Deň, kedy som prvýkrát darovala krv

Deň, kedy som prvýkrát darovala krv

V nedávnom blogu som písala, že v Spojených štátoch som robila dobrovoľníčku pre Americký Červený kríž. Bola to úžasná skúsenosť, rozvážala som krv a krvnú plazmu, nemocnice v San Franciscu som poznala lepšie ako tie slovenské a mala som možnosť si spraviť kurz prvej pomoci a manipulácie s defibrilátorom. Toto dobrovoľníctvo ma dokonca nadchlo až tak, že po príchode na Slovensko som sa chcela prihlásiť k Slovenskému Červenému krížu a pokračovať v dobrovoľníckej činnosti. To sa mi ale kvôli pandémii nepodarilo, a tak nastal čas na Plán B.

B akože Blížili sa Bratove Birthday. Ten si vymyslel, že by bolo pekné, keby sme aj s druhým bratom a mamou išli tento deň osláviť do Národnej transfúznej služby. Ale viete ako to býva: človek mieni, osud mení, brat si pár dní pred 18mi narodeninami zlomil ruku a celá akcia darovania krvi bola v paži. Potom sme sa už samozrejme časovo zladiť nevedeli a keďže ako prvodarkyňa som bola namotaná na túto akciu, rozhodla som sa tam ísť sama.

Koncom apríla nastal deň Plánu B. Po výdatných sladkých raňajkách a asi 10ich razoch vyprázdňovania sa (povedali mi, že mám veľa piť), som nabehla do Národnej transfúznej služby. Prišla som tam, dostala som návleky, vyplnila krátky dotazník, napísala som poznámku, že by som si priala, aby moja krv bola darovaná bratovej kamarátky tete. Potom mi odobrali vzorku krvi a išla som na vyšetrenie k lekárovi. To všetko trvalo asi 10 minút. Lekárka mi zmerala môj večne nízky tlak a oznámila mi, že mojich 100/65 je hraničný tlak, s ktorým ma môže pustiť na odber. Takže dobrá správa a zlá správa v jednom. Prečo zlá? Pretože to znamenalo, že tam môžem jednoducho odpadnúť. Ale ak odpadnem, tak ma proste prefackajú a ja sa zas zobudím a to nie je až také strašné, nie? Na zvýšenie tlaku som si povinne šupla druhú čiernu kávu, odišla na záchod si zadrepovať a jemne spotená a zadýchaná som vstúpila do odberovej miestnosti. Uznávam, že samotný vpich nebol príjemný, ale po chvíli som ani necítila, že mi berú krv. Sestričky boli milé, každú chvíľu sa ma pýtali ako sa cítim a samotná doktorka sa na mňa prišla dokonca dvakrát pozrieť! Dobre sme si pokecali, ja som im porozprávala ako funguje Červený kríž v Amerike a po odbere si ma tam nechali ešte asi 20 minút na pozorovanie (kvôli môjmu tlaku a tomu, že som bola prvodarca). Pred odchodom som si dala už asi 20ty pohár čaju, dostala som bagetku, gastráč a preukaz darcu. Spokojne som vyšla na ulicu, keď vtom…

Nie, neodpadla som. Nejaký chlap na mňa začal mávať. Samozrejme som nechápala, prečo na mňa ukazuje, na ušiach som mala slúchadlá, čiže ak aj niečo kričal, nepočula som ho. Predsa len som sa začala obšmietať a hľadať na sebe nejaký „problém“. Nič som však nevidela, a ako som sa ku nemu približovala, nasmeroval svoj prst smerom na zem. Pozrela som sa dolu no a… samozrejme som odišla v návlekoch na teniskách! So smiechom som sa mu poďakovala a vrátila som sa do nemocnice. Tam sme sa znovu zasmiali a pani lekárka sa so mnou lúčila so slovami, že ona na tie návleky tiež stále zabúda. Pred nemocnicou som sa ešte pokochala autom, ktoré preváža krv a s nostalgiou som odišla domov. Bol to pekný deň Plánu B. 

Lula