom za ich lacné služby); pretrpieť neustále nedocenenie a ignorovanie mojej HM (kiežby aspoň nepracovala z domu…); zaplatiť opravu telefónu, ktorý som rozbila (asi tridsaťkrát mi ten telefón spadol a kompletne som rozbila displej – ešteže to nebol iPhone!); prežiť posledné dni s mojimi deckami (ktoré nadovšetko milujem, aj keď niekedy by som ich najradšej zabila) a tešiť sa na 19. august, kedy sa odtiaľto nadobro vysťahujem! A ako prebiehali moje posledné dni? Hm….

31.7.: Vďaka Bohu, že som po príchode dostala od HM starú Motorolu. Jeho oprava bude stáť iba necelých $60 čo ma až tak moc finančne nezruinuje. Zároveň mi moja HM dnes pripomenula, že ja som jej zamestnanec a prekračujem isté hranice, keď sa rozprávam s „jej manželom“. Aké príhodné, pretože manželský prsteň prestala nosiť už dávno a aktuálne sa rozvádzajú. A chcela ho zažalovať, že týra svoje deti. Keby bola moja HM Pinocchiom, jej nos by jej pravdepodobne narástol späť do svojej pôvodnej podoby z čias ešte pred plastickou operáciou… Každopádne, HM ma má plné zuby a ja sa bojím, že každým zapochybovaním, ktoré spravím, mi od nej pípne SMS, že chce, aby som sa okamžite vysťahovala. Zhodou okolností sa mi včera smola lepila na päty a jedno z mojich detí si ublížilo. Našťastie sa jej nestalo nič vážne, ale okolnosti, za ktorých sa to stalo išli proti mne. Zobrala som M a C na nafukovací vodný hrad ku inej au pair, ktorú moja HM nepozná. Tam sme však zistili, že som zabudla zbaliť spodný diel plaviek M. C sa však už čvachtala vo vode a au pair, u ktorej sme boli, mi sľúbila, že kým zbehneme domov, ona na ňu dohliadne (okrem tejto au pair tam bola aj jej HM a stará mama a navyše náš dom bol päť minút cesty, tak naivne som si myslela, že nič sa predsa nemôže stať…). Keď sme s M prišli domov, z domu zrazu vybehla nahnevaná HM a nahučala na mňa, ako som mohla nechať jej osemročné dieťa u cudzích ľudí. Ja som sa ospravedlnila a utekali sme naspäť. C bola našťastie v poriadku. M, s ktorou som išla medzičasom domov, sa mi však potom, čo jej mama na mňa naziapala, v aute skoro rozplakala, avšak hneď po príchode k nafukovaciemu hradu a prezlečení sa do plaviek na všetko zabudla. Vtedy nastal moment, kedy všetko na mňa doľahlo a uplakaná som volala Nikole. Hovorím jej, že som si zavarila a že neviem čo bude až prídem domov. Ona mi však položila geniálnu otázku: „A nemyslíš si, že ak ťa vyhodí, tak ti konečne bude dobre? U nás máš dvere otvorené a konečne odtiaľ vypadneš…“ A vlastne mala pravdu. Čo čert však nechcel, neskôr v tento deň sme išli vyzdvihnúť L a H z denného tábora a išli sme sa kúpať do bazéna. Keď vtom zrazu ku mne pribehne C a hovorí mi, že keď som bola s M preč, tak na nafukovacom hrade spadla a udrela sa a teraz ju to bolí a myslí si, že niečo nie je v poriadku. Na druhej strane, nie je to až taká bolesť a chce zostať v bazéne. V tejto chvíli sa mi zatočil celý svet a okamžite som ju nahnala von z bazéna, že ideme domov. Ona sa mi ešte smiala, že prečo som taká nervózna a L, H a M sa čudovali, čo sa mi stalo a prečo utekáme domov. Po príchode ju mama prezrela a našťastie bolo všetko v poriadku. Ja som sa zašila do izby a hypnotizovala som môj telefón, pretože som očakávala tú správu. Správu o tom, že si mám pobaliť veci a okamžite odísť. Správu, ktorá nikdy neprišla a ja som mohla načerpať trochu síl na mojich posledných 10 pracovných dní počas nastávajúceho víkendu…

19.8.: Môj posledný pracovný deň! Juchú. Začala som o ôsmej ráno a nezastavila som sa do ôsmej večer. Veď treba tú au pair vyšťaviť čo najviac ako sa dá, nie? Ak mám byť ale úprimná, síce som bola s deckami celý deň, ale mala som hlboko v paži. A HM si toho bola plne vedomá. Asi preto ma večer nechala doma samu s C. L a H boli s HD na futbalovom tréningu a HM niekam odišla s M. Tvrdila, že išli iba zaniesť chalanom prilby, ktoré doma zabudli, avšak to by jej netrvalo 90 minút. A ja som sa nakoniec nahnevala, nechala som C pozerať telku a išla som si narýchlo pobaliť kufor. Vtedy prišiel najlepší gól – keď som posielala domov krabicu plnú mojich vecí, myslela som si, že môj kufor ostane poloprázdny. Neviem, ako som si to mohla myslieť, pretože kufor som ledva zatvorila. Nevadí, hlavné je, že sa tam všetko pomestilo! Trepem ťažký kufor dolu po schodisku a zrazu stretávam HD. Ten sa na mňa nechápavo pozerá, že kam odchádzam. HM sa mu asi zabudla zmieniť o tom, že ma veľmi milo vyhodila a ja som mu o tom asi zabudla povedať. A keď sme pritom, HM vykopla z domu aj neho. K 1. septembru sa musel aj on kompletne vysťahovať… Tak si tam konečne bude žiť ako Snehulienka so štyrmi trpaslíkmi. A keď sme už opäť pri nej, v momente, kedy ma videla, ako schádzam s ťažkým kufrom dolu po schodoch, ma zastavila a hovorí mi: „Lucy, potrebujem tvoj telefón.“ Ja som sa na ňu zhrozene pozrela a opýtala som sa jej: „Môžem ti ho dať ráno?“ A dostalo sa mi odpovede: „Nie, potrebujem ho teraz.“ Hovorím jej OK, narýchlo som ho komplet premazala, nechala v kuchyni na stole a nasratá som odišla ku Nikole a následne na rozlúčkovú party na pivo do Roadhousu… Poslednýkrát som si tam vypila niekoľko pív a v príjemnej nálade som odišla sa domov prespať, pretože ráno ma čakal let na dovolenku do Atlanty a New Orleans. Na dovolenku, kde som odišla s mojím druhým telefónom, ktorý fungoval iba na wifi. Fajne…

20.8.: HD mi sľúbil, že ma odvezie na Hingham Terminal – ferry, ktorá ma odviezla priamo na letisko. Avšak ešte predtým nastal čas sa rozlúčiť s mojimi štyrmi opičkami. Krásne sme sa vyobjímali, ja som zhodnotila, že nakoniec mi ešte budú chýbať, C ma nechcela pustiť, vypusinkovali sme sa… Prišla som do kancelárie HM. Pomaly otváram dvere, ona zodvihne zrak z počítača a pozrie sa na mňa a hovorím: Odchádzam… A jej reakcia? „Okay, bye,“ a zamávala mi. Tak to bolo veľmi rýchle. Aby som jej nekrivdila, 21.8. mi od nej pípla posledná výplata s komentárom: „Final payment. Au pair. Thank you.“ Tak som sa dočkala aspoň toho poďakovania… HD ma vyobjímal a zaželal mi všetko dobré a moje nové dobrodružstvo sa mohlo začať. O tom, ako som si užila Atlantu a New Orleans sa dočítate tu! A mne sa medzičasom začalo nové dobrodružstvo v kalifornskom San Brune!

Pozrime sa ešte aj na inú stránku bytia niekde na opačnej strane planéty: keď zrazu nemáte rodinu a kamarátov pri sebe

Jednou z veľkých výziev odísť tak ďaleko do zahraničia je príchod do prostredia, kde vyslovene nikoho nepoznáte. Veľmi rýchlo si totiž uvedomíte, že Vaša mama zrazu nie je po ruke keď ju potrebujete a že Vaši kamaráti pravdepodobne spia, keď sa im potrebujete vyrozprávať. Pamätám si, ako sa ma HF v Seattli neustále pýtala: „Už si si našla kamarátov?“ Akoby to bolo také jednoduché. V celom Seattli som bola jedinou slovenskou au pair! Bolo tu zopár Češiek, s jednou som sem dokonca prišla, avšak tá nikdy nemala čas alebo energiu keď som ju volala von. Cez deň som chodievala do fitka, kde som si časom našla známe, ktoré tam rovnako pravidelne chodili. Avšak to neboli kamaráti… Po večeroch som sa väčšinou len osamelo túlala po parkoch a uliciach Seattlu počúvajúc hudbu… Až jedného dňa som náhodou vďaka Facebooku objavila ďalšieho Slováka v Seattli! Netrvalo dlho a zoznámil ma s jeho ďalšími kamarátmi – väčšinou to boli parkouristi a nakoniec som začala s nimi skákať. Okrem nich ma zoznámil s ďalšou partiou kamarátov, s ktorými sme občas vo voľnom čase piekli koláče, jedli a hrali hry.

Ďalšia náhodná udalosť mi priplietla do cesty ďalších úžasných ľudí. Keď som sa totiž jedného upršaného sobotňajšieho večera prechádzala univerzitnou štvrťou, všimla som si jeden ľuďmi preplnený bar. Hovorím si – niekedy sem musím zájsť, avšak dnes určite nie (neskutočne som sa hanbila, a tak som si radšej zašla do kníhkupectva). Na druhý deň som sa prechádzala po parkoch, keď zrazu som sa objavila v areáli University of Washington. A hneď nato som sa objavila na rovnakej ulici ako v predchádzajúci večer. A zrazu som objavila podnik Earl´s on the Ave – ešte pred pár hodinami preplnený ľuďmi, teraz poloprázdny. Tak som tam vošla, sadla si za bar (pretože to tak vždycky robia vo filmoch), objednala si pivo a začala odpisovať kamarátom na správy. Približne po hodine sa mi prihovoril chlap sediaci vedľa mňa. Chvíľu na to chlap sediaci vedľa neho. A o ďalšiu chvíľu sa so mnou rozprával už aj barman. Zrazu ku nám prišiel ďalší chalan a pýta sa ma, či viem hrať biliard. Hovorím, že jasné. A tak som v tento deň spoznala veľmi dobrých kamarátov Bennyho, Cruza, Jamesa, Bradforda, Mattyho a Devana. Správne, presne toho Devana, s ktorým som sa približne mesiac na to dala dokopy a dúfala som, že som spoznala muža môjho života. Ale to je iný príbeh… Zo začiatku som do Earl´s chodievala vždy iba v nedeľu – pretože v nedeľu som tu mohla hrať biliard zadarmo, avšak postupom času som sem chodievala častejšie a častejšie, spoznala som ďalších skvelých ľudí a po niekoľkých ďalších týždňoch som tu bola varená-pečená. A potom, keď som si našla konečne skvelých kamarátov, mi zrazu HF zahlásila, že chcú inú au pair… Auč.

V Scituate nastala kompletne iná situácia. Scituate je malá obec asi s pár podnikmi a ani v jednom nenájdete biliardový stôl. Žiadna univerzitná štvrť tu nie je a Vaše prostredie Vám spríjemňujú jelene, srnky, prerastené čierne moriaky a kojoti (behom prvých dvoch týždňov som skoro zrazila dvoch jeleňov, jednu srnku a jednu veveričku). Počas mojich deviatich mesiacoch v týchto lesoch som však prekvapivo zrazila tuším len jedného čipmanka.

Zrazu som sa tu ocitla úplne sama – teda vlastne nie – predsa musia tu byť aj iné au pair v mojom okolí – počnúc Nikolou, ktorá mi písala už pred príchodom! A presne tak tomu aj bolo. Tu nenastalo žiadne bezcielne túlanie sa po dedinských baroch… Mojimi novými kamarátkami sa stali dievčatá, ktoré sú rovnako ako ja, au pairky, ktoré majú rovnaké problémy a radosti zo života, ktoré sú rovnako chudobné ako ja a s ktorými je zábava (rovnako ako so mnou, ha)! Z takmer čisto mužského kolektívu kamarátov som presedlala na čisto ženský kolektív kamarátok. A dnes som neskutočne rada, že som mohla spoznať tieto super dievčatá s ktorými som veľmi rada trávila čas! Okrem toho, po večeroch som potrebovala vypadnúť z nášho „madhousu“ a začala som chodiť do podniku Roadhouse, kde som pondelky, utorky a stredy hrávala biliard zadarmo. Prvé mesiace som tam vždy len prišla, vypýtala si nealkoholický O´Doul´s a sama si hrala biliard. Časom sa mi začali prihovárať ľudia a pýtali sa ma, či si nechcem s nimi zahrať – nech nie som tam vkuse sama. No a ako to celé dopadlo? Začala som sem chodiť na jedno nealko pivo a tri hry biliardu… Teraz sem chodím na tri pivá a ak sa podarí jednu hru biliardu! Teda okrem štvrtkov. Vo štvrtky sme sa stretávali s partiou a hrali sme biliard, pili a užívali si života. A správne, na ďalší deň som musela ráno vstať a prežiť pracovný piatok. Viete ako sa hovorí – človek si na všetko zvykne. Akurát v tamtom dome by som už ďalší rok nevydržala…

Takže nezúfajte – je ťažké nájsť si dobrých a kvalitných nových kamarátov, avšak kto hľadá, nájde. Ja som si našla dve skvelé kamarátky Nikolu a Natáliu. S Natáliou som chodievala každý deň do fitka a starala sa o jej vlasy. Tak napríklad: raz za mnou vybehla na ulicu s nožnicami v ruke a hovorí mi: „Lucy, prosím ťa, ostrihaj mi končeky. Ale hneď teraz, skôr než si to rozmyslím!“ Podala mi nožnice a ja som jej tie vlasy odstrihla. O pár sekúnd neskôr sa na mňa zhrozene pozrela: „Preboha, prečo si odstrihla taký kus?? Nevadí, teraz vyzerajú zdravo, však?“ A nakoniec bola spokojná! S Nikolou sme zas boli na výletoch v NYC, Portlande, na Niagarských vodopádoch… a teraz už plánujeme asi iba Havířov, Bratislavu a eventuálne San Francisco! Ste si mysleli, že keď ona ostala na Východnom pobreží a ja som odišla na Západné pobrežie, tak sa už nestretneme?!

Ako by som to zhodnotila na záver…

Kto nevyskúša, nezažije. Ja osobne sa po príchode domov k opatrovaniu detí už neplánujem vrátiť. Z nejakého zvláštneho dôvodu ma dokonca ani neprešla chuť mať vlastné deti. Fyzicky a psychicky som si počas posledného roka prešla všelijakými stavmi a miestami mi nebolo všetko jedno. Napríklad, keď ma raz H chcel najprv dobodať nožom a následne utekal pre bejzbalovú pálku. To bol teda deň… Raz som si čítala vtip: „Viete, aké je to, keď má au pair chrípku? Je to klasická chrípka, ale nikoho to nezaujíma.“ To je také výstižné. Prešla som si obdobiami kedy som celé noci nespala, randila som a rozchádzala sa, našetrila si a precestovala časť krajiny, zlepšila si jazyk a spoznala som nových úžasných ľudí z celého sveta. Nadobudla som sebavedomie, nové skúsenosti a prekonala som strach zo šoférovania! A keby som nechcela precestovať ešte aj to Západné pobrežie, aj by som povedala, že nastal čas ísť domov. Na poslednú chvíľu som si však našla novú HF kúsok od San Francisca, a tak som sa rozhodla, že tu ešte deväť mesiacov pobudnem. A na budúci rok v lete som doma. Nie je to zlá skúsenosť, ale ako sa hovorí: „Všade dobre, doma najlepšie.“ A domov máte len jeden. A ja sa naň nesmierne teším.

Lula