Prečo som po príchode z USA vyhodila polovicu šatníka…

Prečo som po príchode z USA vyhodila polovicu šatníka…

…A veru nebolo to tým, že som si nakúpila tony nového oblečenia. Nehovoriac o tom, že som drvivú väčšinu tam aj snáď len dočasne nechala. Čo sa Vám však vybaví ako prvé pri slove Amerika? Niektorým New York City a Miami, iným zase krajina, kde žijú tuční ľudia, pretože neustále jedia fast food a polotovary, ktoré si varia v spotrebiči našom každodennom ­– v mikrovlnke. Americké mikrovlnky majú naozaj tak silný výkon, že si do niekoľkých minút v nich odkážete uvariť čokoľvek – či už klasický čaj alebo pečené zemiaky. Veď na čo by ste to varili niekoľko hodín v rúre preboha… Ja som si v nej raz roztápala maslo. Výsledok bol taký, že miska bola neskutočne vriaca a maslo mi v nej explodovalo a doslova zhorelo. V USA nájdete bežne domácnosť bez práčky, pretože práčovne tam nájdete na každom rohu. Veľmi ťažko však budete hľadať domácnosť bez mikrovlnky, či „mikrovlnkové práčovne“ na ulici. A tak sa dostávame ku hlavnej téme tohto blogu: stravovanie v USA.

Hovorila som si: „Keď odídem do USA, nepriberiem ani kilo!“

Po príchode do Seattlu som bola príjemne prekvapená, že som nevidela toľko tučných ľudí, o ktorých nám médiá neustále rozprávajú. Časom som však zistila, že tak, ako nájdete demokratov najmä na pobrežiach a republikánov v americkom vnútrozemí, rovnakou krivkou budete hľadať aj populáciu s obezitou. Či už to bol Boston, Philadelphia, Miami, Seattle, San Francisco alebo LA, jedno mali spoločné: pozorovala som tam až prekvapivo málo obéznych ľudí. Čo som však pozorovala naprieč celou Amerikou bolo až prekvapivo veľa „vykŕmených“ au pair.

Ďalšiu vec, ktorú som počas môjho jeden a pol ročného putovania Amerikou mala možnosť spozorovať, bol obvod môjho pása, ktorý sa mojím pobytom v USA priamoúmerne zväčšoval. A vtedy som vlastne pochopila, prečo som mala pocit, že väčšina au pair je jednoducho… zaoblenejšia. Počas prvých troch mesiacov som objavila americkú delikatesu peanut butter jelly sendvič, musela som ochutnať všetky sladkosti, ktoré som v potravinách objavila a zistila som, že cukor sa nachádza hádam všade, vrátane pečiva. Naučila som sa novému životnému štýlu snackovať počas celého dňa a na večer sa poriadne najesť (častokrát som si zo začiatku dávala dupľu), čo bol ďalší šok pre moje telo, a tak sa nakoniec stalo, že do Bostonu som sa po troch mesiacoch sťahovala so šiestimi kilami navyše. A to som chodila každý deň na hodinu do fitka a viac-menej som sa snažila presúvať pešo a MHD. A potom som prišla do Bostonu…

Tu som sa stala hlavným šéfkuchárom a s mojimi kulinárskymi schopnosťami a výberčivými chuťovými pohárikmi detí, o ktoré som sa starala, sa naším hlavným jedlom každodenným stali cestoviny. Mac and cheese v pondelok, mušličky v utorok, nejaké mäso s ryžou v stredu, koniec mojich cestovinových nápadov vo štvrtok a objednaná pizza v piatok. Na obed som mávala šunkový chlieb s avokádom a počas dňa som tajne vyjedala sladkosti „mojich“ detí. S kamarátkou sme chodili na hodinu denne do fitka, ale s mojimi novými šiestimi brušnými kamarátkami sa stále nič nedialo. Pribratá som si nepripadala až do momentu, kedy som si chcela obliecť kraťasy, ktoré som si sem zo Slovenska priniesla. Na jeseň 2018 mi boli ešte veľké, v lete 2019 som sa do nich už nevmestila… Síce som sa prestala na večer prežierať, za to som sa však začala všade prepravovať autom a dolovať pivami. Niekedy som sa mojej kamarátke-barmanke smiala, že si prosím moje večerné menu: Doritos (čipsy) a pivo. A to nespomínam víkendy, počas ktorých sme sa zas  u druhej kamarátky prežierali jak prasce. Našťastie, vďaka tomu, že som sa počas starostlivosti o štyri deti, neustále som sa musela obracať a moja kondička nebola ešte až tak v háji, ako v San Franciscu.

Poviem Vám to takto: tých šesť kíl som síce už nezhodila, avšak nič viac som ani prekvapivo nepribrala. Staré oblečenie, ktoré som poslala domov v krabici vymenilo nové a šok zo šiestich kíl som zažila až po príchode na Slovensko, kedy som sa nevmestila takmer do žiadnych nohavíc, ktoré som tu nechávala. V San Franciscu som totiž zažívala dovolenkovú pohodu s jedným dieťaťom, kedy sme sa celé dni hrali alebo chodili do múzeí. Fakt, že sa toto leháro výrazne odrazilo na mojom tele som zistila až o pol roka doma, kedy som si „ja-športovec“ raz počas trojminútovej kardio rozcvičky myslela, že vypľujem dušu. Moje telo sa z tohto prvého, vysoko intenzívneho tréningu spamätávalo ešte ďalšie tri dni, počas ktorých som si ledva vedela sadnúť na záchod či ľahnúť do postele. A to som si myslela, že konečne mám pravidelnú, relatívne vyváženú stravu a jedla som pomerne viac ovocia. Kalórie prijaté z alkoholu ma však evidentne zradili, a tak som sa aspoň utešovala tým, že po príchode spať domov vraj väčšina au pair prirodzene „len tak“ schudne do svojho pôvodného stavu. Hm… možno v takom prípade, že neprídu rovno do dvojtýždňovej karantény a štátom vyhlásenému obmedzeniu pohybu.              

Je to pravda, že človek po návrate z USA „len tak“ schudne?

No neviem. Ako som vyššie písala, ja som sa vrátila v čase, kedy všetky športové aktivity boli obmedzené na cvičenie doma. A buďme k sebe úprimní – koho by to doma bavilo? Ja osobne som trpela už v klasickom fitku, pretože v porovnaní s gymnastikou halou, kde som cvičila a trénovala pred USA, tam bola jednoducho neskutočná nuda. Keď som sa spamätala s jetlagu, s kamarátkou sme sa dohodli na motivačnom tréningovom pláne. Vydržala som presne tri dni. Potom mi iná kamarátka napísala: „Cvič s Janym Landlom na Instagrame. Cvičí vždy ráno o 9ej naživo, ale uložené to je 24 hodín… Ja som mala svalovku už asi všade po jeho cvičeniach. Brutálny je.“ Skepticky som si teda otvorila jeho profil a úprimne Vám poviem, že moje prvé dojmy z jeho profilu boli nasledovné: ach, ďalší vyfešákovaný bratislavský vegán. To zas bude…

Na druhej strane som bola až príliš zvedavá na jeho štýl cvičenia, a tak som si našla jeho live video. Akurát cvičil s malými deckami a mne v momente spadla sánka dolu. Zo štýlu, akým sa ku deťom prihováral; cvičení, ktoré s nimi robil; hudbou, ktorá im hrala v pozadí a v neposlednom rade z energie, ktorá z neho vyžarovala. Nálepku, ktorú som mu pár minút dozadu pridelila, som okamžite strhla, vyskočila som z gauča a začala cvičiť s nimi (áno, dala som si detský tréning)! Na druhý deň som už išla jeho klasický tréning pre dospelých a potom nasledovali moje slávne dni, kedy som kvôli svalovici nemohla ráno ani len vstať z postele… No a Janyho a jeho hlášky som si nakoniec tak obľúbila, že s ním cvičím dodnes. Ďakujem!

Pár slov na záver

Predpokladám, že dobrá polovica z Vás si počas čítania tohto blogu pomyslela, že baba ako ja vôbec nie je tučná, krv a mlieko je sexy, dievča so six packom nevyzerá žensky a podobne. Ubezpečím Vás, že tých šesť kíl som naozaj nikdy moc neriešila. Sladkostí by som sa za nič na svete nevzdala a pokiaľ nebola chladnička prázdna, určite by som dobrovoľne nehladovala. Ešte aj ten fakt, že staré nohavice som cez stehná nenarvala alebo v páse nezapla by som rozdýchala. Ale to, že po vyjdení na druhé poschodie som fuňala viac ako moja 70-ročná suseda, bolo na zaplakanie. Nech už je človek chudý ako palička, ale ak je jeho mladé telo „zaprášené a stuchnuté“ viac ako kniha, ktorú ste od Vianoc 2016 neotvorili, nemôže sa čudovať, že ho bolí chrbát, kolená a kríže rovnako, ako jeho 80-ročnú babičku.

McDonald´s, Subway, Burger King, Dunkin´ Donuts, Starbucks, KFC, Taco Bell, Wendy´s, Domino´s, Five Guys, In-N-Out Burger a Chick-fil-A. To sú názvy fast foodov, v ktoré nájdete naprieč USA a ja som v nich minimálne raz jedla. Aj napriek mojej aspoň hodinke denne vo fitku sa moje brucho začínalo pomaly, ale iste meniť na huspeninu a nehovorte mi, že to je sexy. Teraz som späť na Slovensku a minule som ostala ohromne prekvapená z toho, že Kofola mi vlastne vôbec nepríde sladká. Moje chuťové poháriky sa však pomaličky vracajú do normálu a huspeninka z brucha mi postupne mizne. Moje telo sa spamätáva z amerického cukrového šoku a dostáva sa tam, kde bolo pred rokom a pol. Rúžové okuliare o tom, ako v USA nepriberiem som už dávno zhodila, avšak aj vďaka tomu sa teraz nehanbím opäť kráčať po schodoch.

Lula