Kostarická múdrosť vraví: „Pleseň na teba!“ (3.7.-21.7.2021)

Kostarická múdrosť vraví: „Pleseň na teba!“ (3.7.-21.7.2021)

Písal sa posledný júnový deň a bolo pár hodín pred mojím odchodom na Schwechat. Ja som samozrejme nič nestíhala, nebola som pobalená a práve som zistila, že moje turistické topánky sa po lete rozpadli. A to, mimochodom, neznášam turistiku. O niekoľko hodín ma čakal let na Kostariku, kam som išla ako dobrovoľníčka cez organizáciu Prales dětem. Prales dětem je neziskovka, ktorá sa zameriava na ochranu prírody, monitoring zvierat a vzdelávanie verejnosti. Už vyše 10 rokov sa môžete zapojiť do programu na Sumatre, viac než 4 roky fungujú na Slovensku a v júli tohto roku spustili prvý ročník na Kostarike. V tomto turnuse som bola aj ja a ďalších šesť odvážlivcov: na tri týždne sme odišli pomáhať  do útrob dažďového pralesa.

Bežný život v pralese

Viete, prečo sa dažďový prales volá dažďový prales? Pretože tam prší. Bez gumákov sem ani nechoďte, iná obuv Vám bude totálne zbytočná. Vyzeralo to tu zhruba nasledovne: jeden starý hlinený dom kde bola kuchyňa, ktorú sme komplet prerobili; miestnosť takzvaná kúpeľňa a izba s dvomi poschodovými posteľami. V dome žil s nami aj jeden pán, Eladio. Mal vlastnú izbu, ktorá sa po jednom z prívalových dažďov vytopila. Bol to milý človek a jeho obľúbenou činnosťou bolo zametanie. Ďalšími spolubývajúcimi boli dve myši: jedna sa jedného krásneho večera utopila v lavóre, v ktorom sme mali vodu na riady a druhú sme počuli len vtedy, keď sme išli spať. Okrem tejto budovy tam bol rozostavaný dom, respektíve jeho základy. Na tých sme si postavili dva stany: v jednom som spala ja s Peťou a Maťom a v druhom spali Hanka a Janka. Vedľa nášho stanu býval náš kamoš pavúk Herman Jr. a v noci sme na záchodovej streche zdravili Hermana Sr. – bol to rovnaký pavúk, ale o niečo väčší. A keď už sme pri tých zvieratkách tak zvykom bolo, že vždy, keď sme sa chceli obuť, museli sme si vysypať topánky pre prípad, že nám tam niečo medzičasom vliezlo. Ja som tam raz našla Hermana…

Okrem Hermanov sme tu mali supy, kolibríky, premnožené ovadá (neverili by ste, aké sú otravné), opice, tukanov, cikády (ktorých zvuk znel ako holiaci strojček u mojich starých rodičov), vačice, sovy, ropuchy, strašilky, oropenduly, motýle, bezžihadlové včely a jedného krásneho ocelota.

Ocelota sme naživo nevideli, ale počas jednej krásnej noci, kedy som nemohla zaspať, niečo väčšie šťuchalo do nášho stanu, konkrétne pri mojej hlave. Azda nemusím ani hovoriť, že už od prvého dňa som bola najmä v noci, kedy sme si svietili iba čelovkami, poriadne paranoidná. Cesta na záchod bola pre mňa jedno veľké dobrodružstvo, kedy som len čakala, čo na mňa z lesa vyskočí. Prvé noci som sa navyše bála, že sa celá stavba zrúti a my sa prepadneme dolu do blatového raja. A pri týchto paranoických myšlienkach mi teda nikto nechcel veriť, že by sa nedajbože nejaké väčšie zviera túlalo okolo nášho stanu. Vraj to bol nejaká vačica. „Vačica“ to však bola len do chvíle, kedy pár týždňov po našom odchode zachytila fotopasca pri našom kempe krásneho ocelota.

Príbeh o tom, ako mi na zadku narástli bradavky

Na dvanásty deň sme sa rozhodli objaviť lagúnu. Mačetami sme sa brodili pralesom, a keď jediné, čo sme po niekoľkých hodinách našli, boli orchidey, otočili sme to domov. Išli sme ako deviati trpaslíci: jeden za druhým. Ja som sa vždy držala na konci, ale keď sme to otočili, zrazu som bola vpredu hneď za vedúcim výpravy, Milanom. A vtedy sa to stalo: po prekročení konára som zacítila na zadku strašnú bolesť. A teraz schválne: viete, ako sa správať v prírode? Hlavne potichu. Čiže samozrejme som začala ziapať na plné hrdlo jednak od bolesti a jednak od zhrozenia, pretože som netušila, čo ma uhryzlo. Naša výprava sa zastavila, mne sa do očí vhrnuli slzy a Maťo, ktorý kráčal za mnou sa snažil zistiť, čo sa mi stalo. Ostatní sa zľakli, že ma uštipol had. On si zas myslel, že som sa nabodla na osteň z konára, keď v tom som zvreskla znovu. A vtedy to uvidel: bezžihadlovú včelu. S mačetou v ruke sa zaháňal ako Danny Trejo a so slovami: „Dám to z teba dole!“ sa snažil odlepiť včelu z môjho zadku. Keď zvyšok výpravy začul tieto slová, mysleli si, že ten „had“ ma škrtí. Potom čo zistili, že je to „len“ včera, sa zhrozili ešte viac, pretože si začali predstavovať, ako sa na nich valí roj rozzúrených včiel. A nakoľko sme boli uprostred pralesa, jediná možná cesta úteku bola tá, po ktorej sme sa vracali. Čiže ak by tam bol nedajbože celý úľ, všetci by sme boli proste v prdeli. Ten tam na naše šťastie nebol. Kto tam na moje šťastie bol, bol Milan. Na druhú stranu, z jeho pohľadu mi nebolo celkom jasné, či ma chce upokojiť alebo mi jednu vlepiť. Keď však videl, že som sa tam skoro totálne zosypala, rozhodol sa ma učičíkať. Hlboký nádych a výdych, hlavne nepanikáriť. Pretože aj keby to bol jedovatý had, vďaka môjmu zvýšenému tepu by jed mojím telom prúdil oveľa rýchlejšie a ja by som tým pádom zomrela skôr. Takto by som mala asi tak 30 minút na to, aby som niečo vymyslela. Ako vidíte, táto bezžihadlová včela bola síce bezžihadlová, zato hrýzla. A práca, ktorú odviedla, bola priam neskutočne dokonalá: zahryzla sa mi presne do stredu obidvoch poliek zadku. Ako Milan neskôr povedal: „Lucie, tebe narostli na zadku bradavky!“

Drevo, blato, drevo, blato…

Srandu dajme teraz bokom a povedzme si, čo sme tam okrem výprav do divočiny a nastavovaní fotopascí robili. Úlohou prvého turnusu bolo pomôcť pri dokončení domu a našimi pracovnými nástrojmi boli rukavice a mačety. Chodili sme do lesa, kde boli už vopred narúbané kusy dreva. Tie sme mačetami odkôrňovali. Z týchto kôr sme si vytvorili provizórny chodník, aby sme sa počas nosenia dreva ku domu nezabárali toľko do blata. Nebolo to síce ideálne, ale aj to málo nám pomohlo. Niekoľkometrové kusy dreva sme následne preniesli ku základni domu, kde sme ich umyli, aby boli pripravené pre našich dvoch robotníkov na použitie. Juan Carlos a Erik boli super chalani, avšak rovnako ako my sme nevedeli hovoriť poriadne španielsky, oni zas nevedeli anglicky. Tým pádom bola naša komunikácia veľmi komická, avšak ja som na seba veľmi pyšná, pretože som ich naučila hrať žolíka. Okrem tohto sme rukami a mačetami trhali burinu, aby nám nezarástli pralesné chodníčky; sadili sme rastlinky, aby to u nás vyzeralo pekne (a potom nám tam začali lietať kolibríky!) a občas sme sa snažili oprať oblečenie (ktoré nikdy nevyschlo, akurát nechutne stuchlo). S Maťom som vyrábala nábytok: nové poličky a stoly do kuchyne, sušiak na bielizeň a naše majstrovské dielo: barový pult. Peťa a Barča s ním vytvorili plot na hornom poschodí nášho domu a Maťo nám spravil „skriňu“ na oblečenie. Pravdupovediac, celkom sme si to tam zútulnili. Ako náradie sme používali ručnú pílu, kladivo, klince a príležitostne vŕtačku. Tá fungovala cez nejakú zvláštnu mašinu (nemali sme tam elektrinu), do ktorej sa nalieval benzín, aby fungovala. A navyše patrila našim dvom robotníkom. Väčšina našich činností sa však točila okolo jednej a tej istej veci: nekonečného nosenia toho sk*rveného dreva.

Pár teplých slov na záver

Takto vyzerali naše tri týždne v kostarickom dažďovom pralese. Týždne, ktoré sme strávili bez elektriny či teplej vody. Inak, kúpali ste sa niekedy v rieke? Ja som si tam už aj nohy holila a naozaj je to úžasná skúsenosť! Ešte by som Vám rada ozrejmila, prečo som použila nadpis „Pleseň na teba!“ Vďaka každodennej vysokej vlhkosti nám tu priebežne splesnivelo takmer všetko: oblečenie, batohy, topánky, kozmetické tašky (veru, treba byť krásna aj v prírode)… A tak sme si namiesto tradičného nadávania radšej pohrozili plesňou. A ešte Vám dám jednu radu do života: ak si niekedy budete chcieť založiť oheň na vlhkej pôde, skúste použiť namiesto dreva sviečku. Nebudete čakať na obed dve hodiny ako ja pretože niekto chce v dažďovom pralese grilovať 😀  

S láskou,