Dva-krát-dva sa rovná štyri hodiny v New Yorku (9.9.-12.9.2018)

Dva-krát-dva sa rovná štyri hodiny v New Yorku (9.9.-12.9.2018)

Tomuto článku som dala síce zvláštny, ale výstižný názov. Ale poďme na to postupne…

…Dňa 9.9.2018 okolo 10ej hodiny som odletela z viedenského Schwechatu. Toho istého dňa, o deväť hodín neskôr a šesť časových pásiem vzad, som pristála na letisku Newark v štáte New Jersey.

Vráťme sa však ešte trochu nazad, do dňa 8.9., kedy som sa ráno zobudila a po niekoľkodňových neúspešných bojoch prekonať nádchu, som sa vysmrkala. Nebudem tu do detailov rozoberať, aká krvává apokalypsa nastala po mojom smrku, avšak po hodine, kedy sme s Prckom konečne tento krvavý prúd zastavili, sme sa išli radšej pozichrovať aj do nemocnice. Tam ma elektrokoaguláciou zaplátali a s povzbudivými slovami: „Nemalo by sa to už spustiť, ale ak sa to náhodou spustí, okamžite sem dojdite“ a pokračovaním: „Tu máte takú vatičku, lebo je vysokopravdepodobné, že sa Vám to spustí pod tlakom v lietadle.“ , ma prepustili domov (spoiler: nič sa nespustilo, juchú!).

Keď už však bolo menej ako 12 hodín do môjho skorého ranného vstávania a odchodu na letisko, nastal ďalší problém. Došlo mi veľmi zle, a skončila som chorá v posteli. Všetkým naokolo som opakovala ako nikam nejdem, pretože mi je zle a som chorá. Naozaj neviem, ako som to zvládla, ale nadopovaná všetkými možnými aj nemožnými liekmi som sa vytrepala na deväťhodinový let, počas ktorého som sa síce skoro takmer dvakrát pozvracala, ale čo sa nestalo, to sa neráta. 

Úspešne som teda absolvovala môj prvý let, kedy som letela sama (a to mám strach z lietania) a zrazu som tu – v New Jersey, kúsok od New Yorku! Nadšene som si pospevovala znelku zo seriálu Sex v meste a celá natešená a nažhavená za novým dobrodruzstvom som vystupovala z lietadla.

Na druhej strane to, že ste sa zrazu ocitli na úplne inom svetadiele, Vám bude napovedať akúrat cestou unavené a zničené telo. Mohla by som tiež vlastne spomenúť, že z „orientation“ v New Yorku, ktoré budem mať nasledujúce dni, sa presúvam na západné pobrežie, do Seattlu, kde sa zo mňa stane na rok au-pair. Ale o tom potom…

Nasledujúci deň, hneď po celodennej prednáške o tom, ako sa v USA šoféruje (…A naozaj tu majú veľmi zaujímavé pravidlá. Napríklad, predstavte si, že existujú také križovatky, kde majú všetky strany STOP-ku – takže prvý prejde ten, kto prišiel ako prvý na danú križovatku. Alebo, ak chcete ísť na svetelnej križovatke na červenú doprava, môžete, ale len v prípade, že nikde nevisí tabuľa DON´T TURN ON RED. A tak ďalej…). Takže, je 17 hodín a utekáme na vlak a skoro hodinovú cestu na Grand Central Terminal (kde som si konečne uvedomila, že naozaj som na opačnom konci sveta!). Tu sme sa zrazu rozdelili na dva tábory: Brazílky tvorili prvý. Ja, moja top spolubývajúca Maria a Melissa sme si išli svoje. Keď v tom sa zrazu Melissa ujala vedenia a vošli sme do takej uličky, potom do hentakej uličky, ocitáme sa v metre, vychádzame na ulicu a jeden netuší ako a kde sa vzal, tu sa vzal – Times Square!   

Porobili sme si pár fotiek a Melissa sa nás pýta – kam chcete ísť teraz? Všade! Akurát nás tlačil čas, pretože sme si nejakým nedopraterním mysleli, že posledný vlak do našej štvrte ide o 20ej hodine. A to už bolo niečo po 18ej. Central park – hovorím. Rýchlym krokom sa tam presúvame, míňame Rockefeller square, následne aj krásnu St. Patrick´s Cathedral a nakoľko Maria chce ísť ešte na drink, otáčame to a hľadáme náš vyvolený bar. Ako správne panie si baby objednávajú nejaké sferbené tekutiny vo vysokých pohároch, ja si beriem pivo, rýcho to všetko do seba hádžeme a opäť utekáme na Grand Central Terminal, kde sme zistili, že sme sa mohli po New Yorku motkať ešte ďalších päť hodín. Vyčerpané z celého dňa pozeráme jedna na druhú a čakáme, ktorá z nás povie tú kľúčovú vetu: „Poďme na hotel, tam stíhame aspoň teplú večeru.“ A všetky tri bezváhania doslova utekáme na vlak, ktorý sme mysleli, že je posledný…

Ďalší deň sme mali opäť predášky o tom, ako byť správnou au-pair a po dni plnom príbehov zo života au-pair, sme sa vydali na našu druhú prehliadku centra New Yorku, tento raz to bolo ale autobusom a so sprievodcom. Ako laický bratislavský sprievodca len smutne musím poznamenať, že tento sprievodca bol príšerný. To, že na fontáne je socha sokola viem a vidím aj bez toho, aby mi to niekto povedal. Na druhej strane, mnohé baby vlastne ani nezaujímal jeho „výklad“ (naozaj som mala pocit, že sme ho nabrali dakde cestou, lebo nám bolo ľúto ho nechať na ulici…).

Po hodine cesty sme mali prvú zastávku na Top of the Rock (výhľadňa na Rockefeller square). Takže sem si všetci chodia robiť fotky s Empire State Building! Celé centrum New Yorku zrazu máte ako na dlani. Mali sme tu hodinový rozchod a… s Mariou sme sa stratili. Boli sme všetci upozornení na to, že ak sa stratíme, autobus bude na náš čakať, ale maximálne desať minút a potom odíde. Ešteže sme tu boli včera a ja som si pamätala podaktoré uličky. A keď sme prišli do autobusu, zhrozená Melissa sa na nás pozrela, že kde sme doteraz boli. V autobuse sa samozrejme čakalo už iba na nás…

Ďalšia zastávka – no predsa Times Square! S Mariou sme sa tam motkali a kúpili si tričko a mikinu I love New York (must-have!). Tiež sme tu mali krátky rozchod a tiež sme sa tu s Mariou stratili (ale tento raz nám ten autobus už naozaj skoro ušiel).

Po prehliadke Times Square sme si spravili klasickú ring tour (A.K.A. okružnú jazdu), kým sme neprišli k poslednému checkpointu – na nábrežie rieky Hudson (Dolný Manhattan), odkiaľ sme obdivovali Sochu slobody a mesto New Jersey (v štáte New Jersey – je to hneď za rohom!). Tiež bolo dnes výročie pádu „dvojičiek“ (11. septembra 2001) a z jednej budovy tu svietili do neba dva lúče – „dvojičky“. 

Tento malý výletík nám zabral neuveriteľných päť hodín! Tak som si skonštatovala, že ak chce človek dôverne spoznať zákutia New Yorku a zistiť, aké to naozaj je – žiť v takomto meste, trvalo by to veruže roky…

Ale jednú vec domácim naozj nezávidím – New Yorské metro. Môžete sa napočúvať o tom, že tam žijú bezdomovci a prerastené potkany, ale kým ste sa k nemu aspoň nepriblížili a nemali tú česť cítiť ten smrad, čo z vchodov do metra vychádza, neviete si predstaviť, o čom ľudia hovoria. Ten smrad je naozaj… znamenitý. A nezabudnuteľný.

Nech sa páči – takto vyzerali moje dva-krát-dve hodiny v New Yorku.

Vidíme sa v Seattli!