Mexiko: krajina, kde sa nedorozumiete anglicky a kde sa wifi stáva vzácnou komoditou (3.4.-9.4.2019)

Mexiko: krajina, kde sa nedorozumiete anglicky a kde sa wifi stáva vzácnou komoditou (3.4.-9.4.2019)

Človek sa vyberie do Ameriky na to, aby si precestoval Mexiko. Môže byť.

Keď som odchádzala do USA, dala som si predsavzatie, že precestujem Štáty a Mexico a Kanadu si nechám na inokedy. Ako som si však čítala rôzne blogy a pospomínala som si na mexickú históriu a nádherné pamiatky, o ktorých som sa na škole roky učila, nedalo mi to nezačať plánovať mexický road trip!

Väčšina au pair chodí do mexického Cancúnu na pár dní sa zabaviť, avšak týždeň sa zabávať môžem aj na Ibize alebo na Pagu. A tak som si otvorila strýka Googla a začala som plánovať, ako by som reálne vedela precestovať túto krajinu a uvidieť čo najviac.

Po niekoľkých dňoch sedenia za PC, môj harmonogram vyzeral nasledovne:

3.4.  STREDA

Odlet z Bostonu, prílet do Mexico City

– Antropologické múzeum

– Palacio de Bellas Artes (grátis)

– mestský park Bosque de Chapultepec

4.4. ŠTVRTOK

Výlet do Teotihuacán Municipality + návšteva mestečka Coyoacán

5.4. PIATOK

– Templo Mayor

– Zócalo (Plaza de la Institucion)

– Catedral Metropolitana

– Palacio Nacional

– PRESUN DO OAXACY

6.4. SOBOTA

– výlet Monte Albán

– palác Mitla

– Hierve el Agua

7.4. NEDEĽA

– Zócalo

– strom Santa Mária del Tule

– LET DO CANCÚNU A PRESUN DO MESTA TULUM

8.4. PONDELOK

– výlet do Chichen Itza

– pláž Playa del Carmen

– pyramídy v meste Cobá a Muyil

9.4. UTOROK

– PRESUN DO CANCÚNU

– ešte raz sa okúpať 🙂

– ODLET DO BOSTONU

Pekný plán, čo poviete? Keby ste sa vybrali do Mexica a mali by ste viac času, určite choďte v Cancúne do Underwater Museum pozrieť sa na podvodné sochy. Mne sa to do programu už nevmestilo…

Na samý koniec to chcelo ešte zohnať travel buddyho a môžeme sa vybrať za novým dobrodružstvom! Na FB stránkach som spísala tento plán s optimistickou víziou vmestiť sa do 620 EUR. Náklady a konečnú sumu nájdete na konci článku. Netrvalo dlho, kým sa mi ozvala Danča z nášho susedného Česka a bola to najlepšia parťačka, akú môžete vo virtuálnom svete zohnať!

Ideme na to!

Deň 1: 3.4. 2019

Po zhruba trojhodinovom spánku o 2:50 ráno nám zvoní budík a s Niki sa na seba znechutene pozeráme a premýšľame, či sa nám naozaj chce vyliezť z tej postele a trepať sa na letisko. Nechce, ale musíme. Respektíve, ja by som mala a ona mi sľúbila odvoz. Takže musíme. O 4ej hodine ráno už stepujem na kontrole a tesne pred 6ou vzlietam do Hustonu, TX, kde prestupujem na let do Mexico City. 13:45 pristávame v Mexico City a ja zúfalo hypnotizujem „blicí pytlík“, ktorý mám pred sebou, pretože mám pocit, že všetky tie vodky, čo som doteraz vychlastala, pôjdú von. Našťastie obsah žalúdka zostal presne tam, kde mal a ja som sa celá nadšená vybrala hľadať Danču. Vyšla som do príletovej haly a ihneď som zistila, že: nedá sa mi pripojiť na wifi, nefungujú mi mobilné dáta, nemám signál a nevidím Danču. Tak toto bude sranda, pomyslela som si. Poviem Vám, trvalo mi asi dvadsať minút, kým som sa pripojila na wifi a asi ďalších dvadsať minút sme sa s Dančou nevedeli nájsť. Nasledujúcich dvadsať minút sme hľadali autobus, ktorý nás zavezie do centra Mexico City a kupovali sme si cestovné lístky. Teraz prichádza najväčšia sranda: ani jedna sme nemali pri sebe doláre a na jedinom automate, kde ste si mohli kúpiť cestovné lístky, bolo písané, že automat berie iba $. Trvalo nám neskutočne dlho, kým som si spomenula, že som v jednom blogu raz čítala, že $ je symbol pre mexické pesos a približne po vyše hodine motkania sa na letisku sme konečne sedeli v autobuse a tešili sme sa na ten moment, kedy sa ubytujeme a odhodíme naše ťažké ruksaky bokom.

O dve a pol hodiny neskôr: cesta do centra nám trvala približne 30 minút a hľadanie hostela nám zabralo nasledujúce dve hodiny. Počas týchto dvoch hodín sme okolo nášho hostela prešli niekoľkokrát, avšak nikdy sme si nevšimli, že sme na Républica de Guatemala. Za to sme prešli hádam všetky ostatné Républicy: de Argentína, de Venezuela, de Peru, de Nicaragua, de Honduraz… Domáci sa nám naozaj snažili pomôcť, avšak nikto netušil, kde sa nachádza Guatemala. A aby toho nebolo málo: nikto nehovoril anglicky! Takže, República de Guatemala sa nachádza ihneď veľa obrovského námestia, tzv. Zócalo, na ktorom nájdete múzeum Templo Mayor, Catedral Metropolitana de la Ciudad de México, Plaza de la Constitucion (samotné námestie), Vládny úrad (Palacio Nacional) a Mestský úrad (Antiguo Palacio del Ayuntamiento).

Pre Vašu predstavu: Templo Mayor a katedrálu sme videli z hostelového balkóna. Tak blízko sme boli a predsa sme to nevedeli nájsť! Ale aspoň sme zistili, aké sme bezradné bez tej wifi. Ešte predtým, ako sa nám podarilo úspešne sa ubytovať (samozrejme naša izba nebola prichystaná a aby toho nebolo málo, zasekli sme sa vo výťahu, pretože v ňom vypadol prúd…), boli sme sa najesť a môj žalúdok mi dal jasne najavo, že žiadne pikantné jedlá tu nebude tolerovať. Do konca dňa som doslova každú chvíľu utekala na WC a začala som preklínať deň, kedy som sa rozhodla ísť na mexický road trip. 

Večer nám ešte kultúrnu vložku spravili domáci, ktorí tancovali na Zócale, aby privolali dážď (ktorý vraj nikdy neprišiel). Zničené a uťahané sme na záver dňa zaspávali pri nástennej maľbe, ktorú sme na svetle síce obdivovali, avšak po tme nám pripomínala príšeru z hororu Mníška. Pri pohľade na ňu sa nám veľmi príjemne zaspávalo. 

A ako na nás zapôsobilo samotné Mexico City? Chudobné, smradľavé a špinavé. Bohužiaľ.

Deň 2: 4.4. 2019

Vyspinkané do rúžova sme sa po raňajkách vybrali na výlet do Teotihuacánu a mestečka Coyoacán. Výlet do Teotihuacánu sa ponúka na každom rohu za neuveriteľných $550 (približne 22 EUR). My sme sa rozhodli ísť na vlastnú päsť miestnou MHD a za celý výlet vrátane vstupného sme platili $179 (približne 7 EUR). Navyše, keby idete cez lokálnu agentúru, z hotela/ hostela vyrážate o 8:30 ráno a vraciate sa naspäť o 18ej večer. Podľa mňa je to zbytočne natiahnuté. Nám tento výlet zabral dokopy päť hodín. Miestnym autobusom sme sa odviezli na Central autobuses del Norte, kde sme si kúpili spiatočný lístok na autobus, ktorý nás odviezol priamo ku vchodu do antropologického náleziska. Nachádza sa tu slávna Pyramída Slnka, Pyramída Mesiaca a palác Quetzalpapálotl.

Pyramídy zdolané (po celý čas som si hovorila, že keď to vedela vyliezť moja babička, tak to bez problémov musím zvládnuť aj ja – pripravte sa na riadne kardio), suveníry nakúpené (nezabudnite zjedávať), ideme naspäť do Mexico City a pozrieť si Coyoacán. Znie to opäť jednoducho, ja som si však zabudla stiahnuť mapu metra, a tak sme boli odkázané na wifi, ktorá prekvapivo nefungovala a na moju základnú slovnú zásobu španielčiny, ktorou som sa snažila vyzistiť trasu do Coyoacánu. Na naše šťastie sme stretli milého chlapca Julia, ktorý síce nerozprával po anglicky, ale za to nás zobral do metra a odviezol sa s nami až do Coyoacánu. 

A teraz otázka na telo: pamätáte si, ako som písala, že večer na Zócale tancovali Mexičania, aby privolali dážď? Tak, s niekoľkohodinovým meškaním, ale predsa! V Coyoacáne síce pršalo, ale fungovala nám tu verejná wifi! Aleluja! Prešli sme sa námestím, dali sme si fajnú večeru (ja už žiadne pikantné jedlá nekonzumujem), drink a pobrali sme sa domov. Samozrejme, že sme sa stratili, avšak na naše ďalšie šťastie sme stretli dvoch mladých chlapcov, ktorí dokonca aj po anglicky rozprávali a išli presne naším smerom! A to sme si už mysleli, že sa nám smola lepila na päty…

Postreh dňa: Mexico City samo o sebe mi síce moc nešmakuje, avšak Mexičania sú neuveriteľne milí, ochotní a snažia sa Vám pomôcť rukami-nohami. Ruku by som dala do ohňa, že v Bratislave by ste nestretli starú babičku, ktorá by s Vami išla cez cestu len preto, aby Vám ukázala, do ktorej uličky musíte zájsť, aby ste sa dostali na Vašu zastávku. A to nám nerozumela ani slovo

Deň 3: 5.4. 2019

Dnes sme si chceli pozrieť Palacio de Bellas Artes (ktorý sme z časových dôvodov videli iba zvonku), Antropologické múzeum a presunúť sa na autobusovú stanicu, odkiaľ nám odchádzal autobus do Oaxacy. V metre sme sa konečne začali orientovať aj samy a krátko po 10ej hodine sme si kupovali vstupné do múzea. Do ruky sme dostali orientačný letáčik a potešili sme sa, že všetko v pohode stihneme. Nie, za 70 minút to nestihnete prejsť. Najmä keď si nevšimnete, že letáčik má aj zadnú stranu a múzeum má dve poschodia. My sme prešli aspoň spodné poschodie a bolo to naozaj krásne! 

O 13:30 nám odchádzal autobus z Terminal Oriente (San Lázaro) do Oaxacy a čakala nás sedemhodinová panoramatická nádherná cesta. Takmer nekonečná. Približne hodinu pred Oaxacou, zrovna, keď som sedela na záchode, vyplo sa mi svetlo a autobus zastál na mieste. Splachovač nefungoval, voda netiekla, svetlo nesvietilo, hovorím si: výborne, toto sa len mne môže stať. Keď som sa vrátila k Danči, tá mi oznámila, že sa nám pokazil autobus a že musíme počkať na náhradný, ktorý by mal prísť o hodinu. Do 20 minút nás presunuli do náhradného autobusu a my sme sa zrazu presunuli z golden class do priemerného slovenského dedinsko-medzimestského autobusu, kde sme žiarili ako Slnko na nebi a stali sa miestnou atrakciou. Pretože po príchode do Oaxacy nás zrazu nahnali von, my sme netušili, čo sa deje (pretože každý sa snažil prekríknuť toho druhého, aby bol ten vyvolený, ktorý nám povie, čo sa deje – v španielčine) a až vonku sme zistili, že nás opäť presúvajú do ďalšieho autobusu (opäť golden class, juchú!). 

Úspešne sme sa dostali do Oaxacy na autobusovú stanicu, kde sme prekvapivo chytili wifi, spustili Google maps a načítali trasu do nášho hostela. Hostel bol pekný, čistý, útulný, tentokrát sme nespali na jednej manželskej posteli, ale mohli sme sa každá rozvaliť na tej svojej… všetko bolo dokonalé, až do chvíle, kedy sa Danča nevybrala osprchovať a nenašla v kúpeľni pobehovať šváby! Správne, mali sme tu šváby! Nachádzali sa v kúpeľni, kuchyni, na dvore… našťastie sme však žiadneho nenašli v izbe, pretože to by sme asi doslova odtiaľ utiekli. Avšak dvarkát príjemne sa nám zrovna nezaspávalo… Kiežby však šváby boli to najhoršie, s čím sme sa v Mexiku stretli…

Deň 4: 6.4. 2019   

Dnes sme plánovali vidieť Hierve el Aqua, Mitlu, pozrieť si najširší strom na svete v Tule a ak nám ešte zvýši čas, spravíme si výlet k ruinám Monte Albán. K vodopádu Hierve el Agua sa najjednoduchšie dostanete tak, že si vezmete taxík (tzv. collectivos), ktorý Vás za približne 2 doláre vezme do Mitly a odtiaľ si vezmete druhý collectivos, ktorý Vás odvezie k vodopádu.

Teraz na chvíľku odbočím od témy, aby som Vám predstavila collectivos. Ide o relatívne lacnú prepravu v Mexiku. Môžu to byť osobné autá (taxíky) alebo aj väčšie autá. V prípade, že ide o taxík, rátajte s tým, že šofér nebude spokojný, ak auto nebude komplet naplnené (teda šesť osôb v aute – správne, okrem šoféra sa dopredu vmestia ešte ďalší dvaja ľudia – viď fotky), a preto bude na každom rohu trúbiť na ľudí, aby si naplnil auto. V prípade väčšieho auta – ktoré nás napríklad bralo z Mitly do Hierve el Agua, sme čakali približne dvadsať minút, kým sme sa hromadne nenahnevali a nezačali sa šoférovi vyhrážať, že odídeme a vezmeme si taxík (niktorí ľudia v tom aute čakali vyše hodiny!). Šofér totiž chcel mať minimálne 12 ľudí v aute na to, aby odišiel. Asi Vás zaujíma, prečo sme tam všetci čakali a nevzali sme si taxík. Odpoveď je jednoduchá: cena za tento collectivos boli 2 doláre, cena za taxík sa pohybovala okolo 14 dolárov. Menší problém nastal, keď sme sa chceli dostať z Hierve el Agua naspäť do Mitly – turisti boli kade-tade, avšak ani za svet sme nevedeli zohnať „iba“ desať ľudí, ktorí by sa vracali do Mitly. Po hodine čakania sme zúfalo zastavovali domácich, ktorí tam boli autom a pýtali sme sa ich, či nemajú po ceste Mitlu. Nakoniec nás zobral jeden milý homosexuálny párik, s ktorými sme si fajne pokecali a jeden z nich si dokonca zaspomínal na svoj Erasmus pobyt v Prahe! Jednoducho, mali sme šťastie.

Vráťme sa však ešte na chvíľku ku štýlu šoférovania týchto taxikárov. Na rozdiel od licencovaných taxikárov, ktorí majú v aute vysielačku a vystavenú licenciu a cítite sa v aute bezpečne a nesharujete auto s ďalšími piatimi ľuďmi, títo šoféri majú aj svojský spôsob šoférovania. Tak napríklad:

– tam, kde je 80tka (alebo pokojne aj 30tka), my sme išli 120tkou

– keď auto pred nami sa nedá obehnúť zľava, treba to urobiť sprava

– z jednoprúdovky si vedia spraviť dvojprúdovku

– nejaké dopravné predpisy (zákaz predbiehania…) nepoznajú

– jednoducho, keď sedíte v strede na prednom sedadle (?) cítite sa veľmi bezpečne 🙂

Čo sa týka Hierve el Aqua, je tu niekoľko malých jazierok, z ktorých si domáci spravili verejné kúpalisko a ak Vám to neprekáža, kľudne sa ku nim môžete pridať a okúpať sa s nimi. Okrem týchto jazierok je tu aj jeden vodopád a chýry tvrdia, že existuje cestička, ktorou sa dostanete dovnútra vodopádu. Naživo však „cesta“, ktorá tam vedie vyzerá prinajmenšom na zlomeninu končatiny, a preto sme sa na to vykašľali… Cestou naspäť sme sa zastavili si obzrieť palác v Mitle a strom Santa María del Tule – najširší strom na svete. Naozaj to stojí za to ho vidieť! 

Mimochodom, keď ste v Mexiku a potrebujete na WC, na každom rohu sú tzv. baňos – verejné toalety. Zaplatíte si za vstup v prepočte cca 20 amerických centov, avšak kvalitou sú na rovnakej (miestami som mala pocit, že dokonca na lepšej!) úrovni ako verejné toalety na Slovensku!

Monte Albán sme dnes, bohužiaľ, nestíhali, a tak sme začali zháňať odvoz do Oaxacy. Počas toho, ako som sa snažila zjednať cenu u jedného taxikára, zrazu na mňa zamávala jedna pani od auta. Mávala a mávala, aby sme prišli ku nej. A zrazu sa nás opýtala kam ideme a ponúkla nám odvoz zadarmo. S Dančou sme zhodnotili, že nakoľko tam má manžela a dcéru, hádam neskončíme niekde na trhu s bielym mäsom a celé natešené sme si sadli ku nim do auta. Nakoľko píšem tieto riadky, je Vám asi jasné, že sa nám nič nestalo, avšak v aute sme si mrmlali medzi sebou, že hádam sa dožijeme večera..

Večer sme si ešte užili „tequilla night“ a ani vo sne by nás nebolo napadlo, ako sa ďalší deň totálne zvrtne veď-viete-kam…

Deň 5: 7.4. 2019

Ráno sa začalo perfektne. Pani domáca vymietla šváby z kúpeľne, aby sme sa mohli osprchovať, následne nám spravila raňajky, my sme sa pobalili a vyrazili sme do tunajšej cestovky si zaplatiať výlet do Monte Albán. Nakoľko nás tlačil čas, pretože na obed nám letel let do Mexico City, kde sme prestupovali na druhý let do Cancúnu, na Monte Albán sme strávili presne hodinu. Bolo to trochu málo (niet nad to si zabehnút v nesmiernych horúčavách desaťminútovku priamo z pyramídy až na parkovisko, pretože autobus na Vás nepočká…), avšak všetko sme stihli (dobehli sme tam doslova v hodine dvanástej). Z Oaxacy sme si zobrali taxík na letisko, avšak tak trochu sme si poplietli nastavenia v našich obľúbených Google maps a namiesto vyše dvoch hodín (peši), nám cesta na letisko trvala 20 minút (autom). Nevadí, stáva sa, aspoň stihneme let. Prišli sme tam totiž o vyše štyroch hodín skôr, ako sme mali plánovaný odlet. A aby toho nebolo málo, letisko v Oaxace je ešte menšie ako to bratislavské, a tak sme sa tam skoro unudili k smrti. A to sme ešte nevedeli, že náš let bude mať približne 90 minútové mešaknie…

A čo sa dialo ďalej?

19:30-19:40 Prilietame do Mexico City. Nakoľko sa nám vďaka výbornej wifi nepodarilo nikde spraviť online check in na druhý let, utekáme von z letiska, v zápätí späť dnu a hľadáme leteckú spoločnosť, cez ktorú sme mali booknutý let.

19:50            Udychčané sme našli našu leteckú spoločnosť. Ja sa idem pocikať. Bolo nám povedané, že check in sa zatvoril pred piatimi minútami, a teda nemôžeme sa dostať na tento let. Tento let bol taktiež dnešným posledným letom do Cancúnu.

19:50-21:50   Pobehujeme od jednej leteckej spoločnosti (ktorá mala meškanie) k druhej leteckej spoločnosti (ktorej let sme nestihli) a sťažujeme si, že nemáme od nikoho nárok na odškodné. Nakoniec voláme do kiwi.com – agentúry, cez ktorú sme si kupovali letenky a zisťujeme, čo máme robiť. Vďaka bohu, že som naše lety poistila, a tak sme mali nárok na nové letenky.  

23:00             Konečne dostávame email ohľadne nových leteniek. Letíme na obed na ďalší deň. V zápätí mi prišiel aj ďalší email ohľadne rezervácie ubytovania v hoteli na dnešnú noc. Berieme si batohy a presúvame sa k druhému terminálu, kde nás malo čakať auto, ktoré nás odvezie do hotela.

23:00-23:40  Čakáme na príchod ďalších ľudí a všetkých spolu nás auto odvezie do hotela. Už sme si mysleli, že budeme nocovať na letisku…

23:40               Príchod do hotela. Na recepcii zisťujeme, že naša rezervácia neexistuje. Opäť voláme do kiwi.com. Tí sa nám ospravedlnili a poprosili nás o chvíľku strpenia. Že to celé preveria a čoskoro sa nám ozvú. Podotýkam, poslali nás do 3+*** hotela. Ja som na karte nemala žiadne peniaze a Dančina karta v Mexiku nefungovala. Cena za dvojlôžkovú izbu na jednu noc bolo 137 dolárov. Medzičasom sme komunikovali s recepčnými, hotelovým manažérom, rezervačným oddelením, kiwi.com…

2:00                Z kiwi.com sa nám znova ozvali. Pani sa pýta, kde sme. Hovorím jej: na ulici, kde asi. Pani sa zasmiala. Naozaj nevieme, čo je na tom vtipné. Od približne 22ej do 2ej hodiny ráno nám nikto z ich tímu nevedel poskytnúť hocijaké ubytovanie. Poslali nás do hotela, kde žiadna rezervácia nebola a my sme ostali v podstate na ulici. Pani nám navrhla, že si máme samy zaplatiť noc v tomto hoteli (alebo hociktorom inom – pretože o 2ej ráno sa samozrejme chceme potulovať po Mexico City a hľadať ubytovanie…) a oni nám do týždňa pošlú odškodné. Alebo môžeme znova počkať a oni nám spravia novú rezerváciu v tomto hoteli. Pozerám, že to ani náhoodu. Chceme odškodné a skúsime si zaplatiť noc tu. 

2:30                Neviem akým zázrakom sa mi podarilo s mojou kartou bez peňazí zaplatiť. Platba prešla, cena však bola iná, ako mi kolegyňa od kiwi.com spomínala. Ku konečnej sume zabudla totiž pripočítať DPH. Viete, čo je najvtipnejšie? Cena odškodného za celý tento bordel. Ubytovanie malo byť pôvodne 107 dolárov, odškodné sme mali dostať 153 dolárov, reálne sme však platili 137 dolárov a ich odškodné bolo smiešnych 16 dolárov. To máme tak na raňajky v Starbuckse 🙂

Deň 6: 8.4. 2019

Po doslova zopár hodinách spánku v XXL posteliach a vychutnávania si súkromnej kúpeľne nastal čas sa opäť vrátiť na letiko. Už sme sa smiali, že nám je to Mexico City proste súdené. Nanešťastie na dnes sme plánovali výlet do Chichen Itza, ktorý sme samozrejme nestíhali, a tak sme sa rozhodli zrušiť rezerváciu v Tulume a nocovať v Cancúne. 

Prichádzame k odletovej hale, kde nás presúvajú k inému terminálu, kde čaká nesmierne veľa ľudí. Tak počúvajte túto srandu: predalo sa viac leteniek, ako bolo reálne miest v lietadle. Zo štyroch skupín A, B, C a D sa do lietadla dostali iba skupiny A a B. Naozaj netuším akým zázrakom, ale pánovi z nášho obľúbeného kiwi.com sa podarilo nás posunúť do skupiny B. Do lietadla sme sa teda zázračne dostali a krátko po 16ej sme pristávali v mexickom Miami – Cancúne. Slávnostný príchod sme oslávili margaritou a nakoľko sme boli ubytované približne päť minút od pláže, večer sme sa hodili do mora (toto už je Karibik bejbe!), kúpili s pivá a víno a užívali si nádherný posledný večer na pláži.

Jáj a zabudla som ešte jednu vec spomenúť. Ako sme si užívali tú margaritu, robili sme check in na naše lety na ďalší deň (konečne sme chytili normálnu wifi). Keď v tom som zistila, že mám dva lety: z Cancúnu do Baltimoru a z Baltimoru do Bostonu. Na tom by nebolo nič zvláštne, avšak v zápätí som zistila, že namiesto letu, ktorý mi letel 90 minút po príchode do Baltimoru, som si omylom zabookovala let, ktorý letel o 12 hodín neskôr, na ďalší deň ráno v čase, kedy som už mala byť doma nastúpená pracovať!! Tentokrát som letela rovnakou leteckou spoločnosťou (vďaka bohu), a tak som im ihneď telefonovala. Keď však po desiatich pokusoch som sa dookola dovolávala do odkazovej schránky, nádeje niečo ešte dnes vyriešiť som zahodila a rozhodli sme sa, že na ďalší deň odídeme na letisko skôr a hádam sa to nejako vyrieši.

Spoiler allert: nevyriešilo…

Deň 7: 9.4. 2019

A.K.A. deň, kedy sa všetko zosypalo (a hlavne ja).

Po rannej prechádzke na pláži sme sa tesne pred búrkou (a to doslova) presunuli na letisko v Cancúne. Ja som nabehla do mojej leteckej spoločnosti a zúfalo som sa im snažila vysvetliť, čo som vyviedla. Dostalo sa mi odpovede, že večerný let do Bostonu je vypredaný a že jediná šanca, ako sa naň teoreticky viem dostať je, že vyjdem z letiska, musím prejsť imigračným, nabehnem naspäť do letiska do ich spoločnosti a zistím, či sa nenašiel niekto, kto nespravil check in a ja môžem prebrať jeho miesto. Iná šanca tu nie je. A na toto celé mám presných 90 minút (za predpokladu, že nebudeme meškať).

Samozrejme, že sme meškali. Po príchode do Baltimoru som nahodila hádam ešte väčší šprint na imigračné, ako keď sme v Mitle utekali z pyramídy na parkovisko, pretože sme museli stihnúť autobus. Zadychčaná som sa postavila do rady, ktorá bola prekvapivo kratšia (avšak pomalšia) – pre non US rezidentov. V snahe dostať sa čím skôr na rad, pýtam sa všetkých vrátane pracovníkov na imigračnom, či sa môžem predbehnúť. Nemôžem. Tak nič no. Po prísnej kontrole nahadzujem šprint vol. 3, kde ma zastavila ďalšia kontrola, po ktorej znovu utekám do príletovej haly, kde s vyplazeným jazykom a malou dušičkou hľadám moju leteckú spoločnosť. Zas sa chcem predbehnúť, zas ma nikto nepúšťa, nevadí, aspoň môžem nabrať nový dych. Dych na moje prvé psychické zosypanie z toho, že každý pasažier spravil check in a lietadlo je tým pádom plné. V tomto momente mi asi päť kamarátov napísalo, že nič sa nedeje a môžem ísť spoznávať Baltimore. Dúfam, že týchto päť kamarátov si práve teraz číta tieto riadky a plne chápe, prečo som ich poslala veď-viete-kam.

Volám Niki a do telefónu jej plačem, že neviem, čo mám robiť. Keď v tom mi napadne, že môj let nemusel byť posledným dnešným letom do Bostonu! Skladám telefón a utekám k rozpisu odletov, kde zisťujem, že dnes do Bostonu letia ešte štyri lety! Tri z Westeast a jeden z JetBlue.

A potom som sa nečakane zosypala druhýkrát… Vyčerpaná kráčam po letisku a snažím sa nájsť spoločnosť Westeast. Prešla som z jednej strany na druhú, hovorím si, že som asi slepá, keď som prišla ku poslednej spoločnosti, kde stáli samí vojaci. Zúfalo sa prihováram k jednému z nich: „Could you please help me?“ A on sa ma opýta: „Yes madam, how can I help you?“ Ja som sa naňho smutne pozrela a ešte predtým, ako som mu stihla vysvetliť, čo som spackala, som sa mu tam rozplakala. Našťastie to bol naozaj milý chlap, vypočul si celý môj príbeh, povedal mi, ktorým smerom mám ísť, aby som Westeast našla a tiež mi povedal, že sa môžem kedykoľvek zastaviť, ak by som potrebovala pomoc. 

Tretí a štvrtýkrát… som sa rozplakala, keď som našla spoločnosti Westeast a JetBlue a porozprávala som aj im môj príbeh. Zistili sme, že dva z troch letov Westeastu už nestíham, ale môžem ísť do Bostonu večer po 22ej, prípadne JetBlueom o 20ej, pretože ich let mešká. Ceny za letenky boli rovnaké – $193. S malou dušičkou som im podala moju kartu, avšak transakcia prekvapivo neprešla. Nemala som na účte peniaze… Opäť volám Niki a zúfalo ju prosím, či by mi vedela poslať $200. Hovorí, že nie je problém a o chvíľu mám peniaze na účte.

Piatykrát: Hovorím si, že kým mi nabehnú peniaze, idem do mojej pôvodnej leteckej spoločnosti sa opýtať, či mám nárok na odškodné. Znova som im vyrozprávala môj príbeh a uvedomila som si, že už ho nikomu rozprávať nemôžem, pretože vždy sa pritom psychicky zosypem…

Šiestykrát to prišlo naozaj nečakane. Vrátila som sa do JetBlue a chcela som zaplatiť novú letenku. Napísalo to: transakcia sa nedá uskutočniť. Prihlasujem sa na internet banking a zisťujem, že peniaze sa mi nedajú doručiť (deň po príchode do Bostonu som zistila, že som mala zle nastavený profil na prijímanie peňazí, a teda NIKDY, keď mi Niki posielala peniaze, mi neboli doručené. A až doteraz som si toho nikdy nevšimla…). Prešli zhruba dve hodiny, odkedy som prišla do Baltimoru a ja som bola stále na začiatku… Keď v tom som si uvedomila, že mám ešte poslednú povinnosť: oznámiť celú situáciu mojej hosťujúcej rodine! Oni už niečo tušili, pretože ihneď, ako som v Cancúne zacítila prvé problémy, volala som im. Volala som im s tým, že som si zle zabookovala letenku, avšak stále mám šancu sa dnes dostať domov. Nastal čas na update…

Siedmykrát som sa rozplakala do telefónu mojej hosťujúcej mame, keď som jej volala, že som zaseknutá v Baltimore, avšak mám plán! Ona mi totiž zabudla poslať minulotýždňovú výplatu – $195,75 a presne za tieto peniaze si viem kúpiť novú letenku do Bostonu! Ona sa ma pýta, či som v poriadku a či naozaj nechcem prenocovať v Baltimore (myslela si totiž, že som stále s Dančou – zabudla, že Danča býva v Kalifornii a už dávno nie sme spolu). Ja jej nariekam do telefónu, že určite tu nechcem ostať a chcem ísť domov. O približne dve minúty mi pípla na účte výplata a ja si kupujem nový lístok do Bostonu! 

NASTÁVA ČAS PREPNÚŤ NA ČASOVÝ HARMONOGRAM

20:15              Odlietame do Bostonu. Pilot nám veselo oznamuje, že let nám bude trvať iba hodinu a o 21ej sme v Bostone. Píšem Niki, že môže pomaly vyrážať na letisko, pretože o chvíľu som tam.

21:15             Pristávame v Bostone. Ja vypínam na mobile režim v lietadle a čítam si správu od Niki: nefunguje mi GPS, neviem ako sa dostať na letisko.

21:15- 22:40  Niki je zaseknutá v North Quincy a snaží sa reštartovať telefón, aby jej nabehla GPS – neúspešne. Nakoľko som naľahko oblečená, chorá (spomenula som, že som v Mexiku kvalitne prechladla?) a nemám pri sebe ani dolár, MHD neprichádza v tomto sychravom čase do úvahy. Na americkej karte opäť nemám ani vindru, a tak beriem môj slovenský telefón, na ktorom mám Uber a Lyft napojený na slovenskú kartu. Lyft mi nevie zohnať šoféra a Uber mi nefunguje. Výborne. Sadám si na zem a cítim, že sa dnes položím už osmykrát. Niki na tom nie je o nič lepšie – Lyft jej taktiež nevie zohnať šoféra a Uber nemá. Nakoľko má však pri sebe cash, dostala výborný nápad – aby som zistila, koľko by stál klasický taxík do North Quincy a nechala sa tam odviesť s tým, že ona im zaplatí.

22:40-23:00  Zisťujem, že jej nápad je realizovateľný, nasadám do taxíka a ja sa konečne pomaly, ale isto blížim domov. 

23:00             Keď sme sa konečne našli, zistili sme, že taxikár nemá rozmeniť peniaze. Hľadáme banku v North Quincy a ja si hovorím, že toto nemá konca. Ak existuje karma, práve mi spočítala minimálne päť rokov môjho života.

23:40             Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou – SOM DOMA! Poviem Vám, nikdy som sa viac netešila do tohto madhousu, ako dnes. Roztrasená a vyčerpaná som zaľahla do postele, pripravená na ďalší pracovný deň 🙂

   THE END.

Že by to chcelo ešte niečo na záver? No dobre, nech sa páči, keď už idete do toho Mexika, určite sa Vám hodia nasledujúce​​​ tipy na lokálnu kuchyňu:

– Jedlá: okrem burritos, tortillas a quesadillas musíte ochutnať aj tlayudas, mole negro, pečeného grasshoppera (áno, to tu jedia), v Tulume a vlastne všade pri mori ryby a na Yukatáne hociktorú reštauráciu, ktorá sa volá Yucateca.

– Nápoje: opäť okrem tequilly a cervezy ochutnajte mezcal a pulque. Ja som pila mezcal a keď sme sa barmana opýtali, čo to vlastne je, priniesol nám fľašu a my sme zistili, že ja som práve vypila chlast s vylúhovanými červami. Mňamka!

A na samý koniec ešte moja nákladová tabuľka:

– letenka Boston – Mexico City          81 EUR

– letenka Oaxaca – Cancún                154 EUR

– letenka Cancún – Boston                 141 EUR

– autobus Mexico – Oaxaca                45 EUR

– nová letenka Baltimore – Boston    172 EUR

– cestovné poistenie                           15,40 EUR

– ubytovanie Mexico City                      26 EUR

– ubytovanie Oaxaca               23 EUR                      

– ubytovanie Tulum – storno            11 EUR

– ubytovanie Cancún                        13 EUR

– strava                                              92 EUR

– presuny                                          28 EUR

– vstupné                                            9 EUR

– suveníry                                           14 EUR

SPOLU (bez novej letenky):   652, 40 EUR – nebola som ďaleko od môjho odhadu 620 EUR!!!