Po stopách The Vampire Diaries a The Originals… či len obyčajný výlet do Atlanty a New Orleans? (20.8.-25.8.2019)

Po stopách The Vampire Diaries a The Originals… či len obyčajný výlet do Atlanty a New Orleans? (20.8.-25.8.2019)

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a ja idem na ďalšiu dovolenku. Nakoľko sa o pár dní sťahujem do San Francisca, Východné pobrežie musím precestovať čo najviac a tento raz som sa rozhodla o „tematický výlet“ do Atlanty a New Orleans. Čo majú tieto dve mestá spoločné? Atlantu síce poznám zo seriálu Walking Dead, avšak 40 minút od nej sa natáčal môj najobľúbenejší seriál všetkých čias – The Vampire Diaries (TVD). New Orleans zase poznám zo seriálu American Horror Stories (AHS), avšak v tomto výlete som chcela pobehať miesta na spin-offu TVD – The Originals. Tak ideme na to!

Po nákupe konečne lacných leteniek (niekedy je to naozaj umenie), som sa začala sústreďovať na druhú finančne náročnú položku môjho výletu – ubytovanie. Čo sa týka New Orleans, kdesi som čítala, že ubytovať sa v Hoteli Royal **, mieste kde žil Marcel (fanúšikovia The Originals vedia o čom píšem), je perfektný zážitok. Natešená som si ho dala do vyhľadávača, avšak moje nadšenie dlho netrvalo. Za jednu noc si pýtali vyše 100 EUR. Fanúšik-nefanúšik, aj keby som to silou-mocou chcela zaplatiť,  v prvom rade si to nemôžem dovoliť… A tak som si zas raz zaplatila posteľ v hosteli, ktorý sa nachádzal len 400 metrov od slávnej Bourbon Street! A Hotel Royal ** si pozriem aspoň zvonka.

Čo sa týka Atlanty, to je zase iný príbeh. Nedávno mi Natália plakala, že nemá kde spať počas výletu do San Francisca. Vraj skúsila všetko – booking, hostely, pýtala sa iných au pair, couchsurfing… Avšak nikto ju nemôže ubytovať a najlacnejšie ubytovanie našla za 100 dolárov. Ako však povedala slovo couchsurfing, nedalo mi to a začala som vyzvedať – čo to presne je a ako to celé vlastne funguje. O tejto úžasnej možnosti ubytovať sa zadarmo u miestnych ľudí, ktorí Vám vo svojom voľnom čase môžu ukázať okolie a večer si hádam aj sadnete na pivo a porozprávate o živote som už veľakrát počula, avšak nikdy som sa nezamýšľala, že by som to reálne vyskúšala. A tak sa stalo, že o niekoľko hodín neskôr som si na couchsurfingu zakladala profil a ihneď som oslovila Ivana z Chorvátska, či by som uňho nemohla tri noci prespať. Popravde, nerobila som si veľké ilúzie. Navyše, keď som o tom povedala Natálii tá mi vynadala či som normálna, že sama ísť ku niekomu cudziemu sa ubytovať je naozaj sprostý nápad. Ja som ju však upokojovala, že Ivan mi aj tak zatiaľ neodpísal a asi ani neodpíše… Na moje potešenie som si však na ďalší deň našla email od Ivana. Prosil ma, aby som pridala viac fotiek a vyplnila si kompletne profil, aby si overil moju autenticitu. O dve hodiny neskôr a po výmene niekoľkých správ mi prišla od neho pozvánka na ubytovanie. Srdce mi naskočilo od vzrušenia a vtom momente som sa rozhodla začať písať tento blog. Takže ubytovanie máme vybavené. Čo ďalej… No predsa zistiť miesta, kde sa moje seriály natáčali!

Predstavujem Vám Covington:

Mystic Falls Courthouse – poznáte tie hodiny, z ktorých Elena a Damon skočili, nie?

Square Park

Mystic Grill – mimochodom, všetky tieto tri miesta sa nachádzajú hneď vedľa seba!

Worthington Manor – Lockwood Mansion (bohužiaľ uvidieť ho môžete len počas TVD tour)

The Gilbert House – to isté, vygoogliť adresu sa mi nepodarilo – pravdepodobne preto, že oba domy sú súkromné pozemky a nejakí šťastlivci tu v súčasnosti bývajú

City Cemetery on Elm Street – cintorín, na ktorom sa natáčali niektoré zábery TVD

College Whitmore – miesto, kde Elena, Caroline, Bonnie a Tyler chodili do školy (tam som sa z časových dôvodov bohužiaľ už nedostala)

V Covingtone sa robia The Vampire Diaries, The Originals a Legacies walking tours. Keby ste mali o to záujem, každá z nich trvá približne 2-3 hodiny a cena jednej tour je $55. Čo je však dôležitejšie a na webovej stránke som totálne odignorovala je fakt, že nie každý deň sa tieto túry konajú (práve preto, že niektoré domy sú obývané). Preto, ak sa sem rozhodnete ísť, vopred si tam zavolajte a overte si, kedy môžete na Vašu vysnívanú túru ísť. Alebo si len otvorte ich kalendár podujatí na webovej stránke… Pre príklad, v utorky a stredy sa žiadne prehliadky nekonajú. Viete, kedy som sem prišla? Bolo to síce vo štvrtok, ale už po túre! A tak moje srdce zaplakalo… Ale o tom neskôr. 

Pozrime sa, čo ponúka New Orleans:

French Quarter samozrejme!!!

Bourbon Street – fanúšik-nefanúšik, táto ulica je vo dne v noci jedna veľká party

Hotel Royal ** – miesto, kde býval Marcel (The Originals). Neskôr Vám však poviem, aké to bolo pre mňa sklamanie (a to sa tento raz nebavíme o financiách, ale emóciách)

Lafayette Cemetery No.1 – spomínate si na cintorínové scény z The Originals? Tak tie sa odohrali na tomto cintoríne… Cintoríne, ktorý sa nachádza uprostred jednej veľkej križovatky!

St. Louis Cathedral – krásna stavba, avšak nik by nebol povedal, že práve tu sa odohrali scény s Davinou či Finnom a  Freyou Mikaelson… 

Boutique du Vampyre – jeden z mála „upírskych obchodov“ na svete! Len tak pre zaujímavosť. Za krásnych $80 si tu môžete kúpiť kópiu denníka z TVD. Vyzerá to krásne a ja ako vášnivý zberateľ denníkov som naozaj chvíľu váhala. Je to denník z pravej kože, recyklovaného papieru a krásne vonia! Ale žeby som mala zbytočných $80 nemôžem povedať

La Laurie Mansion – fanúšikom AHS je určite známe meno Delphine LaLaurie, ktorú stvárnila Kathy Bates. Delphine LaLaurie bola sériová vrahyňa, ktorá je známa tým, že brutálne mučila a vraždila svojich otrokov. Exteriérové scény tretej série AHS – Coven sa natáčali presne o dva domy ďalej v Gallier House Museum. Väčšina indoorových scén sa zas natáčala v Hermann-Grima House, ktorý je v súčasnosti otvorený pre verejnosť ako múzeum. Do La Laurie Mansion sa nedostanete, pretože je to súkromný pozemok a majiteľ zakázal použiť tento dom pre filmové účely. Tento dom je považovaný za najviac prekliaty a duchmi prenasledovaný dom v celom New Orleans a za zaujímavosť stojí spomenúť, že tu istý čas tu žil herec Nicholas Cage.

Tak to by sme mali vymenované highlighty môjho výletu, poďme sa pozrieť na to ako sa mi cestovalo!

19.8.2019: Pár hodín pred odchodom zo Scituatu

Sa sťahujem k Nikole. Môj au pair rok v Scituate končí 27.8. a moja HM ma nedávno veľmi milo poprosila, aby som sa po mojej dovolenke ku nej už nevracala. Dovolenku mi však dovolila si zobrať iba v dňoch 20.-25.8. a do novej rodiny sa sťahujem až 27.8. Ani Vám to nedáva zmysel? Takže, 25.8. už nie som u nás vítaná. Aby toho nebolo málo, HD odchádzal s deťmi na dovolenku v dňoch 20.-30.8. a C mi už od rána rozprávala o tom, ako mi jej mama zoberie ku koncu dňa telefón, ktorý mi ako svojej au pair poskytla. Ja som sa smiala, že to mi nemôže spraviť, pretože to je jediný funkčný telefón, ktorý mám… O niekoľko hodín neskôr, keď ma HM videla, ako schádzam s ťažkým kufrom dolu po schodoch, ma zastavila a hovorí mi: „Lucy, potrebujem tvoj telefón.“ Ja som sa na ňu zhrozene pozrela a pýtam sa jej: „Môžem ti ho dať ráno?“ A dostalo sa mi odpovede: „Nie, potrebujem ho teraz.“ Hovorím jej OK, narýchlo som ho komplet premazala, nechala v kuchyni na stole a nasratá som odišla ku Nikole a následne na rozlúčkovú party na pivo do Roadhousu… Kde ma čakala rozlúčková torta!!!!

Deň 1: 20.8.2019

Moja dovolenka sa začala vskutku skvelo. Vystískala som sa s mojimi štyrmi deťmi (žeby mi budú chýbať?) a išla som za HM do jej kancelárie (pretože pracuje z domu). Hovorím jej: „Odchádzam.“ Ona zodvihne zrak od počítača, pozrie sa na mňa a hovorí mi: „Okay, bye.“ Vyvalene na ňu pozerám, že po deviatich mesiacoch mi povie iba „okej, ahoj“ a odchádzam do auta, kde ma čaká HD, ktorý mi sľúbil, že ma odvezie na ferry, ktorá ma vezme na letisko. Aspoň že on je normálny. Cesta do Atlanty prebehla prekvapivo bez komplikácií a po príchode na letisko v Atlante si ako prvé pýtam mapu do ruky. Na moje šťastie mám pri sebe aj svoj slovenský telefón bez sim karty, ktorý vďaka bohu funguje na wifi. Nikola mala dobrý postreh, písala mi nech si stiahnem offline mapy, ale či už mám v ruke telefón alebo papierovú mapu, to mi môže byť jedno. A aspoň sa mi batéria tak rýchlo nevybije a môžem si robiť fotky… V atlantskom metre som sa samozrejme hneď stratila (pričom už viac prehľadnejší metrový systém som si priať asi ani nemohla) a keď som konečne dorazila do centra mesta, rozhodla som sa navštíviť najväčšie akvárium na západnej pologuli – Georgia Aquarium. A bol to naozaj výborný nápad. Do akvária som prišla po 18:30, navyše bola streda a takmer nikto tu nebol! Žiadne tlačenice, zvieratká (raje, morských ježkov, kalamáre, hviezdy, morské rastliny…) som si mohla pohladkať bez toho, aby som sa predierala davom, na všetko som úplne krásne videla a mohla si úplne v pohode pofotiť. Jedného zamestnanca som sa pýtala na štatistiky – koľko ľudí sem priemerne počas jedného dňa príde. Tak teda: mimo sezóny je to okolo 3000 ľudí denne. Počas sezóny sa číslo navýši na približne 20 000 ľudí za deň a počas 4. júla (Independence day) dosiahli tohoročný rekord – 22 000 ľudí. Keď som tu bola ja, bolo tu maximálne 100 ľudí. No nie je to perfektne načasované? Nohy ma síce neskutočne boleli, ale krajšie akvárium som popravde v živote nevidela. Ja som tu strávila niečo cez dve hodiny, ale viem si predstaviť, že ak je to tam narvané, pokojne tam pobudnete aj pol dňa. Určite to však stojí za to.

Vychádzam na ulicu, vyťahujem mapu a snažím sa nájsť metrovú stanicu, ktorá ma odvezie na miesto, kde býval môj pán hosťujúci – Ivan. Netrvalo dlho a po 15-minútovej náročnej večernej prechádzke prichádzam na metrovú stanicu. Tam je to samý bezdomovec a dvaja cestári. Prichádzam ku nim a začnem sa pýtať na smer, ktorým mám ísť ak sa chcem dostať tam a tam. Keď zrazu mi jeden z nich skočí do reči, že oni nie sú zamestnanci metra a ja s vyvalenými očami naňho pozerám, či si zo mňa robí dobrý deň. Na moje šťastie ten druhý cestár bol viac zhovievavý a vynadal svojmu kamarátovi, že som ani nestihla dokončiť vetu a hneď ma odpinkal… Tak som teda dokončila vetu, pozrela som sa na pána, ktorý sa zrazu tváril zahanbene, pretože pochopil, že ma nezaujíma cestovný poriadok, ale som len totálne stratená v cudzom meste a ukázali mi smer. Aké jednoduché, však?

S Ivanom sme sa dohodli, že sa stretneme o 23:30 pod jeho domom. Bolo 21:18, keď som konečne prišla pod jeho dom a hovorím si, že dve hodiny tu určite nebudem len tak sedieť na chodníku. Vybrala som sa teda do najbližšieho baru dúfajúc, že sa tam napojím na wifi a napíšem mu, či by ma tam mohol vyzdvihnúť. Zároveň som si povedala, že určite je lepšie sa stretnúť s neznámym chlapom v bare, ako pred jeho domom na opustenej ulici. Vidíte, niekedy mi to aj páli! Na moje nešťastie som sa vôbec nemohla napojiť na tamojšiu wifi, avšak na moje šťastie (a potom, čo som barmanke, čašníčke a manažérovi baru vyrozprávala príbeh o tom, ako som zostala bez funkčného telefónu), ma manažér napojil na ich súkromnú wifi a ja píšem Ivanovi, že som tam a tam. Na moje prekvapenie mu šichta v práci skončila skôr ako sme obaja očakávali a do 20ich minút sme sedeli na pive spolu. A bol to veruže dobrý týpek! Po pive sme sa presunuli ku nemu, tam sme dali ďalšie pivá, pokecali sme na terase o živote a niekedy okolo 1ej hodiny ráno sme išli spať. A ja som konečne spala ako mimino.

Deň 2: 21.8.2019

Zobúdzam sa, Ivan je už tiež hore a prichádza do izby, kde mám posteľ, ktorá sa nachádza hneď vedľa kuchyne a hovorí mi, že si ide spraviť raňajky a či aj ja chcem. Ja sa naňho prekvapene pozerám a pýtam sa ho, či som v nebi. Raňajky, káva, sprcha a ideme do mesta. Dostala som tip ísť do Martin Luther King, Jr. National Historical Park (MLK), kde by mal zavítať každý turista. Dozviete sa tu všetko o tom, ako boli černosi svojho času diskriminovaní, kto bol Martin Luther King, Jr., o nenásilných protestoch a sit-inoch, ako sa mu podarilo dosiahnuť zmenu v spoločnosti a ako bol naňho spáchaný atentát. A to všetko úplne zadarmo! Ivan bohužiaľ mal iné veci na pláne, a tak sme sa dohodli, že pokecáme zas večer, keď sa vráti z práce…

Po MLK som sa vybrala na Krog street, pretože mi bolo povedané, že je tam pekný market. Ja som si predstavovala stánky s ovocím a zeleninou a veľmi som sa tešila, že si kúpil broskyňu (štát Georgia má prezývku The Peach State – broskyňový štát), avšak na moje veľké sklamanie som tam žiadnu broskyňu ani ovocie ani zeleninu nenašla. Prišla som na Krog Street Market, čo bola jedna budova, v ktorej ste našli akurát tak stánky s Vaším budúcim obedom a dezertom. Ja som si teda sadla na limonádu a fajne som sa porozprávala s mladou pani predavačkou. Dopíjam presladenú americkú Mirindu a odchádzam na WC. Keď vtom počujem, ako tam niekto nabehne, uteká do vedľajšieho záchoda a takú tyčku tam daná slečna hodila, že som len prekvapene zhodnotila, že to bude určite nejaká bulimička, ktorá tam má určite nejaké rande s krásnym mladým fešákom. A tak moc som chcela vedieť, či sa mýlim, že som v mojej kabínke čakala, kým daná osoba dozvracala a následne sme sa stretli pri umývadlách. A mňa skoro vystrelo na mieste – bola to tá milá mladá predavačka, s ktorou som sa poslednú pol hodinu rozprávala (a určite to nebola bulimička). Zrazu už aj mne došlo zle, avšak ako všetci veľmi dobre vieme, bola to len moja paranoja a hypochondrizmus. Samozrejme, že mi nič nebolo a do hodiny som na tento veľmi intenzívny záchodový zážitok našťastie zabudla. Presúvam sa na Oakland Cemetery – najstarší atlantský verejný park, ktorý sa časom premenil na cintorín. V súčasnosti je to miesto, kde sa konajú svadby, nachádza sa tu galéria a konajú sa tu spoločenské udalosti (napríklad The country´s largest cemetery run – beh naprieč cintorínom). Zaujímavé miesto, nie? Presúvam sa sem peši, pretože mapa mi ukazuje, že som naozaj blízko. Chôdza mi naozaj nerobí žiaden problém. Problém však nastal, keď som prišla ku cintorínu a ani za svet som nemohla nájsť vchod. Všade bol tehlami vybudovaný plot, pred ktorým sa zrazu ocitol ešte jeden železný plot. Približne po dvadsiatich minútach bezduchého blúdenia okolo cintorína, keď som sa zrazu ocitla vedľa vlakovej trate a v pozadí som videla metrovú stanicu, na ktorú som to mala následne namierené, som začala prehodnocovať celú ideu vidieť tento cintorín. A presne v tom momente, kedy som si povedala, že kašlem na všetko a prebehnem cez koľajnice na metro, som to objavila. Kliešťami prerezaný plot. A za ním bránu od cintorínu. Pozerám sa na dieru v plote a hovorím si, že to v pohode preleziem. A preliezla som. A zistila som, že brána je samozrejme zamknutá. Pozerám sa smutne na bránu a zrazu si všimnem, že nad ňou sa nachádza malý priestor medzi samotnou bránou a tehelným oblúkom. A teraz som začala váhať – preliezť tade alebo kašlať na to? Samozrejme, že som sa tade preliezla. Konečne som sa dostala na cintorín a stálo ma to len zopár škrabancov od železného plota. Hovorila som si, že von vyjdem pekne-krásne cez hlavný vchod, avšak ten som stále nevedela nájsť (nie žeby som sa o to vyslovene pokúšala) a nakoľko som presne vedela, kde sa nachádza metrová stanica, na ktorú musím ísť, rozhodla som sa, že trochu gymnastiky mi dnes nezaškodí a vrátila som sa k mojej zamknutej bráne a diere v plote a akože veľmi nenápadne som sa z tohto miesta vyparila. Pozerám na železničnú trať a počítam, koľko koľajnicových tratí ma oddeľuje od mojej vysnívanej stanice. Šesť. To zvládnem prebehnúť, hovorím si. A vtom  sa tu zrazu vynoril vlak… Tak ja teda počkám. Tak som čakala. A čakala. A čakala. Poviem Vám, ani na Srí Lanke nie sú tak pomalé vlaky ako bol tento. A aký bol neskutočne dlhý. Po približne piatich minútach neustáleho čakania som si teda sadla. A chvíľu na bol vlak konečne preč. Neviem ako Vy, ale ja som to nazvala „pomstou mŕtvych“. Cezkoľajnicový šprint, počas ktorého by som hádam aj Bolta predbehla, som prežila a nasledovala ďalšia turistická zastávka – štúdio CNN.

V Atlante sa nachádza centrála Cable News Network (CNN). Ja som si nadšene kúpila lístok na prehliadku ich štúdia a po ukončení túry som si povedala len jedno – Lucia, ty si taká sprostá, že si sa vykašľala na tú žurnalistiku… Dostali sme sa do zákulisia správ, ukázali nám ako sa natáčajú správy a rôzne televízne relácie, videli sme miestnosť, kde sa vytvárajú správy a bolo to naozaj niečo, čo sa v Atlante oplatí vidieť. A niečo, čo minimálne mne dalo riadneho chrobáka do hlavy… Na druhej strane niečo, čo ma absolútne nezaujímalo, avšak je lákadlom mnohých turistov, je World of Coca Cola. Vedeli ste, že Coca Cola vznikla v roku 1892 práve v Atlante? Ja som sa na to zvysoka vybodla.

Na záver dňa som sa vybrala už len do Piedmont Parku, kde som si chcela spraviť krásnu panoramatickú fotku Atlanty. Malo to však jeden malý háčik – kým som sa sem dostala, začalo zapadať Slnko. A môj vysnívaný záber smeroval presne na západ. A tak som namiesto krásnej žiarivej fotky odchádzala s tmavým záberom Atlanty. Ako to dopadlo uvidíte v galérii. A ako som si to predstavovala si môžete pozrieť tu.

Totálne vyčerpaná prichádzam k Ivanovi domov, líham do postele a von ma doslova vykopal až hlad. Ivan mi síce povedal: „mi casa es tu casa, cíť sa tu ako doma a kľudne jedz čo nájdeš v chladničke,“ avšak neistota zvíťazila, a tak som sa prešla atlantickou Rodeo Drive (kde prosím pekne ešte aj stromy vyhrávali) do stokárskeho McDonaldu. S tou Rodeo Drive si ale myslím vážne – túto štvrť tak naozaj nazývajú a stretnete tu Dior, Tom Ford, Joie, Planet Blue, Hermès… a samozrejme mňa s čokoládovým mliečkom z Mekáču. Prichádzam domov, mŕtva padám do postele a pri zapnutom svetle zaspávam, keď zrazu Ivan prichádza domov a zobúdza ma jediným slovom: „Spíš?“ Dezorientovane sa naňho pozerám, že ja neviem a on sa len smeje, že áno, spala som. Ale keď už som hore tak je to jedno, púšťame hudbu a rozprávame sa o živote. Ivan je proste super.

Deň 3: 22.8.2019

Budím sa s totálnou svalovicou na stehnách (takto dopadnete, keď si Vaše telo odvykne kráčať, ale všade sa vyvážate autom). To je však totálne jedno, pretože konečne nastal deň D – deň, kedy som sa vybrala na výlet do Covingtonu spoznať miesta, kde sa natáčalo moje TVD! Ivan mi spomenul, že sa tam vraj dá dostať nejakou medzimestskou dopravou (pretože Covington sa nachádza približne hodinu od Atlanty). Ja som si to teda vygooglila a naozaj som našla jeden autobus, ktorý tam mal jazdiť. Spravila som si screenshoty o tom, ako sa dostanem na danú stanicu, beriem moju dožmolenú mapu do ruky a plná elánu okolo 10ej ráno odchádzam na môj vysnívaný výlet. Výlet, ktorý sa takmer vôbec neuskutočnil… Ale začnime pekne poporiadku. Prichádzam na autobusovú stanicu a hľadám autobus, ktorý ma mal zobrať do Covingtonu. Samozrejme, že žiaden nevidím. A tak sa pýtam tých pár ľudí čo sa tam potuluje, či niekedy o takom autobuse počuli. A veruže nepočuli. Že si to mám vygoogliť. A tak im vysvetľujem, že mi nefunguje telefón, pokiaľ nie som na wifi. Nakoniec som skončila v búdkovom telefóne na linke s pracovníkom miestnej prepravy, ktorý sa mi snažil vysvetliť, že neexistuje žiaden autobus, ktorý by jazdil do Covingtonu v Georgii. Smutne sa presúvam do Dunkin´ Donuts, kde sa vraj môžem napojiť na wifi a môžem si to skúsiť ešte raz vygoogliť. A naozaj wifi tam mali, avšak môj telefón sa z nepochopiteľného dôvodu odmietal na ňu pripojiť. Myslím, že všetkým Vám je v tomto momente jasné, že som dostala nervový kolaps a na celú ulicu som po slovensky ziapala a nadávala o tom, ako moc nenávidím moju HM… A keď som sa konečne trochu upokojila a môj krik vystriedal plač, zrazu sa pri mne pristavilo auto a pán šofér sa ma pýta, či som v poriadku. Hovorím mu, že áno. On sa na mňa neveriacky pozerá, do ruky berie svoju vizitku a hovorí mi, že nevyzerám, že som v poriadku a že ma odvezie kam potrebujem. Ja sa naňho stále neveriacky pozerám, avšak po chvíli presviedčania si obzerám vizitku, kde stojí, že pán je bankový poradca a ja mu v slepej dôvere nasadám do auta. A čo nasledovalo potom? Nie, nikto ma neznásilnil. Môjmu novému známemu som vyrozprávala môj príbeh, on mi kúpil obed a sľúbil mi, že ak hodinu vydržím, odvezie ma do Covingtonu. A prečo hodinu? Pretože mal mať pracovný video pohovor do banky v Chicagu. A kde som bola ja počas jeho pohovoru? Schovaná v kúte jeho pracovne. Pol hodinu som tam čučala a počúvala, ako prebieha americký pohovor. Celkom sranda. A inak, keď som mu povedala, že som zo Slovenska, jeho reakcia bola nasledovná: „Ty si au pair?“ Sánka mi skoro spadla. Áno, som… Niečo po 13ej vyrážame z Atlanty a ja sa konečne blížim k môjmu snu. A to s osobným šoférom a fotografom v jednom. Čo viac si človek môže priať? Vampire Stalkers Mystic Falls Tours. Ja som si googlila ich stránku, pozrela si cenu, avšak čo mi ani vo sne nenapadlo bol fakt, že túry sa nemusia konať každý deň počas celého dňa. Takže samozrejme, ako už dobre viete, žiadne túry sa v utorky a stredy nekonajú a tá dnešná sa už skončila a keby som si bola otvorila ten ich kalendár rezervácií na webovej stránke, veľmi dobre by som to vedela. Mimochodom, na výber máte z The Vampire Diaries, The Originals a Legacies tour! To znie super, my sme si teda spravili aspoň peknú self-walking tour. Poviem Vám, Mystic Falls som si predstavovala trochu inak. Všetko je tu popri sebe a celé je to proste… malé. Podvečer prichádzam opäť totálne vyčerpaná domov a v noci ma opäť budí na nočný pokec môj spolubývajúci Ivan.

Deň 4: 23.8.2019       

Ivan mi sľúbil, že ma dnes zoberie na obed do reštaurácie v hoteli Westin, ktorá sa nachádza na 72. pochodí s krásnym výhľadom na Atlantu. A veruže neklamal. Videla som odtiaľ kompletne celú Atlantu a lesy, ktoré ju obkolesovali. No jednoducho nádhera. Dnešný deň sa mi však začal ešte jedným prekvapením – v jednej facebookovej skupine som si všimla, že istá au pair Mireia práve prišla do New Orleans a hľadá niekoho, kto by s ňou išiel večer na pivo. Samozrejme, že som jej hneď písala a o niekoľko hodín neskôr sme sa stretli na pive na Bourbon Street. Ak niekedy pôjdete do New Orleans, Boubon Street je presne to miesto, kde to žije. Je to tam samá rozlúčka so slobodou, bary, kluby, party, ľudia predávajúci edibles na ulici a muži postávajúci na balkónoch pozorujúci dav ľudí s náhrdelníkmi v rukách… Prečo? Pretože chcú, aby im dievčatá ukázali prsia. Funguje to nasledovne: chlapi s náhrdelníkmi stoja na balkónoch a keď sa niektoré z dievčat na nich pozrie, začnú nimi mávať, prípadne hromadne kričať: „Show me tits!“ Dané dievča sa následne rozhodne, či im tie prsia ukáže alebo nie. Ak ukáže, chlapi po nej doslova hodia za odmenu náhrdelník. Na opačné pohlavie to však neplatí a poviem Vám – s Mireiou sme sa ocitli na jednom z týchto balkónov a toľko pŕs čo som počas tohto jedného večera videla, som asi v živote dokopy nevidela. A dám Vám ešte jednu pikošku. Ako sme tam tak stáli a rozprávali sa s chalanmi, zrazu sa dolu zastavil nejaký chlapec a ukázal svoje prsia. Bohužiaľ, za mužské prsia žiaden náhrdelník nedostanete, avšak on veľmi prosil, aby sme po ňom aspoň jeden hodili. Ja som sa naňho iniciatívne pozrela a kričím: „Show me more!“ Myslím, že všetkým je jasné, že po chvíli váhania – (mne medzi časom jeden z chalanov podal náhrdelník a ja som na chlapca dolu ním „vábne“ mávala) – nám ukázal svoje prirodzenie. Našťastie to však žiaden z policajtov (tí tam samozrejme sú všade) nevidel, ale chalan, čo stál vedľa mňa mi pošepol, že za toto by toho chudáka mohli zavrieť. Takže asi tak. Ja som mu za odmenu hodila náhrdelník a všetci sme zostali spokojní. Na záver večera sme sa ešte rozhodli nájsť Hotel Royal – miesto, kde býval Marcel (The Originals). Tento hotel sa nachádza na rohu St. Phillip a Royal Street. Nechávame naše pivá na chodníku pred hotelom a s malou dušičkou vchádzame dnu a pána recepčného sa pýtame, či sa môžeme na chvíľku pozrieť na ich terasu. Odpovedá nám kladne a celé nadšené sme sa vybrali na to miesto, kde sa odohrávalo toľko scén z nášho obľúbeného seriálu. A keď sme sa tam zrazu ocitli pozeráme sa na seba a naraz hovoríme: „Toto je ono?“ Totiž, na naše prekvapenie to vo filme vyzeralo oveľa väčšie (veľkú poklonu skláňame kameramanom a celému filmovému štábu). Sklamané sme sa tam aspoň vyfotili a smutne sme sa pobrali domov… A na záver dňa som zistila, že som evidentne riadne rozhýčkaná a už dlho som nespala v žiadnom hosteli, pretože ani za svet som nemohla zaspať. Viete si predstaviť, ako som sa ráno cítila. Akoby ma prešiel parný vlak…          

Deň 5: 24.8.2019      

Je sedem hodín ráno a ja zúfalo vstávam z postele. Na hosteli mi pri check-ine povedali, že neďaleko od nás sa budú konať býčie preteky a že to bude celodenná akcia. Že dievčatá na kolieskových korčuliach prezlečené za býkov s bejzbalovou palicou v ruke budú korčuľovať po uliciach New Orleans a naháňať a udierať pálkou ľudí. Keď som sa po rannej káve trochu pozviechala, vydala som sa tam teda pozrieť. Prichádzam na miesto činu a nikde nič nevidím. Akurát jedno dievča prezlečené za býka a na kolieskových korčuliach. Idem za ňou a pýtam sa jej, kde je tá akcia. Smutne mi oznamuje, že celá akcia trvala asi 15 minút a už sa to skončilo. Tak ja som sa sem približne pol hodinu trepala a prišla som akurát na afterparty – stánky s jedlom a nápojmi. Zúfalo sa na ňu pozerám a ona mi hovorí: „Akciu si síce zmeškala, ale nechceš si dať s býkmi raňajky? Akurát stojíme s babami v rade…“ A poviem Vám, mám nové kamošky z Texasu, haha! Poukazovali mi fotky z toho čo som premeškala, dobre sme si pokecali, dali sme si vyrovnávaciu alkoholickú hladinku a ja som utekala na moju walking tour, ktorú som dnes mala naplánovanú.

Prehliadka trvala dve hodiny a počas nich nám sprievodca poukazoval a porozprával príbehy zo slávnej French Quarter a zobral nás na Lafayette Cemetery No.1. Na tomto cintoríne som spoznala ďalšie scény z The Originals a popravde som z toho bola celkom nadšená. Akurát som absolútne nevedela pochopiť, ako to natáčali, pretože cintorín sa nachádza uprostred jednej veľkej križovatky. Cintorín je tiež známy tým, že je tu pochovaná kráľovná voodoo Marie Laveau a svoju budúcu hrobku tu má aj vyššie spomínaný herec Nicholas Cage! Po ukončení walking tour nasledovala mission impossible – behala som z baru do baru po celej Bourbon Street a hľadala som podnik, kde by mali wifi, aby som mohla poslať Mirei moju polohu, aby sme sa stretli. Na moje šťastie sa tu nachádza hotel Four Points by Sheraton, kde som ako na jedinom mieste celej ulice chytila otvorenú wifi! Chvíľku na to sa stretávame s Mireiou a ideme na obed do reštaurácie Pierre Masperos na tradičné jedlá New Orleans – Cajun Jambalaya, Crawfish Etouffée a Chicken & Andoille Gumbo. Mimochodom, v tomto dome, kde sa nachádza táto reštaurácia prebiehali v minulosti aukcie otrokov. Len tak na margo… Prejedené z obeda sa po večernom sklamaní bez očakávaní presúvame do St. Louis Cathedral. Tu sa mali tiež odohrať niektoré scény z The Originals. Naše zhodnotenie? Katedrála ako každá iná… Krásna, ale po seriáli ani chýru ani slychu. A tak ideme radšej na kávu a dezert do slávneho Cafe Du Monde. Tak prosím pekne, ich slávny dezert sú „naše“ fašiangové šišky! A to doslova. Akurát džem mi tam chýbal, ale hrubá vrstva cukru všetko vyžehlila. Ale poviem Vám, pracovať by som tu naozaj nechcela. Kaviareň sa nachádza pod veľkým akoby stanom a zamestnanci tu nemajú žiadne priestory na oddych. Kmitajú medzi turistami, ktorí sem prídu, sadnú si, objednajú si kávu a šišku, na mieste zaplatia a odídu. Dookola a bez prestávky. Ak si potrebujú oddýchnuť, tak si sadnú na chvíľu na niektorú z voľných stoličiek. Ak potrebujú na toaletu, tú zdieľajú s klientmi. Na celý podnik (približne 400 ľudí), sú tu dva záchody. Keď sme išli na WC videli sme, ako zamestnanci pracujú v kuchyni. No nesmierny stres… A bohužiaľ, keď sme tam boli my, akurát tam prišla sanitka, pretože jeden zo zamestnancov sa na WC pošmykol, spadol a udrel sa do hlavy (pravdepodobne preto, lebo bol v zhone). Ja by som to, čo sme tu spozorovali, nazvala novodobým otroctvom…     

A čo na záver dňa? Správne, skončili sme na Bourbon Street, avšak ešte predtým sme boli obzrieť jeho „konkurenciu“ – Frenchmen Street. Bolo nám totiž povedané, že práve tu sa koncentruje jazzová hudba – a dovtedy nie ste v New Orleans, kým nepočujete jazz na každom rohu! Na naše sklamanie sme tu objavili celkom tichú ulicu so zopár barmi, kde hrala jazzová hudba a kde sme chvíľku pobudli. A to bolo vlastne všetko… Možno to bola len blbá zhoda náhod, pretože aj Bourbon Street sa nám zdala v piatok večer viac živá ako dnes. Ktovie… Každopádne aj tých zopár podnikov s jazzom naozaj stálo za to! Dnes som už spala ako zabitá a zobudil ma až budík o šiestej ráno, pretože som utekala opäť na let do Bostonu.

A ako by som to zhrnula na záver? Za prvé, netreba mať veľké oči. V žiadnom prípade. Ja som síce túrku Covingtonom nezažila, ale na ušetrené peniaze som si kúpila na pamiatku krásne kraťase z Legacies! A spoznala som nového skvelého bankéra, ktorý si hádam v tomto momente kupuje letenku do Chicaga! Za druhé, New Orleans je super miesto na party life, ale jeden víkend Vám bohato stačí. Aj na obzretie pamiatok, aj na žúrovanie a hlavne – kvôli Vašej peňaženke. Alkohol je v USA vo všeobecnosti drahý, ale platiť za jedno pivo 8 dolárov naozaj bolí. A do tretice – určite sem nechoďte v júli a auguste. Je tu nesmierne teplo, vlhko (mne sa v New Orleans doslova zlepili vlasy a nemohla som ich rozčesať!) a je to na mašľu prechádzať sa v tomto teple. Dokonca ani v noci to nie je o nič lepšie…

Na záver už len rozpočet:

Letenka Boston – Atlanta 72 EUR

Letenka  Atlanta – New Orleans  49 EUR

Letenka  New Orleans – Boston 63 EUR

Ubytovanie New Orleans 53 EUR

Strava 140 EUR

Transfery 45 EUR

Vstupy 70 EUR

Suveníry 54 EUR

SPOLU 546 EUR

A to je všetko z mojej dovolenky!

PS: Jeden náhrdelník som si z New Orleans aj ja odniesla, ale žiadne prsia som nikomu neukazovala 😛

Lula