Play-off: basketbal na americkej strednej škole

Play-off: basketbal na americkej strednej škole

Píše sa jedna z obyčajných ranných marcových sobôt, za oknami sneží a ja si čítam email z mojej víkendovej školy ohľadne tzv. snow day. Snow days sú v Amerike dni, kedy sneží, a preto sa ruší vyučovanie! Nie je to výhra ani pre rodičov, ani pre deti. Myslíte si, že to nedáva zmysel? Tak sa na to pozrime inak: deti v Amerike nemajú fixný termín začatia letných prázdnin. Nakoľko sa im môže nahromadiť veľa snow days, učitelia nestihnú prebrať potrebné učivo do daného termínu ukončenia školy. Zdá sa Vám to povedomé, však? Takže, každým snow dayom počas týždňa sa posúva začiatok letných prázdnin o jeden deň. Počas jedného školského roku každá škola má nárok na päť takýchto dní na čerpanie. A čo sa stane, ak stále sneží a škola vyčerpala všetky snow days? Vyučovanie sa začne o päť minút skôr a skončí o päť minút neskôr! Dúfam, že aj Vám to dáva zmysel…

Čo však znamená snow day pre mňa? Voľno… a veľa domácich úloh, pretože dané učivo musíme prebrať a tie seminárky sa samy tiež nenapíšu…

Ako si tak sedím v kuchyni za počítačom a robím prieskum o rasovej neznášanlivosti v Bostone z minulého storočia, zrazu sa ma môj hosťovský tatko (HD) pýta, či sa nechcem ísť pozrieť na stredoškolský basketbalový zápas. Že tím zo Scituate hrá play-off s Hanoverom. Pýtam sa ho, či môžem so sebou zobrať aj Nikolu. Hovorí, že jasné. A tak, o dve hodiny neskôr, sedíme v aute: on, ja a jeho štyri deti, o ktoré sa tu starám (M, C, L, H). S Nikolou sme sa dohodli, že sa stretneme na škole.

Prichádzame ku škole. To, čo sme po príjazde videli, by mi ani vo sne nenapadlo: parkovacie miesta pred školou boli všetky zaplnené a nájsť voľné miesto bolo naozaj umenie. HD sa teda rozhodol, že mňa s deťmi vyhodí pred školskou bránou, zatiaľ čo on bude hľadať parkovací flek. Hneď, ako sme vošli do školy, čakalo nás ďalšie prekvapenie – dlhý rad plný rodičov a detí, ktorí si chceli kúpiť lískty na zápas (detský lístok stál $5, dospelý 7$). Po tom, ako sme si vyčkali radu a prervali sa davom v malej školskej telocvični, sme sa spokojne usadili na zemi pri stene (pretože celá telocvična bola úplne preľudnená!).

O pár minút sa to začalo. Na ihrisko nastúpili roztlieskavačky. Na moje smutné prekvapenie však nepredviedli nič akrobatické, ako môžete vidieť v každom druhom americkom filme a len chabo privítali basketbalistov. Po krátkom zahriatí streľbami na koš sa moje dieťa – M – na mňa vážne pozrelo a hovorí mi: Lucy, vstaň!

Všetci povstali, M sa na mňa stále vážnym pohľadom pozerá, pretože Lucy netuší, ktorá bije a hovorí mi: Lucy, otoč sa smerom ku vlajke a daj si ruku na srdce!

Správne, nasledovala americká hymna. Na tom nie je samozrejme nič prekvapivé. Prekvapivé je, že v Amerike nájdete ich vlajky doslova všade: či už ste v telocvični, na plavárni pri bazéne, na domoch, v reštauráciach či v nákupnom centre… jednoducho americký pariotizmus je vidno na každom rohu. Mne sa počas tohto okamihu, kedy som sa cítila ako najväčší vlastizradca, samozrejme stala menšia „nehoda“…

Nakoľko som opäť (od kedy som v USA, je to už asi šiestykrát) chorá a kašlem, samozrejme, že som počas tohto vážneho okamihu začala chytať neskutočný záchvat kašlu. Keďže som však nechcela drhnúť na celú telocvičnu ako starý tuberák, snažila som sa to v sebe udržať až do konca hymny. A tak sa stalo, že zrazu ste pri pohľade na mňa – vlastizradcu – videli v mojich očiach slzy „dojatia“ a ja pevne verím, že podaktorí ľudia si naozaj mysleli, že som naozaj dojatá. Avšak iba do okamihu druhej strofy, kedy som už ledva dýchala a na celú telocvičnu som spustila môj krásny kašlový spev. Na moje šťastie som sa necítila previnilo dlho, pretože som spustila davovú psychózu dávivého kašlania – ani ste sa nenazdali a zrazu ste počuli kašel zo všetkých smerov! Hneď mi odľahlo. Proste, vždy sa musí nájsť prvý odvážlivec a následne sa ku nemu pridajú aj ostatní!

Basketbal sa začal. Rodičia, roztlieskavačky a dav ľudí silno podporoval svojho favorita. Poviem Vám to takto: bolo to tak silné, že som ostala smutná, že mne takto nikto nemasíruje moje ego. Každopádne – zápas sa začal, ja sedím na zemi s mojimi štyrmi deťmi, ich tatko je nikde a Nikolu tiež nevidím. Vyťahujem telefón a tam si čítam SMS od HD: Lístky sú vypredané, nechcú ma pustiť dnu. Následne mi píše, že si to skúsi nejako vybaviť. A to je, prosím pekne, učiteľ troch basketbalistov (akurát zo Scituatu). Napokon sa mu predsa len podarilo dostať dnu,  ale aj to len vďaka tomu, že organizátorom vysvetlil, že vnútri má svoje štyri deti s ich au pair…

Ja opäť vyťahujem telefón a smutne píšem Nikole – kde sa nachádza a že vstupenky sú už vypredané. Ona mi píše, že parkuje. Následne mi píše, že stojí so skupinou ľudí pred dverami telocvične, ale že tam stojí policajt, ktorý nikoho nechce pustiť dnu. A ak ste vyšli z haly a zabudli ste si zobrať so sebou lístok, dnu Vás tiež už nepustil. Smutne som vyšla von, na drzovku som pred policajtom požičiala môj lístok Nikole, aby sa dostala dnu a mohla si pozrieť kúsok zo zápasu (ešte samotný policajt sa na tom zabával… ale dnu nás obe ani za svet nechcel pustiť). No nič, nabudúce kupujeme lístky vopred. Pretože kto by čakal na škole policajta a takéto prísne pravidlá?

…Prešlo približne 90 minút, zápas sa skončil, náš Scituate vyhral a ja som ostala sklamaná z toho, že roztlieskavačky nespravili žiadnu šou.

A tak sme sa išli najesť do fast foodu 99.

– tip: Nechutnejšie kuracie krídla som v živote nejedla. A to sa moje chuťové bunky od príchodu do USA riadne prispôsobili tunajšej strave. Napríklad: doma by som Vám s nejakým nadšením určite nejedla cestoviny. Tu ich jem skoro každý deň.

– recenzia: ak chcet pivo skúste Bud Light, Budweiser alebo Samuel Adams.

– poznatok dňa: za jedno veľké pivo a tri obyčajné panáky vodky zaplatíte cca $30. S mojou poníženou minimálnou mzdou k tomu poviem len jedno – auč.

Na záver asi len zhodnotím, že som evidentne príliš veľakrát videla film High School Musical a mala som veľké oči. Ale zážitok to bol dobrý… veď čo nie je dobré, keď potrebujete prokrastinovať?

PS: Nakoniec nám bol darovaný lístok od jedného študenta a do telocvične sme sa dostali obidve!