Príbeh o tom, ako som sa jedného dňa stala au pair v Spojených štátoch… …a najmä o tom, ako som to celé prežila (časť 2.)

Príbeh o tom, ako som sa jedného dňa stala au pair v Spojených štátoch… a najmä o tom, ako som to celé prežila (časť 2.)

V prvej časti som písala o tom, prečo som sa rozhodla vycestovať do USA, čo všetko si potrebujete vybaviť, keď sa chcete stať au pair a ako prebiehajú prvé dni v Štátoch. Ak ste to prehliadli, dočítate sa o tom tu.

Dnes sa však sústredím na sled okolností, ktoré sa udiali tesne pred mojím odletom a po mojom príchode do USA. Keď som písala tieto riadky, sedela som v lietadle a mala som dve hodiny do pristátia na JFK. Zamýšľala som sa nad všetkým, čo sa odohralo a hovorila som si: „toto sú samé zlé znamenia, nikam nejdem.“ O jedenásť mesiacov neskôr som stále tu, živá a zdravá a hovorím si, že síce to nie je prechádzka rúžovou záhradou, ale stojí to za to. Ale poďme sa pozrieť na to, čo všetko môžete zažiť doslova pár dní pred odchodom za Vašim ročným dobrodružstvom!

Streda 5.9.2018

Nakoľko som posledné týždne veľmi intenzívne riešila zapálené ďasno a keď už aj antibiotiká mi boli viac na škodu ako na osoh, dnes ráno ihneď po zobudení som sa hecla, vzala do ruky telefón a zavolala som môjmu zubárovi. Pýtam sa ho, či mi vie dnes vytrhnúť na počkanie všetky moje osmičky, pretože neviem si predstaviť, ako by som tieto veci riešila v USA (teraz už viem, že mojím jediným finančne dostupným riešením by bola letenka na Slovensko). O hodinu neskôr sedím uňho v kresle a po analýze mojich zubov sme dospeli k nasledujúcemu záveru: jednu osmičku vytrhneme a na druhej osmičke roztvoríme ďasno.  O ďalšiu pol hodinu som od neho odchádzala jemne nafetovaná s dierou na jednej strane úst a rozgabanou druhou stranou. Výborne! Do večera ma navyše začalo bolieť hrdlo, a tak som sa začala ratovať a dopovať cesnakom, zázvorovým čajom a citrónmi. Výsledný efekt bol nulový a jediné, čo prebilo bolesť hrdla, bola bolesť ďasien.

 Aby toho nebolo dnes málo, zrazu mi zazvonil telefón a na druhej strane mi brat referuje, že nám spadla v izbe polička s knihami a kvetinami a všetko to skončilo na mojich veciach… Čo som však v stredu ešte nevedela, bol fakt, že sobotné ráno bude ešte horšie… 

Piatok 7.9.2018

S dievčatami som plánovala veľkú goodbye party. Tá sa však nekonala, pretože som bola totálne chorá a pripútaná k lôžku… 

Sobota 8.9.2018

Dobré ráno. Potom, ako som sa zobudila, som tradične zobrala do ruky telefón, aby som si prescrollovala Facebook… A hneď na to som sa to spustilo. Uvedomila som si, že mám ucpaný nos, a tak som sa vysmrkala. A zrazu vidím krv. Viac a viac krvi. Je 7 hodín ráno, ja vyplašená na smrť utekám do kúpeľne a krv z nosa stále tečie a nie a nie ju zastaviť. Keď jej je nakoniec také kvantum, že ju začnem už aj vykašliavať, utekám do spálne zobudiť mamu, následne budím brata a ten len smutne skonštatoval, že prvú pomoc na krvácanie z nosa ešte nedával… Viete si predstaviť tú radosť, keď približne po hodine sa nám krvácanie konečne podarilo zastaviť! Následne sme sa previezli do nemocnice a doktorka mi elektrokoaguláciou zaleptala nos (naozaj veľmi nepríjemná záležitosť) a následne zhodnotila, že je pravdepodobné, že sa mi krv behom dňa znova spustí a ešte viac je pravdepodobnejšie, že zajtra v lietadle pod vplyvom tlaku nastane rovnaká situácia. Výborne! Ako prvú pomoc dostávam dva tampóny do nosa a na obed odchádzame domov. Po príchode domov som sa horko-ťažko pobalila a okolo 16ej som otupená životom odpadla do mojej postele… Tlačím do seba Paraleny, čaje, mame plačem, že celá Amerika bol sprostý nápad a nikam nejdem… A viete, čo mi mama na to povedala? „Ty si si to vymyslela, už si pobalená, ty to zvládneš!“ Koniec diskusie.

Nedeľa 9.9.2018

5:00 mi zvoní budík a ja stále cítim pod psa. Bohužiaľ (či našťastie?) nikto so mnou nemal zľutovanie, a tak sme sa o dve hodiny neskôr ocitli na viedenskom Schwechate. Cestu lietadlom som zvládla na jednotku. Síce som tŕpla a celých deväť hodín v lietadle som strávila neustálym kontrolovaním môjho nosa, avšak na moje veľké prekvapenie sa mi tá krv vôbec nespustila! Do toho mi však došlo od žalúdka zle (žeby nervozita?), ale tento problém dočasne vyriešila tzv. travel gum. Aby toho nebolo na mňa málo, v mysli som si premietala všetky možné a nemožné scenáre a predstavovala som si, ako skončím celá krvavá, pretože letuška mi zakáže opustiť moje sedadlo… Nič z toho sa však našťastie nestalo a po vyčerpávajúcej ceste, keď som sa konečne zložila na izbe v Hiltone, som spísala moje prvé dojmy: „Som na hoteli. A už mi je oveľa lepšie. Tí Američania nie sú normálni. Sedím na posteli a trasiem sa od zimy. Tiež som dúfala, že vonku bude letných 30°C, ale akurát tu prší a je iba 16°C, takže totálne nanič. Teplo z vonka teda rozhodne nepríde a do toho tá moja nádcha…yes!“ Proste krásny začiatok do nového dobrodružstva!   

Príchod do novej rodiny – Seattle (12.9.2018- 7.12.2018)

Do Seattlu som prišla neskoro večer (cesta z NYC trvala približne päť hodín) a na letisku Sea-Tac ma čakala moja nastávajúca hosťujúca mama (HM). Ostatní – hosťujúci otec (HD) a dvaja chlapci: 5-ročný B a 8-ročný A zostali doma a zoznámili sme sa na druhý deň ráno. Aké boli moje prvotné dojmy? Po niekoľkých chvíľach trápneho ticha v aute ma čakalo prvotné zhrozenie, keď mi HM ukázala moju kutičku v suteréne, kde som mala stráviť môj nastávajúci rok. Netrvalo však dlho, a prestala som riešiť praskajúce podlahy a rôzne zvuky, ktoré vychádzali z obrovského kotla, ktorý sa nachádzal hneď  vedľa mojej izby. Mala som vlastnú kúpeľňu a vlastne celkovo som bola odseparovaná od rodiny. Na druhý deň ma hosťujúca rodina (HF) zobrala na večeru, aby sme sa lepšie spoznali. HD mi počas dňa poukazoval okolie a dal mi všelijaké tipy na trávenie voľného času. Nakoľko obe deti chodia do školy (ktorá sa nachádzala hneď oproti nášmu domu), pracovala som väčšinou vždy ráno a poobede, keď sa chlapcom skončila škola.

Môj klasický deň vyzeral nasledovne:

7:15-8:30          

Pripravovala som raňajky a obedy pre deti (sendvič, ovocie, zelenina, keksíky alebo nejaké chipsy). Starší chlapec sa vždy vychystal sám a mladšieho som obliekla; pracovali sme na tom, aby sa vykakal; vyčistili sme zuby; učesali vlasy a 8:10 sme doslova utekali do školy. Po návrate domov som vysypala smeti a vybrala riad z umývačky.

8:30-14:45

Voľný čas… Väčšinou som sa vybrala do fitka, z ktorého som sa vrátila okolo obeda; telefonovala som s rodinou a kamarátkami, pozerala seriály a prechádzala sa po uliciach Seattlu…

14:45-17:30

Príchod detí zo školy domov. S mladším sme po škole väčšinou stavali LEGO alebo organizovali tzv. play date – prišli ku nám jeho kamaráti a spolu sa hrali. Starší chlapec sa väčšinou zatvoril v izbe a celé popoludnie si čítal knihy…​

Znie to v pohode, však?

Takže v praxi to vyzeralo nasledovne:

Údajne od leta mal A tendenciu bezdôvodne biť B. Takže udržať tých dvoch v jednej miestnosti v pokoji sa nedalo. Navyše, A už od môjho príchodu nemal najmenší záujem so mnou tráviť čas – či už som sa snažila zainteresovať do jeho PC hier, obľúbených kníh, skákaniu na trampolíne, hrania basketbalu, futbalu, stavania LEGA atď… Všetko chcel robiť sám. Väčšinou sa po škole zašil do izby a pridal sa ku mne a jeho bratovi jedine, keď sme pozerali telku. Dokonca som aj skontaktovala predchádzajúcu au pair a pýtala som sa jej na nejaké rady a tipy. Povedala mi len toľko, že ho mám jemne potlačiť, aby sa ku nám pridal. Ale to bolo ešte predtým, ako chcel neustále biť a kopať loptu do B… Toho večera, kedy mi moja HF oznámila, že uvažujú nad rematchom, teda zmeny HF, A našu konverzáciu pravdepodobne začul, pretože – čuduj sa svetu – na druhý deň sa so mnou skoro celé poobedie chcel hrať, hrali sme stolný futbal, rozprávali sme sa, hrali sme klasický futbal a kartové hry a zažili sme skvelé poobedie! Aká škoda, že sa táto zmena odohrala až po tom, čo evidentne začul môj pohovor s jeho rodičmi… Na ďalší deň bol znova ako zmenený, milý, hrali sme sa a robili sme sprostosti… Tretí deň od tejto náhlej zmeny som už ale nepracovala, a potom odišla moja HF na dovolenku a keď sa vrátili, strávili sme spolu ešte jedno skvelé popoludnie a večer mi moja HM oznámila, že ma nechcú a idem do rematchu…

Čo sa týka B, ten bol nevinné zlatíčko. Chcel sa len hrať – stavať a hrať sa s LEGOm, prípadne som mu čítala knihy, zo schodiska sme si spravili šmykľavku alebo ku nám prišili jeho kamaráti a celé popoludnie sa hrali. Obaja chlapci zbožňovali túliť sa s ich psom. Ach ten pes… 

Táto rodina, tak ako väčšina amerických rodín, mala psa – sedemmesačné šteňa čierneho labradora, Ninu. Odhliadnuc od jej všetkých výkyvov nálad to bol až tak inteligentný pes, že keď som ho jedného dňa venčila, začala mi ako vždy trucovať, že nechce ísť ešte domov (nikdy som nezaregistrovala, že by ju moja HF venčila hodinu ráno a hodinu večer, tak ako ja keď odišli na dovolenku…). Keď vtom sa mi zrazu zastavila uprostred cesty (ako vždy) a ani omylom sa nechcela pohnúť. Nakoľko ma HD pred odchodom prosil, aby som ju neťahala (vtedy som naňho pozerala ako na blázna, že prečo by som ju mala ťahať, zas taký tyran nie som), tak som si povedala: „Okej dievča, tak nech ťa teda zrazí auto.“ Samozrejme, že nie. Začala som ju ťahať, ale ona sa mi vyvliekla z vodítka a ušla mi do parku. Cez druhú cestu. Ešteže ju nič nezrazilo. Následne som toho psa naháňala asi desať minút po parku; niektorí psíčkari na mňa kričali a nadávali mi, prečo ho nemám na vodítku, ďalší sa mi snažili ju chytiť; potom mi zase ušla a dookola som sa s ňou naťahovala. Zvláštny pes, tvárila sa akoby som ju týrala. Ešteže ju to auto nezrazilo, pretože „Nina je ako naša jediná dcéra…“. Škoda, že HD si nevedel nájsť ku mne aspoň sčasti taký priateľský prístup ako ku Nine. Jedného krásneho dňa mi totiž omylom od neho z ničoho nič pípla zaujímavá SMS: „I can´t stand her, wanna rematch.“ 

Zhrozene pozerám na telefón a hovorím si, že toto určite nie je realita. Po nabratí odvahy vychádzam hore po schodoch do kuchyne, ktorá je celá vydymená… HD niečo poriadne spálil. Hovorím mu, že mi poslal SMS, ktorú chcel pravdepodobne poslať svojej žene. On sa na mňa ani len nepozrel a úplne ma odignoroval. Tak som sa pobrala späť do mojej izby. Volám s kamarátkou a vysvetľujem jej čo sa práve stalo, keď v tom mi začne blikať displej, že sa mi snaží dovolať HD. Nechápavo pozerám na telefón, pokladám kamarátku a vychádzam znova na schody. Tam stretávam HD a ten mi začne vyčítavať, že jediné čo po mne chcel bolo, aby som postrážila B zatiaľ čo on pôjde na plávanie s A. Ja sa naňho s vyvalenými očami pozerám, že o ničom mi nepovedal a som k dispozícii aj mimo vopred určených pracovných hodín keď ma potrebujú. On na to zahlási, že bez HM sa so mnou rozprávať nebude, otočí sa a odchádza. O pol hodinu mi prišla SMS od HM, či som v poriadku a že by sme sa mali večer všetci stretnúť a porozprávať sa. A toto bol presne ten prvý večer, kedy mi HF oznámila, že premýšľa nad rematchom…

Čo nasledovalo potom, o tom sa dočítate v ďalšom pokračovaní!