Päť dní, dve baby a Slovenský raj (20.8.-24.8.2020)

Päť dní, dve baby a Slovenský raj (20.8.-24.8.2020)

Kamarátku Danču Vám už nemusím predstavovať. Ako veľmi dobre viete, precestovali sme spolu Mexiko, s batohmi na pleciach sme prešli Veľkú Fatru a tento raz sme sa boli pozrieť ako vyzerá raj na Slovensku – Slovenský raj. Táto myšlienka vznikla fakt jednoducho. Ešte pred letom mi kamoš, ktorý mi požičiaval spacák do Fatry, hovoril, že tam je pekne, sú tam rebríky a určite by sa mi tam páčilo. Tak som o tom počas turistiky Fatrou rozprávala Danči a jej sa tá myšlienka tiež páčila. A tak sme sa pod mojou podmienkou, že už nebudeme spať v spacáku, stretli koncom augusta znova. Spacákov mi na tento rok už naozaj stačilo.

Deň 1.                20.8. 2020

Nepamätám sa, kedy som sa naposledy ocitla na takom ďalekom slovenskom východe ako dnes: Spišská Nová Ves. Tu som sa po mesiaci opäť stretla s Dančou a o 10ej ráno sme už stepovali na našom hoteli v Hrabušiciach. Nakoľko naša izba ešte nebola pripravená, batohy sme nechali na recepcii a odišli sme na našu prvú trasu na Prielom Hornádu, do Kláštornej rokliny a na Tomášovský výhľad. Nakoľko Vám toto napovie asi toľko ako E = mc2, pokúsim sa Vám opísať ten raj, v ktorom sme sa ocitli.

Z Hrabušíc vedie lokálna skratka na Hrdlo Hornádu, o ktorej sme sa dozvedeli od majiteľky hotela: pôjdete doprava, znova doprava a za 15 minút ste tam. Keď som sa o hodinu pýtala Danči, či tak znela tá cesta, odpovedala mi: „Ja neviem, ja som ju nepočúvala. Spoliehala som sa na teba.“ Ešteže som ju ja vnímala a prekvapivo sme sa na to Hrdlo aj dostali. Prielom Hornádu a najmä Kláštorná roklina boli hocičo, len nie rajom na Slovensku. Áno, boli tu nádherné železné rebríky, po ktorých sme liezli, až sa mi z tých výšok točila hlava a tešila som sa, že ich nemusíme zliezať; železné schodíky pozdĺž Hornádu, z ktorých určite spadnúť nechcete; krásne mosty; kamene a kmene stromov, po ktorých sme kráčali a rôzne drevené schodiská, na ktoré som si nevedela za celý deň zvyknúť a kráčala som po nich, akoby som mala v gatiach nas*ané. Lepšie povedané, plazila som sa po nich po štyroch a blokovala som ľudí. No a teraz prichádzame k hlavnému bodu, prečo sme síce prakticky boli, ale necítili sa ako v raji: okolo nás bolo totiž toľko ľudí, že na niektoré rebríky sme museli doslova čakať. A popritom čakaní som si občas uvedomovala, že vlastne ani neviem, kde sa nachádzam. Stretli sa tu totiž takmer všetky naše národnostné menšiny: Maďari, Poliaci a Česi. Sem-tam som počula aj Slovenčinu, ale skôr som mala pocit, že som niekde v Maďarsku. Tento neuveriteľný zážitok zaklincovalo moje hodinové čakanie na pivo na Kláštorisku a pocit, že namiesto raja som v pekle napokon umocnilo zistenie, že hodinu čakám na Plzeň, ktorá mi vlastne ani nechutí. Aby som však nebola večný pesimista, musím uznať, že cestou z Kláštoriska sa ľudia už roztrúsili a že fotky Slovenského raja, ktoré nájdete na internete zodpovedajú realite. Len si tam domyslite tých turistov…

Tomášovský výhľad je krásny. Avšak nie až tak krásny bol príbeh, ktorý tam hovoril jeden cyklista: „… tu bol aj so svojou ženou a ona sa tam fotila. Keď sa však otočil, žena tam už nebola.“ Tento výhľad je skalný výstupok a spadnúť dolu do rokliny si naozaj nevyžaduje špeciálne úsilie. Jedna pani povedala Danči, že tam býva krásny západ Slnka. Tá sa ma s malou dušičkou opýtala, či tam nezostaneme a nepozrieme si ho. Keď som sa však dozvedela, že by sme si naň museli ešte vyše hodiny počkať a kým by sme došli na hotel, bola by pomaly aj polnoc, moja neromantická duša jej oznámila, že tam v žiadnom prípade nebudem čakať. Že Slnko zapadá aj v Hrabušiciach a vlastne kdekoľvek inde vo svete. Dozvedela som sa, že nie som ani trochu romantická a zišli sme dolu do obce Spišské Tomašovice. Do obce, kde sme prvýkrát v živote prechádzali rómskou osadou. Ale musím uznať, že títo Rómovia boli takí v pohode, pozdravili nás a dokonca nám aj poradili ako sa dostať na MHD do Hrabušíc. To bolo také milé prekvapenie na záver dňa. Milo prekvapené na záver dňa sme sa však stali aj my dve, keď nás po príchode na hotel privítala vystrašená majiteľka s otázkou, kde sme, preboha, boli tak dlho a že sa nám už chystala volať, či sme v poriadku. Viete, štyri a pol hodinová túra nám totiž trvala deväť hodín. Ako je to možné, samy netušíme…

Deň 2.                21.8.2020

Dnes sme chceli ísť pozrieť rebríky do Suchej Belej. Chceli sme to dať na pohodu, avšak fakt bol ten, že do Hrabušíc som kráčala s vyplazeným jazykom a ťahala som za sebou nohy. Ale Suchá Belá je krásna. Ešte krajšie však boli rady, v ktorých sme si pol hodinu vyčkali, kým sme sa dostali na rad k rebríkom. Ono to je v podstate ako kolotoče: Slovenský raj je ako akcia (napríklad vinobranie), na ktorom nájdete rôzne „istým spôsobom kolotoče“ (rebríky/polená stromov/kamene…). Tieto kolotoče sú samozrejme rozmanité: sú tam viac zaujímavé a adrenalínové a potom je tam samozrejme nejaký poloopustený retiazkový kolotoč a kačičky. A Suchá Belá je rovnako ako aj včerajší Prielom Hornádu taký viedenský Prater. Takže až na to čakanie tu bolo super a najsilnejší zážitok som zažila, keď som po vylezení dvoch rebríkov sa v celkovej výške asi 20 metrov pozrela dolu pod seba. Fuj, jak sa mi zatočila hlava. Dnes si však neodpustím jednu poznámku. A hádam tým nikoho neurazím, ale… Nepochopila som ľudí, ktorí sa sem vybrali a uprostred turistiky napríklad zistili, že vlastne oni si sem síce brali psa, ale ten chudáčik nemá ako vyliezť na všetky tie vysoké rebríky, či fakt, že s barlou (!!!) v ruke si tu dotyčná osoba najskôr zlomí asi aj tú druhú nohu… Niektoré z týchto trás sú navyše jednosmerné, a keď si nejaká pani po vylezení vysokého rebríka zmyslí, respektíve rozmyslí, že ďalej radšej nepôjde, tak jediné čo spôsobí, bude zablokovanie celej trasy… Len toľko som chcela k môjmu večernému zamysleniu.

Poviem Vám ale ešte o jednej skvelej udalosti dneška: o večeri. V dedine nám povedali, aby sme zašli do reštaurácie Jendrál Zdeno ml. Úplne seriózne vážne toto je názov reštaurácie a s ešte väčšou vážnosťou Vám hovorím, že ak chcete zažiť východniarske nebíčko v papuľke, určite sa tu zastavte. Toto je miesto, kde sa najete ako u babičky. Ja som bola z toho jedla úplne hotová.

Deň 3.                22.8.2020  

Dnes sme išli na Veľký Sokol. Ja som povedala, že ak existovali Adam, Eva a Raj, tak to muselo byť tu. Bolo tu nádherne, sem-tam sme stretli nejakého Maďara a Poliaka a inak skoro nikde nikoho. No konečne raj na Slovensku. Okolitú prírodu skrášlili obrovské lopúchy, potok Sokol, mach rastúci na stromoch no a…. Kinder Bueno! Teda aspoň tak som ja nazvala klady, po ktorých sme tu kráčali, pretože mi pripomínali tyčinku Kinder Bueno. A keby som sa z nich dvakrát skoro nestrepala, mala by som reálne pocit, že sa nachádzam v nejakej rozprávke. Napríklad Alica v krajine lopúchov. Ale vážne – viete, ako krásne vonia lopúch? Každopádne, z rozprávky sme sa prebrali v momente, keď sme prišli na autobusovú zastávku a zistili, že posledný autobus išiel o 16:10 a hodinky ukazovali 16:29. Na naše šťastie sa však rozprávky končia happy endom a aj tá naša mala šťastný koniec. Po vylúčení možnosti, že to zájdeme pešo (čo by nám trvalo približne dve hodiny), sme spozorovali jeden český párik, ktorý sa vracal k autu. A oni boli takí skvelí, že nás odviezli až priamo na hotel! A viete čo sme sa ešte dozvedeli? Že oni už ráno o 7:30 parkujú auto a počas turistiky za celý týždeň ani raz nestretli také zástupy ľudí ako my. My s Dančou o 7:30 máme ešte hlbokú noc…

A aby som nezabudla! Ani dnes samozrejme nechýbala večera v Jendrál Zdeno ml. A keď už sme na tom Spiši, tak som si rovno dala aj tú spišskú borovičku. Chutila síce rovnako ako v Bratislave, ale bol to taký autentický zážitok – niečo ako keď idete na Liptov a dáte si bryndzové halušky. Alebo keď prídete v januári do Bratislavy, na ceste je 1mm snehu a zrazu sa ocitnete v kalamite.

Deň 4.                 23.8.2020 

Viete aký je rozdiel medzi nedeľou v meste a nedeľou na dedine? Na dedine nenájdete otvorený jediný obchod. Teda, nie že by ich tam bolo nejako veľa, ale okrem kostola a krčmy tam otvorené nebude asi nič. A viete, ako spoznáte hladného Bratislavčana na dedine? Tak, že aj keď hromy-blesky bijú, nič ho nezastaví v tom, aby sa išiel presvedčiť, že tie potraviny otvorené naozaj nie sú. A tým Bratislavčanom myslím teraz seba. Danča mala dosť rozumu na to, aby sa na prechádzku do potravín uprostred búrky vykašľala. Ja som si však povedala, že nie som z cukru a idem tam. Keď mi však presne nad hlavou udrel v rovnakom momente hrom aj blesk a zadunelo mi v hlave, povedala som si, že som akurát tak veľmi sprostý Bratislavčan. Nahodila som šprint k potravinám, ktoré boli samozrejme prekvapivo zatvorené, ale aspoň som sa tam mohla schovať pod prístreškom a čakať, kým sa búrka presunie aspoň o kilometer-dva ďalej. A ako som si tam sedela a čakala, zrazu pred potravinami zastavilo auto. Pozerám na ŠPZ – ďalší Bratislavčan. A viete ako Bratislavčan spozná ďalšieho Bratislavčana? Tak, že po spoločnom zanadávaní o zatvorených potravinách ten s autom proste odíde a nechá Vás tam pred tými potravinami aj naďalej sedieť. Niečo sa však muselo stať, pretože asi o tri minúty neskôr sa ten chlap vrátil za mnou a opýtal sa ma, či nepotrebujem niekam zviesť. S malou dušičkou som mu povedala, že by to bolo super a ten úžasný pán mi zastavil až pred vchodom do hotela! Okolo obeda, kedy už len pršalo a búrka bola preč, sme sa presúvali do obce Stratená, kde sme zhodili batohy a o 13:40 sme už čakali na autobus do obce Dedinky, kde sme si prešli Zejmarskú roklinu.

A počasie síce vyzeralo všelijako, ale pršať nám už nezačalo (medzičasom prestalo pršať). Dokonca sme stihli aj posledný spoj naspäť do Stratenej! Totiž, keď som pozerala do mapy a počítala, koľko nám jednotlivé trasy majú trvať (na základe mapy) a následne som to porovnávala s našou reálnou bilanciou – teda časom, za aký to reálne väčšinou prejdeme, časovo by sme to nestíhali. A s vedomím, že ak to nestihneme podľa toho načasovaného mapového plánu, nemáme sa ako dostať späť do Stratenej, sme sa na turistiku predsa len vybrali. A poviem Vám, že neviem kde nastala chyba, ale okrem trasy sme si stihli dať aj kávu a vychutnať si nádhernú Palcmanskú mašu. A nakoniec sme dokonca na náš vlak ešte aj čakali. No nie sme šikovné? Sme aj nie sme. Zajtra sme chceli ísť do Dobšinskej ľadovej jaskyne, avšak až dnes sme zistili, že zajtra je pondelok a jaskyňa je v pondelky zatvorená…

Deň 5.                 24.8.2020

Dnes som si uvedomila, že je to už päť mesiacov čo nepracujem. Tým by sa ľudia asi nemali chváliť, že? Na čo sa ale snažím poukázať je to, že tých päť mesiacov na Slovensku ubehlo ako nič. Aspoň už chápem, prečo mi nedávalo zmysel, že mám nejako moc dlhé vlasy. Už to bude nejaký ten piatok čo som bola u kaderníčky… Každopádne! Dnes aj napriek tomu, že sa nám už do ničoho absolútne nechcelo a boli sme smutné zo zatvorenej jaskyne, sme sa rozhodli, že si prejdeme Tiesňavy a Stratenskú dolinu. A dobre sme spravili. Znova sa nám osvedčilo, že čo trasa, to iná príroda. Napríklad tu som sa cítila, akoby som kráčala nekonečnou záhradou u mojej tety, no hotový Amazonský prales. Sem-tam som tam našla malinu, sem-tam jahodu, dokonca sme išli aj po rebríku, cez mosty a skrz malú Zelenú jaskyňu. Celé to bolo na pohodu: chill, reštika a movie night. Myslím si, že perfektný posledný deň.  

Ráno sme sa už len pobalili, presunuli do Popradu, pokochali sa pohľadom na Tatry, dali obed, kávu a povedali si čau. Ja som nasadla na vlak do Bratislavy a Danča na svoj do Prahy. Ktovie kedy a kde sa znova stretneme. Danča odchádza čoskoro do Kanady a ja… to Vám zatiaľ neprezradím! No a aby som to celé zhrnula: výlet bol super, leto pomaly za nami a veľa dobrodružstiev ešte len príde. Pretože život je jedno veľké putovanie dobrodružstvom. A preto neprežívaj, ži!

Lula