Čo sa stane, keď sa vyberiem do Seattlu relaxovať

Čo sa stane, keď sa vyberiem do Seattlu relaxovať

Približne po dvoch rokoch som sa rozhodla ísť na dovolenku bez toho, aby som mala vopred nejaké plány. Vraj sa tomu hovorí relaxovanie. Vybrala som sa do môjho obľúbeného Seattlu a naivne som si myslela, že počas dní budem písať nové blogy a po večeroch pri pive hrať biliard a triviu. „Večernú misiu“ som splnila viac než úspešne, avšak článok som nenapísala ani jeden. Zato som spoznala úžasného človeka J, s ktorým som zažila toľko zážitkov, že sa s Vami o niektoré z nich musím podeliť.

Celé sa to začalo vtedy, keď mi kamarát zo Seattlu písal, či už mám nejaké plány. Povedala som mu že nie, a tak mi poslal link s odkazom na turistiku na most a opýtal sa ma, či by som mala záujem sa k nemu a partii ďalších ľudí pridať. Samozrejme, že link som vôbec neotvorila a bez váhania som mu povedala áno. Veď trochu pohybu po mojom kalifornskom road tripe mi určite nezaškodí… To som ešte ani vo sne nesnívala o tom, čo ma vlastne čaká.

Po prebdenej noci (moje telo si evidentne ešte stále nezvyklo na to, že za posledných deväť dní spalo v šiestich rôznych posteliach – spoiler alert: tešte sa na blog o kalifornskom road tripe) nám o 9ej ráno zvonil budík. Hodinu na to sme sa pri rannej káve stretli s hlavným organizátorom výletu J, ktorý nám dal rýchlu prednášku o bezpečnosti počas našej turistiky. Ja som si hovorila – veď ideme na klasickú turistiku, čo také strašné sa nám môže stať… Po približne dvoch hodinách sme sa ocitli pri meste Shelton, kde sme niekde v lese zaparkovali auto, zobrali batohy na plecia a vydali sa na jednoduchú, asi hodinovú prechádzku lesom. Ja som si hovorila, že moje nové Vansy sú na to ako stvorené a vlastne aj tak som ich musela niekde pokrstiť… A zrazu sme sa ocitli pred naším cieľom – Vance Creek Bridge. Vance Creek Bridge je druhý najvyšší oblúkový železničný most v USA. Bol postavený v roku 1929 a je vysoký 106 metrov. Na železnej konštrukcii sú drevené dosky, ktoré sa pomaly ale isto rozpadávajú. Niektoré sa tam už len nestabilne kolíšu, iné chýbajú úplne. Cieľ našej turistiky mi bol do sekundy jasný – prejsť na druhú stranu mosta. Začnem asi poznatkom, že do budúcna, keď mi niekto pošle nejaký link na atrakciu, link otvorím a pozriem sa o čo ide. Pre „milovníkov“ výšok ako som ja, bol táto netradičná prechádzka hotovou nočnou morou. Aj napriek tomu, že vždy som mala pri sebe niekoho, kto ma ochotne držal za ruku, moja bilancia bola nasledovná: 

– dvakrát som sa uprostred mosta zaťala, že sa už nikam nepohnem (ani ďalej, ani naspäť)       

– niekoľkokrát som sa SKORO psychicky totálne zložila

– asi desaťkrát som sa takmer povracala (ešteže som predtým dokopy nič nejedla)

– a asi tridsaťkrát sa mi totálne zatočila hlava

Síce s menšími komplikáciami, ale most som nakoniec úspešne prežila a prešla dokonca dvakrát (pretože tesne pred odchodom sme dospeli k záveru, že by bolo fajn si spraviť piknik uprostred neho). A musím uznať, že toto bol jeden z najintenzívnejších zážitkov za posledné roky. Miestami som kráčala sama, miestami som výskala a triasla sa od strachu, ale zážitok to bol neuveriteľný. A za ten krásny panoramatický výhľad do určite stálo.

O dva dni neskôr, presne na Nový rok, som moje nové Vansy pokrstila znovu. Vydali sme na rozprávkovo zasnežený (a bohužiaľ aj upršaný) Gold Creek Snowshoe Trail. S turistikou takéhoto druhu som naozaj nepočítala, a tak ma veľmi potešilo, keď mi J oznámil, že má náhradné šušťákové nohavice a bundu. Moja bunda stihla totiž premoknúť ešte pred samotnou turistikou… Aspoňže doma mi napadlo si dať dvoje ponožiek. Nie, že by mi to nejako extra pomohlo (ešte tri dni po turistike boli moje tenisky vlhké), ale aspoň do momentu kým som sa prvýkrát kompletne nezaborila do snehu mi bolo teplo. V polke cesty sme na nohy nahodili snežnice a kardio sa mohlo začať. S užasnutým pocitom, že po hordách snehu si vykračujem ako káčer, som si aj napriek faktu, že som maximálne nevhodne oblečená, túto snežnicovú turistiku naozaj vychutnala. Akurát, že do dvoch hodín ma to tak vyčerpalo, že som bola zrelá akurát tak do postele. Počasie bolo síce nahovno, ale ako povedal J: „To, že nemáme krásne počasie ešte neznamená, že nebudeme mať krásny výlet.“ A mal pravdu. Však nie sme z cukru.

Takže aké ponaučenie do života som si z týchto dvoch výletov odniesla? Vždy si treba prečítať detaily a prestať byť prekvapená z toho, keď v Seattli prší. Vlastne viete, kde skončila moja nepremokavá bunda? Doma na Slovensku, visí mi na vešiaku. Pretože na čo by som si tu v Amerike nechávala praktické veci… A už teraz sa neviem dočkať ďalšieho relaxu v Seattli. Pretože J má v zásobe oveľa viac dobrodružstiev!

Lula