Lulina myseľ: Môj legendárny výlet za polárnou žiarou

Lulina myseľ: Môj legendárny výlet za polárnou žiarou

Sama som bola prekvapená, keď som zistila, že zo severu Škótska je možné pozorovať polárnu žiaru. Nakoľko som však nemala auto a verejnou dopravou (ako neskôr zistíte) by mi to trvalo pol dňa, na mojej obľúbenej aplikácii Couchsurfing som napísala, že hľadám parťáka na pozorovanie polárnej žiary na Isle of Skye a Outer Hebrides.

Netrvalo dlho a ozval sa mi istý Grék. Ešte pred výletom sme si zašli na večeru, aby sme sa lepšie spoznali. V momente, kedy som si počas nášho stretnutia zakašľala a nahlas vyslovila vetu, že konečne moja nádcha ustupuje, som vycítila prvé problémy. Grék sa zľakol a opýtal sa ma, či nemám kovid. Ja som mu odvetila, že nie, že som len prechladla v autobuse do Edinburghu. On si však išiel svoje a poprosil ma, aby som sa išla dať otestovať. Na to som mu povedala, že nič mi nie je a že to už bol aj tak desiaty deň, čo som soplila/kýchala/kašľala. Nakoniec sme debatu uzavreli s tým, že ešte pred výletom mi prinesie samotest a aby bol počas výletu pokojný, otestujem sa.

V piatok prišiel po mňa a o kovide nepadlo ani slovo. Vyrazili sme teda na 7 hodín dlhú cestu do mesta Staffin na Isle of Skye. Cestou som si vypočula 2x rovnaký album od Aerosmithu a 3x ten istý album od Akona. Popravde to nie je niečo, po čom túži bežný človek, ale to nevadilo, hlavne, že Grék mal auto, a tak som držala hubu a krok. Okolo polnoci sme tam dorazili a išli sme spať. A potom nastala nekonečne dlhá noc: Grék nemohol zaspať, a tak sa vkuse vrtel, skučal, pozeral si telefón a chodil na záchod. Ja som sa tým pádom tiež vôbec nevyspala, niekoľkokrát som mu chcela vynadať že aspoň ja by som sa rada vyspala, ale vždy som si povedala: „buď ticho, chalan má auto.“ Tak som znova držala hubu a krok.

Keď som sa ráno zobudila, cítila som sa, akoby mnou prešiel parný valec. Grék konečne sladko spal. Dala som si sprchu, namaľovala sa a čítala si knihu. Následne sa zobudil a z ničoho nič mi povedal: „Mohla by si sa otestovať?“ Mňa skoro na mieste vykotilo, že sa na to pýta teraz, potom čo sme boli spolu už nejakých 18 hodín. Povedala som mu však OK a on si zatiaľ zašiel do sprchy. Kým sa sprchoval, zistila som, že som pozitívna.

Keď sa vrátil, mala som na sebe respirátor, okno bolo dokorán otvorené a keď zistil, že som pozitívna, chytil hysterický záchvat a dookola rozprával o tom, že tento výlet sa musí skončiť.

Hovorila som si super, tak ideme späť do Edinburghu. To som sa však hlboko mýlila. Keď som si hodila môj batoh do auta, on ho vybral a podal mi ho so slovami: „Tento výlet sa musí skončiť!“ Ja som naňho vyvalila oči a opýtala sa, či ma necháva na ulici. On mi odvetil, že áno, veď som pozitívna. Mám sa ísť dať otestovať na PCR a ísť do karantény. K tomu bol ešte taký zlatý, že mi poslal nejaké webové stránky a odišiel. Hlavne, že mal auto.

Prekvapivo ma to vôbec nerozhodilo. To bolo asi tým, že som už nevládala počúvať ten Akonov album a stráviť ďalšiu noc v jeho spoločnosti. Išla som sa prejsť na pláž. Následne som si stopla auto (samozrejme som mala na sebe respirátor) a zrazu som videla nejaké cool kamene. Bol to Old Man of Storr. Sú to brutálne kamene s ešte krajším výhľadom. Milý párik ma tu vyhodil a ja som si spravila menšiu turistiku. Keď som vyšla na vrchol, hádajte, koho som zazrela – no predsa môjho gréckeho kamoša. Potom som stopovala znovu a dostala sa do hlavného mesta Portree, kde som si dala pivo, zahrala billiard a prvý raz v živote pozerala formulu. Mala som totiž dve hodiny k dobru do príchodu autobusu do Glasgowa. Cesta tam trvala nekonečných sedem hodín. Do Glasgowa som dorazila okolo 22:30 a následne som stihla ešte posledný vlak do Edinburghu. Pred moju bytovku v centre Edinburghu som prišla krátko po polnoci.

Keď som sa na chvíľu stala nájomníčkou bytu v Edinburghu

Po príchode do Edinburghu, kde som plánovala stráviť mesiac, som zistila, že tam môžem zostať vlastne iba 10 dní. Chalan, ktorý tu totiž býval, sa sťahoval do Tbilisi v Gruzínsku. Nakoniec sme však dospeli k záveru, že nakoľko nájomné tu bolo zaplatené do polky apríla, za malý príspevok by som tu mohla dovtedy zostať. Môj hostiteľ bol jednoducho super. Super však nebola situácia s kľúčmi: mali sme síce dva od bytu, avšak iba jeden od domu. A môj výlet za polárnou žiarou sa samozrejme konal presne v ten víkend, kedy sa môj spolubývajúci sťahoval. Dohodli sme sa, že do bytovky sa dostanem tak, žebudem zvoniť susedom a niekto ma už pustí dnu. Do bytu som sa už vedela dostať a tam ma mal čakať ten druhý kľúč. Plán to bol dobrý, avšak ani jeden sme si nemysleli, že do Edinburghu prídem uprostred noci. Začala som zvoniť susedom. Zvončeky tu majú inak úplne super vymyslené: doma si ten reproduktor podľa potreby viete vypnúť. Tak ja som teda začala zvoniť, bolo tam presne 32 možností. Nikto mi samozrejme nedvíhal. Keď už som mala na výber z posledných siedmich bytoviek, prvýkrát sa mi dnes vhrnuli do očí slzy: veď to už kde sme, keď po vyše 600km ceste skončím na ulici pred vlastným bytom! Už-už som sa tam išla zosypať, keď sa zrazu vedľa mňa objavil Wolťák a zazvonil na jeden zo zostávajúcich siedmich zvončekov. Veselé dievča mu zdvihlo a pustilo ho dnu. Moje slzy žiaľu v momente vystriedali slzy radosti. Tomu hovorím šťastie v nešťastí. Otvorila som si pivo a po dlhom dni som si konečne ľahla do pohodlnej postele v mojom byte v centre mesta. Život bol znova krásny.

A pýtate sa, ako dopadol Grék? Neviem. Ten sa mi už neozval, dokonca som mu ešte dlhovala nejaké peniaze za ubytko a tie si nepýtal a polárnu žiaru sme minimálne v prvú noc nevideli. Čo sme však videli, boli neskutočne obrovské požiare. V tomto období tu totiž pália seno. A tá príroda je tiež krásna. Ja sa sem raz asi naozaj vrátim a precestujem si to tu stopom.

S láskou,