Príbeh jednej krabice

Príbeh jednej krabice

Mnohí ste si takto pred rokom čítali príbeh, kedy ma hosťovská rodina zo San Bruna v jeden krásny marcový večer vyhodila. Long story short, bolo to v začiatkoch pandémie, kedy mi hosťujúca rodina zakázala sa stretávať s kamarátmi, ja som tento zákaz porušila a nakoľko ma cez telefón špehovali, prišla mi SMS: „Prosím ťa ostaň tam kde si dnes, sem sa nevracaj. Okamžite chceme ukončiť program …Dobrú noc, dúfame, že ti je s kamarátmi dobre.“ Bolo to v časoch, kedy zohnať respirátor a dezinfekciu bolo pomaly nereálne a obchody sa postupne zatvárali. Vtedy sa začala dobrodružná cesta môjho oblečenia.

Na zbalenie celého šatníka som od mojej ohľaduplnej rodiny dostala presne dve hodiny. Trvalo mi to 30 minút a potrebovala som na to dva kufre, jednu príručnú batožinu, jeden batoh, kabelu a nákupnú tašku. Nechápem, kde sa vzalo toľko vecí, veď do San Bruna som cestovala s jedným kufrom. Každopádne, ten druhý kufor bol požičaný, nový sa nedal nikde na rýchlo zohnať a mne nezostávalo nič iné, len pobaliť si to najdôležitejšie a všetky ostatné veci nechať u kamaráta a dúfať, že jedného dňa prídu za mnou. A veruže prišli: trvalo to iba nejakých 11 mesiacov a 2 týždne. A počas týchto takmer 12 mesiacov moje oblečenie zažilo oveľa vzrušujúcejšiu cestu na Slovensko ako ja. Že ako je to možné?

Balík sa kvôli pandémii podarilo odovzdať na odoslanie až o pol roka, koncom septembra. Keď som však v decembri stále o nej nepočula, ozvala som sa danej spoločnosti, že čo sa stalo. Tí sa mi ospravedlnili za oneskorenie a povedali mi, že moje veci mi po Vianociach určite prídu. Dostala som tracking number a každý deň som sledovala, kde sa moje veci nachádzajú. Pomaly, ale isto sa ku mne približovali až nakoniec skončili niekde na východnom Slovensku. Ani Vám to nevychádza? Nevadí. Nasledovalo milión telefonátov a emailov. Nejakým zázrakom (lebo GDPR) sa mi nakoniec podarilo vystopovať pani, ktorej prišla moja krabica. Teda, ako sa neskôr ukázalo, toto nebola moja krabica. Dostala som totiž tracking number na úplne inú krabicu.

Medzičasom som zistila, že moja krabica spolu s touto východniarskou kamoškou v jeden upršaný decembrový deň vyrazili zo San Francisca. Boli naložené do kamiónu, ktorý ich o niekoľko dní vyložil v New Jersey. Tam boli preložené na nákladnú loď do Poľska, kde sa videli poslednýkrát. Zatiaľ čo naša kamarátka putovala ďalej ku svojej majiteľke na Slovensko, moja krabica bola zadržaná na colnici. O niekoľko dní neskôr ju poslali späť na loď do New Jersey, odtiaľ na kamión do San Francisca a zrazu sme sa ocitli znova na začiatku našej púte. Dobré, nie? Našťastie vďaka dobrej vôle mojich kamarátov, krabica bola prevezená zo San Francisca do Los Angeles a odtiaľ ju poslali cez inú spoločnosť na Slovensko. Presne o dva týždne, 10. marca, mi volal kuriér, že má pre mňa balík. Moja 25-kilová krabica dorazila po roku do cieľa.

Mohol by to byť krásny happy end, ale ono by to nebolo ono, keby sa ešte niečo nepokazilo. Chýbali mi tam veci. Samozrejme že nie všetky. Najprv som narátala, že mi tam chýba asi päť legín. Potom športová podprsenka. Zrazu som nevedela nájsť tričko, ktoré som mala ako spomienku na dobrovoľníctvo v American Red Cross

A na samý záver som si spomenula, že mi tam chýba to najdokonalejšie škrabadlo stvrdnutej kože na nohy, aké som kedy mala. Ak by som sa aj dokázala povzniesť nad to a tváriť sa, že chápem, že sa ľudia hrabú v cudzích veciach a kradnú si odtiaľ pekné oblečenie (čo ale fakt nechápem), rozum sa mi zastavuje, keď vidím, že si niekto potrebuje uchmatnúť použité škrabadlo na kožu. A viete, čo je na tom celom najvtipnejšie? Moje magnéziové tablety asi nikoho nezaujali a prišlo mi celé 100 tabletové balenie.

Prajem Vám krásny deň a vezmite si ponaučenie z môjho príbehu: cez Poliakov si z USA posielajte len drogy, o tie záujem evidentne nie je.

Lula