Mesto, odkiaľ pochádzajú slávne menčestráky: Manchester

Mesto, odkiaľ pochádzajú slávne menčestráky: Manchester

V polovici januára som odišla za kamarátkou Majou do Manchestra. Môj výlet sa začal naozaj úchvatne: noc pred odletom som bola v meste a domov som prišla pár hodín pred odchodom na letisko. V Manchestri som si namiesto cestovného lístka na električku kúpila lístok na vlak. A moja nočná električka nešla do mesta, ale zastavila niekde uprostred poľa, asi 15 minút cesty Uberom od Maji. Tu som však zažila krásne privítanie od miestnych deciek, ktoré mi do ruky dali pivo a pomohli vytrepať môj 23kg kufor po schodoch ku hlavnej ceste. Krátko pred polnocou som konečne prišla k Maji.

Miesto, kde dievčatám nikdy nie je zima a v sobotu poobede sa pije

Prvý týždeň v Manchestri bol super: svietilo slnko a po vychýrenom otrasnom anglickom počasí nebolo ani náznaku. Angličania mi však hovorili, že mám proste len šťastie, že nech počkám pár dní a všetko bude inak. A mali pravdu: po krásnom slnečnom týždni nastal mesiac, kedy takmer počas celého dňa pršalo, občas vyšlo slnko a do toho častokrát padali krúpy. No nemiluj to.

Angličania sú však na takéto počasie zvyknutí. Vonku je asi 10°C, zamračené, ale dievčatá tu bežne chodia v crop topoch. Obzvlášť piatkové a sobotňajšie večere sú jedna radosť pre pánske oči: nech je tu počasie akékoľvek, dievčatá si nahodia minišatičky a štekličky, zatiaľ čo ja sa vedľa nich trasiem od zimy v rifliach a bunde. Keď už sme pri tom víkende, sobota je pre nich veľmi socializačný deň, obzvlášť pre chlapov. Hneď poobede sa vyberú do pubov piť. Raz v sobotu, práve keď sme počas olympiády v Pekingu hrali o hokejový bronz, prechádzala som sa mestom a snažila som sa pozerať tento zápas na mobile. Strašne mi to však sekalo, tak som to vypla. Keď zrazu som išla okolo pubu Box, v ktorom som videla asi 20 televízorov. No hádajte, čo mi napadlo: pôjdem dnu a opýtam sa, či by mi na jednom z nich nepustili hokej. Všade totiž hrali futbal. Vošla som dnu, všetky oči na mne. Hľadám obsluhu, namiesto toho vidím pub plný chlapov, ktorí si ma zvedavo obzerajú. Prídem ku čašníčke a pýtam sa jej, či mi môžu pustiť hokej. Tá zavolala svoju šéfku a šéfka zavolala svoju manažérku. Manažérka bola úplne super a povedala, že mi ten hokej pustí. Smutný okamih však pre mňa nastal vo chvíli, keď sme zistili, že na žiadnom anglickom športovom kanáli ho nevysielajú. Tak som teda odišla a zatiaľ čo som stála v rade na vstup do John Rylands Library, na mojom sekanom priamom prenose z mobilu som zistila, že sme vyhrali. A tak som uprostred ulice začala skákať od radosti a všetkým čakajúcim okolo seba som začala hovoriť, že Slovensko vyhralo hokejový bronz!

Keď vyhladnete a zatúžite po niečom tradičnom

Anglická kuchyňa je veľmi… nudná. To mi povedal môj anglický kamarát a ja s ním do istej miery súhlasím. Fish and chips máte na každom rohu a ja tie ich chips, čo sú vlastne iba veľmi hrubé hranolky, už ani cítiť nemôžem. Ale to by som nebola ja, keby som kvôli tomu nešla na špeciálne miesto, konkrétne do The Chippy on Burton Road uprostred krásneho upršaného dňa. O tomto mieste totiž písali v nejakom článku, ktorý čítal môj brat v rámci prípravy na maturitu z angličtiny. Z celého jedla mi najviac chutila tá omáčka – gravy.

Ďalšia anglická klasika je English breakfast. Nenechajte sa nachytať, pokojne si to môžete vychutnať aj na večeru. Je to vlastne volské oko, klobásky, osmažená slaninka, rajčiny, hríby, fazule a opečený toastový chlieb. Mimochodom, fazule sú tu veľmi populárne ako príloha. A to by som nebola ja, keby som sa na English breakfast nevybrala hádam do jediného podniku v celom Manchestri, kde ho vlastne ani nemali.

Posledným do zbierky anglických špecialít by som zaradila Yorkshire pudding. Jeden Angličan mi totiž raz povedal: I am as English as Yorkshire pudding! Tak som si povedala, že ho musím teda ochutnať (ten puding samozrejme). V Anglicku nájdete rôzne puddingy – black pudding, white pudding a Yorkshire pudding. Jedna vec je však istá: nemajú absolútne nič spoločné s tým naším slovenským pudingom. Yorkshire pudding je donut, ktorý nemá žiadnu chuť a namáčate si ho do omáčky. White pudding je niečo ako naša jaternica a black pudding pripomína krvavnicu. No proste jedia tu samé šmakoviny!

A keď už sme pri jedle, vedeli ste, že slovo „tea“ sa nepoužíva iba ako označenie čaju, ale aj v súvislosti s jedlom či pivom? I´m going to have a tea teda môže znamenať hneď tri veci: idem si dať čaj (veľmi nepravdepodobné), idem si dať pivo, prípadne idem sa najesť. Veď prečo nie.

A potom som videla Ronalda

Čo by to bolo ísť do Manchestru a nezájsť si na futbal? To by som bola presne ja, keby mi minimálne dvaja kamaráti nepovedali, že to je povinnosť. Pochybujem, že si tento blog budú čítať, ale aj tak ich touto cestou pozdravujem.
Každopádne, v meste hrajú dva tímy: Manchester United (za ktorý hrá Ronaldo) a Manchester City (kde určite hrá tiež niekto známy, ale ja ho samozrejme nepoznám). Voľba klubu bola teda jasná: Manchester United a cieľom dňa bolo vidieť Ronalda.
United hrá na na Old Trafford štadióne, ktorý sme mali asi 20 minút pešo od domu. Zmestí sa tam takmer 75 000 fanúšikov a počas zápasu bol štadión takmer celý zaplnený. Popravde fanúšičky futbalu ani ja ani Maja nie sme, a tak sme sa báli, že sa počas hry budeme nudiť. Tak to vôbec. Atmosféra na štadióne bola úžasná a zápas ubehol neskutočne rýchlo. Neskutočne rýchlo sa aj vypredali hot dogy v stánku na našom pochodí. Naše miesta boli však veľmi lukratívne, nachádzali sa takmer až na samom vrchole. Za to na nás aspoň nepršalo. Preventívne sme si ešte zobrali ďalekohľad, ale ten sme nakoniec ani nepotrebovali, pretože aj keď sa to nezdá, výhľad sme mali naozaj dobrý. A koho to zaujíma, Ronaldo je fakt fešák!

Keď chceš ísť na výlet, ale nemáš ako

Jedna vec, čo mi strašne vadila na Manchestri, bola verejná doprava. Zlaté Slovensko. V rámci Manchestru počas týždňa v princípe nie je problém dostať sa niekam. Problém nastáva vtedy, ak chcete cestovať cez víkend (pamätáte si, ako som v úvode písala, že ma električka z letiska nezaviezla do mesta, ale vysadila niekde v poli?), prípadne mimo mesta. Nedajbože si chcete spraviť víkendový výlet mimo Manchestra. Dostať sa všade dostanete, ale cesta, ktorá by trvala 30 minút autom, bude trvať 2,5 hodiny mestskou dopravou. Tak to sa už oplatí! Nie.
Napokon sme si spravili iba jeden, avšak nezabudnuteľný výlet. Zobrali sme si Uber a vydali sme sa na Rivington Pike Tower a ku Liverpool Castle. Mimochodom, Liverpool Castle je replika toho pôvodného a nenachádza sa v Liverpoole, ani jeho blízkom okolí. Cesta na Pike Tower bola krátka, za to náročná. Raz svietilo slnko, potom začalo pršať, do toho totálne fúkalo a v istom bode sme sa zasekli a nevedeli sme, či má vôbec zmysel šliapať až na samý vrchol alebo to otočíme dolu. Dali sme to. Do nitky premočené, ale dokázali sme to a ten výhľad stál za to. Čo som nedomyslela, bola moja obuv: moje biele konversky. Po tomto výlete vyzerali, akoby som ich vyváľala v blate a keď už sme pri blate, tak som zistila, že sa šmýka. Až tak, že som sa (takmer) strepala na zadok. Zadok zostal čistý, to sa však nedalo povedať o mojej bunde. Hovorím, nezabudnuteľný výlet. Po príchode domov som si dala asi pol hodinovú sprchu a od zimy som sa triasla ešte ďalšie štyri hodiny. Aspoňže nohavice a kabelka to prežili. Správne, išla som tam s kabelkou…

Manchester je presne taký, ako ho vykresľujú vo filmoch: industriálny a mierne depresívny. Jeho tehlová architektúra je však krásna a najviac sa mi páči, že väčšina budov má obrovské okná, ktoré sa ťahajú od parkiet až po strop. Od Maji som tým pádom videla do bytov minimálne šiestich susedov, ktorí žili v protiľahlom dome. A podobne ako v Seattli, ani tu sa nepoužívajú dáždniky. Ani si ho sem nenoste, proste si prehoďte cez hlavu kapucňu. Na záver už len spomeniem ten sobotňajší day drinking. Vyskúšala som si ho a bola to sranda… O šiestej večer som bola zrelá do postele.

S láskou,