Dobrovoľníctvo pre American Red Cross

Dobrovoľníctvo pre American Red Cross

Pre úspešné absolvovanie mojich online štúdií na University of California (UCLA) bolo potrebné, aby som sa okrem iného stala na chvíľu dobrovoľníkom. Nech už to znie akokoľvek zvláštne, mne to nejako veľmi nevadilo, pretože voľného času mám viac než dosť. Tak som sa najprv pustila do prieskumu, a hľadala si moju ďalšiu vysnívanú „prácu“, ktorú budem robiť pre môj dobrý pocit. Netrvalo dlho a našla som to – American Red Cross (ARC).

O Červenom kríži ste už všetci určite niekedy počuli. Je to organizácia, ktorá funguje najmä vďaka dobrovoľníkom, ktorí sa podieľajú na záchrane ľudských životov. Niektorí chodia pravidelne darovať krv, iní pomáhajú zdravotníkom počas spoločenských akcií a festivalov, ďalší chodia po školách a rôznych centrách, kde vzdelávajú ľudí ako poskytnúť prvú pomoc . No a ja – ja som sa prihlásila na pozíciu Blood Services´ Transportation Specialist, teda niečo ako poštár, ktorý priváža do nemocníc krv. 

Pýtate sa, čo všetko je potrebné k tomu, aby ste sa mohli stať dobrovoľníkom? Najprv sa musíte zaregistrovať. Od ARC dostanete podklady na prečítanie, aby ste vedeli, do čoho idete. Následne sa musíte prihlásiť na osobný pohovor, ktorý sa koná na jednej z ARC pobočiek, aby ste sa lepšie zoznámili s ich poslaním, zistili akú pozíciu vlastne chcete robiť a či sa na to vôbec hodíte. Pohovor trvá necelú hodinu. Ja som si našla online kvíz, kde mi vyšlo, že by som sa hodila na vyššie spomínaného “kuriéra”. V ARC si museli overiť, či mám čistý záznam a do týždňa mi volala milá pani, s ktorou som mala „druhé kolo“ pohovoru. Detailne mi opísala, na akú pozíciu som sa prihlásila a po mojom súhlase, že naozaj do toho idem, mi poslala administratívu potrebnú na úspešné absolvovanie zaškolenia. 

Školenie netrvalo dlho. S kolegynkou Ros som spravila dve trojhodinové jazdy. Ukázala mi, aké formuláre musím pred jazdou vyplniť, ako rozlíšiť, ktorý tovar ide do ktorej nemocnice, kde treba dodať krv a v neposlednom rade som si prvýkrát zašoférovala a paralelne parkovala v sanitke! Po druhom školení som bola vraj pripravená na moju prvú sólo jazdu…      

Prvá sólo jazda…

…Samozrejme bola katastrofálna. GPS mi ako na potvoru prestala fungovať, a tak som skončila na nejakom sídlisku, ktoré som vôbec nepoznala. Cesta do nemocnice, do ktorej som mala doraziť za 7 minút, mi trvala pol hodinu. A nezabúdajte, že som v San Franciscu a nie v našej zlatej malej Bratislave. Následne mi GPS opäť začala štrajkovať a ja som prekonala môj prvý takmer psychický kolaps za volantom. No a do tretice, na zoznam mi pribudla nemocnica, v ktorej som nikdy nebola a omylom som dorazila do inej nemocnice – tá „moja“ síce bola na rovnakej ulici, ale na opačnej strane ako tá, kam som dorazila. A tak sa na mňa ich personál pozeral ako na idiota s vozíkom, ktorý hľadá prázdne krabice od krvi. Šichtu som však ukončila načas (a dokonca s hodinovým predstihom!) a nikto si prekvapivo na nič nesťažoval. Iba mne pribudlo pár šedivých vlasov na hlave…   

Inokedy sa mi zas vo výťahu rozpadol vozík preplnený krabicami s krvou. Ja som tam však nebola sama – boli tam aj doktori a všetci sa na mňa vyplašene pozreli. Ja s pokojom Angličana som im len zahlásila, že je to proste starý vozík a to sa mi stáva stále… Nejakým zázrakom som vozík vytrepala z výťahu, kde som sa ďalších päť minút s ním babrala, kým som ho zložila do stabilného stavu. Toto sa mi stalo mimochodom už dvakrát a tie reakcie ľudí, ktorí boli v tom výťahu so mnou, naozaj stáli za to.

Väčší prúser sa mi stal počas januárovej smeny. Parkovať sanitku pred nemocnicou, kde čaká asi desať taxíkov a desať osobných áut je na slučku. Preto si vždy zájdem za nemocnicu, kde parkuje personál. Väčšinou (!!!) tam nájdem aspoň jedno voľné miesto. Raz, keď som bola tak unavená, že som ledva videla, som nechcene zaparkovala moju dodávku presne na rozmedzí dvoch parkovacích miest. Unavená som si to absolútne nevšimla až kým som sa nevracala k autu. Keď som zbadala, ako príšerne som zaparkovala (no ako žena), chytila som sa za hlavu a začala som sa sama sebe smiať. No a nebola som jediná – personál, ktorý bol vonku sa na mne tiež dobre zasmial a ja celá červená som odtiaľ odišla.

Inokedy som zas mala problém odísť. Lenivej sa mi nechcelo parkovať cúvaním (a že som v tom fakt dobrá!), a keď som uvidela voľné miesto pre Riaditeľa údržby, rozhodla som sa zaparkovať tam. Však behom tých 20 minút, čo budem v nemocnici určite nepríde. Samozrejme, že prišiel. A zablokoval ma. Nahnevaná a zahanbená zároveň som ho vyhľadala. Keď ma zbadal jeho kolega, so smiechom sa ma opýtal, či som si vedomá, kde som zaparkovala. Ja som to zahrala na blbú, že vôbec nič neviem a vymyslela som si, že všetky parkovacie miesta boli obsadené, tak som sa tam vopchala. No na moje šťastie mi tento pán riaditeľovo auto preparkoval a umožnil mi vyjsť von. A riaditeľ mi vraj odkazuje, že ak mu aj nabudúce vezmem miesto, nechá ma tam čakať do večera. Aspoň že ma neodtiahol…

Ďalší krásny deň som bola v nemocnici, kde mali pacientov s koronavírusom. Mne o tom samozrejme nikto nepovedal a dozvedela som sa o tom len náhodou. Aspoň mi už dáva zmysel, prečo celá nemocnica pobehovala s rúškami. Nakoľko som nedbala na zvýšenú hygienu, s mamou sme si robili srandu, či už to sú dva týždne a ja som stále živá a zdravá. PS: zatiaľ som okej a na ďalšiu smenu som si pýtala rúško. Brala by som aj vodku, avšak ako zodpovedný vodič to samozrejme nespravím. Až po šichte, pretože pred vírusmi sa treba brániť…

Pár slov na záver

Robiť dobrovoľníka pre American Red Cross je naozaj skvelá vec. San Francisco poznám už pomaly lepšie ako svoje topánky, získala som nové skúsenosti, spoznala nových ľudí a otvorili sa mi nové možnosti. Čoskoro si budem robiť certifikát na CPR, AED a prvú pomoc a to všetko len vďaka UCLA, ktorá ma dokopala robiť niečo užitočné vo voľnom čase. Mám skvelé zážitky a aj keď sem-tam niečo domotám, vždy je to super pocit. Napríklad raz, keď som mala veľmi zlý deň, sa pri mne zastavil jeden starší pán. Opýtal sa ma, či rozvážam do nemocníc krv. Odpovedala som áno. Jemu sa rozjasnili oči a šťastný mi odvetil, že je nesmierne rád, že na vlastné oči vidí, čo sa deje s krvou, ktorú už niekoľko rokov chodí darovať. A toto sú presne tie chvíle, kedy si uvedomím, že moja práca naozaj stojí za to.

Lula