Príbeh o tom, ako som sa jedného dňa stala au pair v Spojených štátoch… a najmä o tom, ako som to celé prežila (časť 4.)

Príbeh o tom, ako som sa jedného dňa stala au pair v Spojených štátoch… a najmä o tom, ako som to celé prežila (časť 4.): Keď sa dostanete z blata do kaluže – nový život v Scituate (8.12.2018-26.8.2019)

V mojich prvých troch článkoch na pokračovanie som Vám opísala, ako som sa stala au pair a čo všetko si k tomu potrebujete vybaviť, priblížila som Vám moju paniku pred odletom a prvé tri dni v NYC, ako sa mi žilo v Seattli a prečo som odtiaľ musela odísť. Tiež som písala o tom, ako som sa dostala do rematchu, o čom bolo Utrpenie mladej Niny a čo je najdôležitejšie – načrtla som, že život v Scituate stál za h***o. Prečo? O tom sa dočítate v nasledujúcich blogoch! Dnes začneme len tak zľahka…

Nový harmonogram v Scituate:

7:00-8:30     Hlavná úloha rána bolo vychystať deti do školy, spraviť im raňajky a obedy (každý má rád niečo iné, nikto nikdy nevie, čo chce na obed a poobede sa mi všetci sťažujú, že to, čo som im prichystala vlastne nemajú radi…), dohliadnuť na nich aby sa obliekli a vyčistili si zuby (najmä chalani nemajú radi žiadne úkony spojené s hygienou), dievčatá aby si učesali vlasy a čo je najpodstatnejšie, aby stihli školský autobus. Znie to veľmi jednoducho, avšak ja som po prvom týždni presedlala z jednej na dve ranné kávy. Dievčatá nemajú čo na seba, chalani sa (polo)nahí klbčia na posteli a čistiť si zuby je večný problém. Na moje šťastie mi aspoň občas pomáhala udržiavať rád a poriadok HM, ktorá má nad nimi najvyššiu autoritu… Teda vlastne len občas ju poslúchajú, presne vtedy, keď sa im začne vyhrážať.  

8:30-9:30     Ustlať štyri postele, dať prať veci, poskladať veci z predošlého dňa a upratať priestory, kde sa deti hrali. To znie celkom easy, avšak každá z postelí má plachtu, hodvábnu dečku, prikrývku, perinu, dva vankúše a veľa plyšákov. Ustielanie postelí mi preto trvalo približne 10 minút a prezliekanie posteľnej bielizne (každý týždeň som robila jedno pohlavie, aj napriek tomu, že som dostala pokyn prezliekať všetky štyri postele každý týždeň) mi zaberie 20 minút….

9:30-15:40    Free time (čas na fitko, filmy, plánovanie výletov, nakupovanie…). Väčšinou som taktiež opäť prala (občas som prala aj trikrát denne!), sušila a skladala oblečenie. Si teraz predstavte tú motiváciu, keď som nemala čo nosiť a musela som oprať ešte aj svoje veci. Ufffff!

15:40-19:00  Deti sa vracajú zo školy. Musela som ich dokopať ich k robeniu domácich úloh, prekonať všetky pasce, na ktorých ma chceli nachytať (aké jedlá ne-smú poobede jesť, aké televízne kanály môžu pozerať a ako dlho môžu pozerať telku, byť na počítači… Najlepšie bolo, keď mi HM jedného dňa vynadala, že oni telku poobede vlastne pozerať nemôžu, ale o tom mi nikdy nepovedala a v dome bola každý deň s nami tiež a keď vyšla zo svojej kancelárie videla, že je tu anarchia, ale to mala na háku… Radšej to v sebe dusila a potom mi v pravidelných približne dvojmesačných intervaloch po večeroch nadávala, prečo nie som úspešná v moje práci. Veď to bola moja úloha udržiavať rád a poriadok, ale prečo ma tie deti neposlúchajú? Dohliadnuť na všetky v podstate desaťročné deti naraz a snažiť sa ich presvedčiť, že aj bez telky a počítača môže byť sranda, to bolo umenie. Niekedy si hovorím, že som si mala spraviť tzv. IQ – infant qualification – teda „odrobiť“ si na Slovensku hodiny strávené starostlivosťou o batoľatá. Takého au pairky sú asi najviac žiadané, pretože rodičia týchto detí musia chodiť do práce (v USA materská dovolenka trvá len tri mesiace) a kiež by som toho vedela pred odchodom do USA, mohla som napríklad teraz byť ešte stále v Seattli. Ale to by som nezažila všetky tieto úžasné dobrodružstvá a neprecestovala skoro celé Východné pobrežie, všakže…

Čo sa týka samotnej rodiny, tu to nie je vôbec ideálne. HM pracuje z domu a HD bol niekoľko mesiacov nezamestnaný, avšak časom si našiel prácu ako učiteľ na strednej škole. Uživiť rodinu s povolaním učiteľa v USA je rovnako náročné ako na Slovensku. A tak sa mu nakoniec podarilo zamestnať vo firme v Bostone a moju jedinú morálnu podporu v tomto madhoue som nadobro stratila. Do práce vstával skoro ráno, keď som ešte spala a domov prichádzal neskoro večer, keď som už sedela v Roadhouse na pive. Aby toho nebolo málo, doslova pár hodín pred odletom som sa dozvedela, že táto rodina v au pair programe už vôbec nemala vlastne byť, pretože tu nie sú vhodné podmienky pre au pair. Moje malé opičky mi nabonzovali, že nechápu čo sa stalo, ale posledné dievča doslova utieklo po troch týždňoch preč, ale o tom ste si už čítali minule…

Poďme sa pozrieť na realitu: odhliadnuc od toho, že rodičia sa neustále hádali a sem-tam si vyhrážali právnikmi, s deťmi to miestami nebolo o nič lepšie. Trojčatá spolu vychádzajú, aj napriek tomu, že každý z nich má úplne inú povahu. Najmladšia je však ťažký oriešok. Čo by ste mali v prvom rade o amerických deťoch vedieť je fakt, že majú také práva, o akých sa Vám ani nezdá. Nesmiete im dať varechou po zadku, pomaly ani vynadať im nemôžete (záleží od výchovy rodičov…). Preto bývajú dosť rozmaznané a všetko si vedia vydupať. Napríklad, raz som chcela s nimi spraviť nákupy, avšak zrazu mi H zahlásil, že to povie na mňa a nahlási ma ako pokus o únos. Nakoniec sa všetci štyria zhodli, že z auta mi ani jeden z nich nevystúpi. Alebo Vás pošlú do péčka (verte mi, servítku si pred ústa nedávajú), vynadajú Vám a dajú Vám dostatočne najavo, že nie ste ich rodič, ale iba obyčajná au pair a nevidia jediný dôvod, prečo by Vás mali poslúchať… Alebo keď Vás ich mama poprosí, aby ste im nasilu zobrali PC/ iPod ak Vás neposlúchajú, avšak zrazu ste bitá a škrtená, a tak im tie elektronické somariny necháte, avšak viete, že HM vynadá nakoniec Vám. Keď som o tom povedala HM, deti nepotrestala, pretože v tom čase bola na služobke a „teraz už je príliš neskoro sa k tomu vracať“.

Aby som nebola len večná negativistka, samozrejme, že som zažila aj svetlé chvíle, kedy si decká moju spoločnosť užívali. Samozrejme, treba brať do úvahy aj fakt, že čo rodina, to iné deti. Moje deti boli podľa mňa dosť ovplyvnené vyhrotenou situáciou medzi rodičmi, a preto bývali častokrát agresívne. Na druhej strane, čo som sa rozprávala s inými au pair, väčšina z nich sa stará rozmaznané decká. Tak aspoň niečo málo máme spoločné…

Nalejme si však čistého vína – keby toto bola moja prvá rodina a neprešla by som si nie tak dávno rematchom, pravdepodobne by som z tejto rodiny bola odišla po pár týždňoch… Hovorila si však: „nie je to zatiaľ ešte také zlé, aby to nebolo aj horšie, a toto viac-menej ešte zvládam“. Nehovoriac o tom, že som sa potrebovala zapísať do školy a získať kredity na to, aby som úspešne absolvovala tento program a mohla eventuálne predĺžiť – vtom čase som o San Franciscu ani len nesnívala! A nakoniec to najlepšie – už vo februári som mala všetko zabookované na aprílový mexický road trip!

Dovolenka je ďalšia zaujímavosť – každým mesiacom čo ste v USA, máte nárok na niekoľko hodín dovolenky. Spolu to za rok činí desať pracovných dní. Keď som sa ja dostala do rematchu, avšak nevyčerpala som žiadnu dovolenku (prvé tri mesiace aj tak nemôžete čerpať dovolenku), stratila som jeden celý deň. Kebyže odídem z rodiny v Scituate, neviem, čo by sa stalo s mojimi peniazmi, ktoré som vrazila do Mexika a stratila by som ďalšie dni dovolenky. A to som ešte nespomenula školu. Neviem presne ako to funguje, ale od predchádzajúcej rodiny som dostala ja nejaké peniaze za školu, tejto rodine by som zas musela nejaké peniaze vrátiť, plus v apríli sa platia dane… Suma-sumárum, pred Mexikom ísť do rematchu by bola hlúposť. Po Mexiku ma čakala škola, ktorú som ukončila začiatkom júna. A keďže prvý rok tohto programu sa mi končil v septembri, pohybujem, že by som našla rodinu, ktorá by chcela au pair len na tri mesiace. A už úplne som spochybňovala, že je také jednoduché nájsť rodinu, ktorá by bola podľa mojich predstáv (po polroku v USA a bohatých skúsenostiach už viem čo chcem a čo nie), v ideálnom prípade taká rodina, kde by som zotrvala rovno aj druhý rok. Takže moja filozofia bola: pokiaľ ma HM nevyhodí z domu, musím to tu jednoducho vydržať. Navyše je tu veľmi veľa miest, ktoré som chcela ešte navštíviť a počas jedného roka to určite nestíham! Toľko k mojej motivácii vytrvať, inak by som už dávno odišla domov… Na záver dnešného jemného načatia blížiacej sa katastrofy v budúcom pokračovaní, Vám ešte priblížim jeden z mojich dní!

Zo života au pair: písal sa jeden obyčajný deň… (7.2.2019)

7:30-8:40 L mi narieka, že nemal čas na učenie ani včera ani predvčerom, teraz ráno už nestíha a nie je pripravený do školy a musí sa učiť. M tvrdí, že je chorá a leží v posteli. H ma oklamal, že si vyčistil zuby. Samozrejme, že nevyčistil. Na obed mu balím jogurty s M&M lentilkami, avšak jediné, čo vždy zje, sú lentilky a jogurtu sa ani len nedotkne. Tak som mu dnes napísala krásny odkaz, aby všetko spapkal. C mi trucuje v posteli, že do žiadnej školy nejde. Ešteže ju mama z tej postele vyhnala. Túto schopnosť ja naozaj nemám. Deti dokonca neposlúchajú ani HD, tak ako môžu poslúchať mňa… Niekedy mám pocit, že si myslia, že som ich otrok. Školský autobus stihlo iba jedno dieťa – to, ktoré si nevyčistilo zuby.

8:40 HM naháňa trucujúce dieťa, aby vyliezla z postele a vychystala sa do školy. Máme tu tri deti: nepripraveného L, chorú M a trucujúcu C. Nepripravené chce, aby som ho ja zviezla do školy. Neprešlo. Mama berie do školy nepripravené a trucujúce so slovami, že hneď je späť (pracuje z domu). Nakoľko sa domov nevracala, začala som sa lúčiť s mojím skupinovým tréningom vo fitku. Natália, ktorá tam so mnou chodí, mi píše, že si ide dať 20. Hovorím jej, nech nejde spať, pretože to možno stihneme. A keby si nešla schrupnúť a nevypla mobil, boli by sme to aj stihli… Po desiatich minútach čakania pred jej domom to otáčam a idem pozrieť Nikolu, ktorá babysittuje celý deň. HM mi neskôr ešte vynadala, že nechápe prečo ma deti neposlúchajú a nechce, aby bola ona vždy ten najhorší policajt pod touto strechou. Keď som inokedy na deti nahučala, HM nahučala na mňa, že týmto štýlom sa s nimi nemám rozprávať. Tak ja už neviem ako na ne – ani po dobrom ani po zlom to nejde. No nič, život ide ďalej a ja sa budem na ne milo usmievať počas toho, ako mi budú trucovať v posteli, že nikam nejdú…

11:00-13:30 Som u Nikoly a užívam si, že patrím medzi prvých ľudí, ktorí počuli ako „jej“ miminko povedalo prvé slovo: mama. Následne posilňujem namiesto svalov môj žalúdok, pretože tlačíme Milku a zajedáme ju Nutelou. Krásne fitko! 

13:30-15:40 Utekám domov dokončiť prádlo, ustlať postele, učiť sa španielčinu, riešiť detaily ohľadne výletu do Portlandu v Maine, ktorý s Nikolou plánujeme a trochu si oddýchnuť. Zrazu sa tu objavila babička a hovorím si, že to zas bude, keď sa deti vrátia zo školy (spoiler allert: anarchia).

15:40 Deti sú doma. Trucujúca C oklamala babku a presvedčila ju, že môže si dať zmrzlinu. Samozrejme, že nemôže. Situáciu využil aj nepripravený L, ktorý si tiež dal. Ešteže tomu s nevyčistenými zubami skoro nič nechutí a vanilkovú sme doma nemali…

16:00 Deti si konečne robia domáce úlohy – neverím!

16:40 Chalani doúlohvali, berú si počítače. Pripomínam im, či vedia, čo na nich môžu robiť. Jednohlasne hovoria: áno! O desať minút neskôr ich načapem, ako hrajú počítačové hry, čo majú samozrejme zakázané. Aby toho nebolo málo, H s nevyčistenými zubami na mňa naziape, že ho vkuse len kontrolujem a cíti sa ako malé decko (aká irónia). Následne mi nakáže, nech odídem a ďalej ma na striedačku ignoruje, prípadne na mňa opäť ziape. Zasahuje HM. Buď okamžite vylezú spod stola na stoličku, alebo ostanú bez PC. Vypínajú hry a sadajú si za stôl.

17:30-18:00 Chystám večeru. Do psychickej pohody ma na chvíľu dostáva HD. Do toho musím riešiť neustále hádky trucujúcej C a chorej M (každý deň dookola to isté). Veľa zbytočného kriku a urážok. 

19:20 HD odchádza pre chorú (ktorá medzičasom odišla na krúžok šitia na stroji… asi až tak moc chorá nebola) a HM poobede odišla pracovať do knižnice, pretože tam má ticho a pokoj od detí. Pozerám TV s tým, čo si nevyčistil zuby a nepripraveným. Trucujúce sa hrá na iPode. Nepripravené a nevyčistené na mňa vylezú, uložia sa v mojom lone a pre zmenu si teraz dávam 20 ja. O chvíľku ma nevyčistené budí, pretože im skončil seriál. Milučkým hlasom mi hovorí: „Lucy, wake up.“

19:40 HD prichádza domov a ja som vďaka bohu konečne off! Prezliekam sa a odchádzam do Roadhousu na jedno regeneračné pivo.

21:30 Prichádzam domov, psychicky sa cítim oveľa lepšie a beriem to rovno do postele. Deti ešte stále nespia, ale to už nie je môj problém. Dobrú noc!

Ak Vás zaujíma viac takýchto krásnych dní, opísala som dva ďalšie v blogoch Zo života au pair: písal sa jeden obyčajný deň tutu.

Vidíme sa čoskoro s novým pokračovaním. Zatiaľ posielam pozdravy z môjho nového domova v San Franciscu! Spoiler allert 2: Moja nová HF sa zatiaľ javí ako vysnívaná rodina. Užite si tieto blogy kým sa dá, pretože vidím to tak, že je vysoko pravdepodobné, že najbližšie mesiace nebudem mať o čom písať!!