Môj príbeh

Moje prvé „spisovateľské korene“ siahajú do obdobia, kedy som mala asi osem rokov a sobotňajšie rána som si spríjemňovala vytváraním novín pre mamu. Povystrihovala som útržky z Nového času, niečo som prepísala a vymyslela si a do hodiny som mame popod dvere podstrčila sobotňajšie noviny!

Keď som mala štrnásť rokov, začala som si písať denník (ktorý si vediem dodnes). Poviem vám, je to geniálna vec. Keď sa niekedy nudím, zoberiem niektorý z nich a nalistujem si, čo som robila v tento deň napríklad v roku 2008. Hovorí sa, že spomienky nám nikto neukradne. Avšak sama na sebe vidím, ako rýchlo zabúdam, a preto som vďačná sama sebe, že sa niekedy doslova dokopem spísať pár riadkov o mojom dni. Naozaj to stojí za to.

Prvú poviedku Hodinky som napísala 10. apríla 2010. Inšpirovaná E.A. Poem a Stevenom Kingom, nanešťastie nepochopená zo strany nielen môjho učiteľa slovenčiny, ale aj mojich kamarátov. Prvýkrát som zistila, aké to je byť skritizovaný a dodnes si pamätám, že som sa z toho ťažko spamätávala… A preto som do mesiaca napísala druhú poviedku, Hru! A potom tretiu, štvrtú, piatu… V podstate celú strednú školu som fičala na písaní poviedok. Časom v nich ľudia videli dokonca nejaký hlbší význam a môj učiteľ prešiel z ostrej kritiky do postupného oceňovania mojej tvorby až ma ku koncu mojej poviedkovej kariéry začal chváliť!

Moju tvorbu bohužiaľ neocenil Daniel Hevier, keď som mu v prvom ročníku vysokej školy pred širokým publikom čítala z telefónu poviedku Povedať príbeh. Prečo som to čítala z telefónu? Pretože som to nemala pripravené, lebo som si neverila, že naberiem odvahu verejne pred ľuďmi čítať moju tvorbu (nehovoriac o tom, že hlas sa mi v mikrofóne triasol viac ako keď ležíte pod perinou so zimnicou). Jeho reakcia bola nasledovná: „Ten koniec bol na tom najlepší. Ale kebyže si to čítam sám, tak sa tam asi nedočítam.“ Toto bola hlboká rana môjmu egu. Sem-tam som ešte nejakú poviedku napísala, ale prestala som sa tomu venovať, keď som sa prihlásila robiť redaktorku do univerzitného časopisu Parazol.

V tomto momente si určite hovoríte – prečo odišla študovať na UCM a nie na žurnalistiku v Bratislave? Pretože som nespravila prijímačky. Bola som tesne pod čiarou, avšak ani na odvolanie ma nevzali. Veľmi optimisticky som sa tam hlásila aj na ďalší rok, chodila som na súkromné hodiny a zrazu som sa na to vykašľala (nepýtajte sa ma prečo, dodnes sama neviem). A tak som s tým skončila a ostala na UCM. 

Na tejto univerzite nájdete dva časopisy – časopis Attelier pre vybraných (!!!) študentov FMK a časopis Parazol, ktorý prijal každého, kto mal záujem písať. A tak som sa tu ocitla aj ja. Vymyslela som si rubriku Sprievodca najzaujímavejšími malými americkými mestami a občas som spravila nejaký ten rozhovor. Dva roky som si užívala pozíciu redaktora, až kým jedného dňa vtedajší šéfredaktor Matúš Horváth ukončil štúdium na UCM a ponúkol mi možnosť stať sa šéfredaktorkou Parazolu. Ja som sa nad tým najprv zasmiala, ale počas letných prázdnin som si uvedomila, že to bude jedinečná skúsenosť a určite idem do toho. V tom čase ma tiež prijali na odbor Kognitívne štúdiá na Trnavskej univerzite a iba kvôli tomuto časopisu som sa rozhodla zostať na UCM!

Počas môjho pôsobenia vo funkcii šéfredaktorky Parazolu si veľmi skromne dovolím povedať, že sme ho s mojou najlepšou kamarátkou Majou, ktorá mi robila grafičku, dotiahli na výslnie. Bol to jeden veľký kolotoč, ale nekonečná zábava, zo školy som utekala k Maji, od nej na brigádu, z brigády ku nej a v noci vyspať sa domov. Detaily o tom, aké to bolo, nájdete tu na strane 14.

Čas plynul ako voda a ja som po piatich rokoch opustila UCM s červeným diplomom v rukách. Tešila som sa z mojej redaktorskej praxe a naivne som si myslela, že sa dostanem do niektorých bratislavských novín. Všade však chceli niekoho z masmediálnej komunikácie alebo žurnalistiky, a tak sa mi môj sen byť skutočným redaktorom začal pomaly rozplývať… Zamestnala som sa v DMC agentúre Tour4U a za mesiac tam som získala oveľa viac praxe a skúseností ako za päť rokov presedených v škole. Pracovala som tam rok (presne do roka a do dňa!) a netrvalo dlho, kým som si uvedomila, že niečo v mojom živote je inak – prestala som písať. A tak, keď sme sa v decembri 2018 vybrali na Srí Lanku, som sa rozhodla, že si budem každý deň zapisovať zážitky, spomienky a postrehy a keď sa vrátim domov, vytvorím môj prvý travel blog.

Počas blogovania som vystriedala webhostingy ako blog.cz, wixsite.com, wordpress.com až som nakoniec zakotvila tu, na wordpress.org. Jediné, čo ostalo, bol názov: Lulina myseľ. Dodnes si pamätám, ako som kamarátovi na strednej škole raz hovorila, že premýšľam nad tým, že zruším hosting na blog.cz. Viete, čo mi na to povedal? „Lulina myseľ nemôže zaniknúť!“ A tak, v auguste 2016, keď som si na promo akcii Fear The Walking Dead vyvrtla členok a ostala som týždeň prakticky imobilná, som si založila novú Lulinu myseľ na wixsite.com. Roky ubiehali, články pribúdali a ľudia sa sťažovali, že sa im obrázky bijú s textom. A tak som tu. V americkom malom meste Scituate ležím v posteli, píšem tieto riadky a vytváram novú Lulinu myseľ. Lulinu myseľ, ktorú už hádam nikdy nebudem musieť prerábať, haha! Lulinu myseľ, ktorá Vám určite spríjemní nejeden večer!

Vitajte.