Český Krumlov (28.4.-1.5.2018)

Český Krumlov (28.4.-1.5.2018)

Deň I.     28.4.2018

Je sobota ráno a ja s čerstvo rozlepenými očami som sa na siedmu dotrepala na autobusovú stanicu Mlynské Nivy. Tam ma čakal super lacný autobus, ktorý ma za deväť hodín s prestupom v Prahe dopravil do Českého Krumlova. Do Prahy som dorazila o 11:30 – maximálne unavená, pretože som v noci dobre nespala, avšak čo bolo horšie, bola som sama. Nezostávalo mi nič iné, len zapnúť všetky mozgové bunky a premýšľať, čo ďalej. Mala som hodinu a pol času na prestup na druhý autobus, ktorý ma odvezie do Českého Krumlova. Súčasne som bola neskutočne hladná, avšak vďaka skúsenostiam, ktoré som doteraz počas cestovania nadobudla, som si uvedomila, že musím dať moje biologické potreby bokom a overiť si moju hypotézu – že som na správnom mieste, kde budem onedlho prestupovať. Začala som sa teda motkať po Florenci, keď som konečne objavila info centrum. Bingo! Prišla som k milému pánovi-poradcovi, ktorý keď zistil, že som Slovenka, zrazu milý nebol. Tento zážitok však nebol nič v porovnaní s mojimi pocitmi, keď som zistila, že sa musím presunúť, ideálne metrom, na Anděla, kde sa dostanem na Na knížecí, odkiaľ vyráža môj druhý autobus.

Dobre… metro som našla, dokonca aj cestovné lístky sa mi podarilo kúpiť (neskutočne „ochotní“ sú ľudia, keď za nimi prídete s veľkými bankovkami, pretože vy naozaj iné peniaze nemáte a chcete dva blbé cestovné lístky…), v metre som sa akoby zázrakom nestratila a asi štyrikrát som bojovala sama so sebou a s myšlienkou, že ísť sama na výlet je naozaj blbý nápad a reálne som sa chcela otočiť späť do Bratislavy. A nemôžem poprieť, že bez morálnej podpory kamarátky na telefóne by som to aj naozaj nespravila. Ale som silné dievča, ktoré sa neotáča späť, ale ide ďalej. Takže, som v metre, vystupujem z metra, pýtam sa ľudí na cestu a stretávam sa zas s tou neuveriteľnou „ochotou“ mi poradiť… (a naozaj som si odcheckovala, že ku anglicky hovoriacim turistom boli Pražáci príjemnejší ako ku mne!) Keď som o tejto ceste rozprávala neskôr jednému pánovi, ten to okomentoval nasledovným výrokom: „Pražákovi ani hovno nesmrdí.“ Týmto samozrejme nikoho nechcem urážať, ide len o jednu skúsenosť a jeden subjektívny názor, ktoré mi utkveli v pamäti.

Autobusové nádraží Na knížecí som napokon našla bezproblémovo (aj keď s menšími hysterickými záchvatmi), ale čo je dôležitejšie, mala som ešte hodinu k dobru, a tak som sa mohla konečne najesť.

Našla som peknú reštauráciu s ešte krajšími cenami, objednala som si sviečkovú s pivom a pohádala som sa s čašníčkou. Celkom

dobrá bilancia, nie? To jedlo bolo dokonalé, aj personál bol konečne milý a pani čašníčka sa na mňa usmievala, ale len do chvíle, kedy som ju obvinila, či si myslí, že som retardovaná a neviem si spočítať, že ma ide ošklbať… Ach, zas to sklamanie…

Jedlo si bežne nefotím, radšej ho jem, avšak táto megaporcia ma ohromila. A ohromená som bola aj neskôr, pretože všade kde som jedla, som dostala takýto náklad jedla. MŇAM!!!

Do Českého Krumlova som prišla o 16:00 a vďaka mojej GPS a evidentne nie až tak mizernému orientačnému zmyslu, som našla môj penzión celkom rýchlo. Teraz malá rada do budúcna: keď si objednávate ubytovanie v penziónoch u našich susedov, skúste domácich osloviť aj na priamo. Keď som sa s majiteľom penziónu stretla, ostal v šoku, že som si rezervovala najväčší a najkrajší apartmán, ktorý ponúka. Tak sme sa teda dohodli, že ak sa nasťahujem do menšej izby (ktorá bola rovnakej kvality, avšak menšia), vráti mi nejaké „drobné“. A bol to naozaj dobrý deal. Aj vlk ostal sýty, aj koza celá. A ako bonus mi sľúbil raňajky na terase! Pre milovníkov raňajok, ako som ja, je to jedna z TOP správ dňa! 🙂

O 17ej som si už robila small research po meste a ako správny „paštikár“ (a low-cost cestovateľ) som si kúpila paštiku na večeru. Po krátkom motkaní sa po centre mi však ubudla energia, a tak som zakotvila v podniku Krumlovský mlýn na pive. Ten pocit, kedy si môžete spokojne povedať: „dobrá práca“ a užívať si krásneho výhľadu, je na nezaplatenie. Tiež je to skvelý pocit, keď po náročnom dni, kedy si myslíte, že pôsobíte ako kus hovna, dostanete od čašníka za váš krásny úsmev zľavu z účtu. Život je krásny!

Večer som zacampila na Náměstí Svornosti, kde som zbaštila paštiku a kde som sa skupinke Nemcov veľmi neúspešne snažila vysvetliť, že to nie je „cat food“. V noci odporúčam ešte vychádzku na zámok, kedy tu nie sú žiadni turisti (a vlastne nikto tu nie je) a celý areál je len pre vás.

Deň II.     29.4.2018

Krásne dobré ráno prajem!

Nakoľko som večer prehodnotila, že sa nebudem spoliehať na to, že mi majiteľ penziónu ešte pri príchode sľúbil raňajky na terase, kúpila som si vlastné. V posteli som zbaštila 400g bábovky, ktorú som zapila čiernou kávou a skoro ma opäť vyplo. Ak už pri tejto časti myslíte na hriech obžerstvo, radšej ihneď prestaňte čítať. Pretože v momente, kedy som sa vyvalila, mi zrazu niekto klope na dvere. Otvorím dvere a tam majiteľ, že mi pripravil raňajky. Mne sa zahmlelo pred očami a v duchu som začala ďakovať všetkým rodinným oslavám, ktoré sa v našej rodine pravidelne konajú, pretože tie mi vytrénovali žalúdok tak, že v určitých situáciách je schopný prijať enormné množstvo jedla bez toho, aby ho v zápätí vyvrátil. A tak som sa vrhla na druhé raňajky, pokecala som si s majordómom a s obavami infarktu (srdce mi bilo odušu), som vypila druhú silnú rannú kávu. S bruchom, akoby som mala tesne pred pôrodom, som hrdo odkráčala do izby, kde som ďalšiu hodinu len nehybne ležala a trávila ranný žalúdočný šok.

Dnes som si dala spoznávací deň. Kúpila som si Český Krumlov Card, ktorá ponúka návštevu Hradného múzea a veže, Regionálneho múzea, Múzea fotoateliéru Seidel, Egon Schiele centra a Kláštorov v Českom Krumlove za naozaj výhodnú cenu. Cena išla ešte nižšie, keď som sa preukázala EURO 26 kartou.

Ako správny etnológ som ihneď navštívila Regionálne múzeum. Sú v ňom zdokumentované dejiny Českého Krumlova a expozícia je naozaj krásna. Za spomenutie stojí minimálne nádherný keramický 3D model Českého Krumlova.

Následne som sa presunula do centra diania – do Krumlovského zámku. Človek si na hradnú vežu vystojí naozaj dlhý rad, avšak výhľad stojí za to. Celé historické centrum – Vnútorné mesto – máte ako na dlani. Potom som sa prešla krásnymi záhradami a popoludní som sa zúčastnila free walking tour. Časovo som to tu naozaj vychytala, nakoľko sa tu konali pred-prvomájové slávnosti (v rámci ktorých sa robil napríklad aj spomínaný free walking tour). Po tejto prehliadke, z ktorej si dodnes pamätám najmä to, prečo je kúsok steny po celej dĺžke na zámku špinavý – pretože tam boli toalety a padali tadiaľ hovná – som sa na 75% vedela orientovať po meste aj bez mapy.

Na Náměstí Svornosti sa konali trhy a za slušné ceny som sa tam najedla. Taký malý tip, ak by ste sa sem vybrali a konali by sa tu v čase vašej návštevy trhy, najedzte sa tam počas dňa. S pokročilou hodinou totiž ceny stúpajú a večer keď som tadiaľto prechádzala, boli ceny skoro o polovicu vyššie.

Deň III.     30.4.2018

Dnes ráno som si opäť povedala, že majordóm určite na mňa zabudol, a tak som dorazila bábovku a spláchla som ju kávou. Samozrejme, chvíľku na to, mi Niekto klope na dvere. Pán správca aj s raňajkami! Zopakovala som si teda včerajší ranný scenár, poďakovala som sa môjmu žalúdku za to, že je statočný a drží všetko na správnom mieste a po ďalšej hodine rozdýchavania som sa vybrala do Egon Schiele art museum a do Krumlovských kláštorov.

Egon Schiele je krásne múzeum a galéria v jednom a dalo mi nasledovnú životnú lekciu: do galérie  si vždy berte parťáka, pretože sa budete cítiť ako lightový schyzofrenik, keď si po hodine prehliadania obrazov zrazu uvedomíte, že obrazy nahlas analyzujete sám so sebou. Čo sa týka samotného Egon Schieleho, jeho tvorbu si prinajmenšom aspoň vygooglite, pretože stojí to za to! Portréty jeho nahých múz a mileniek mi ešte dlho budú rezonovať v pamäti. 

Následne som sa pobrala do kláštorov, avšak tie ma moc nenadchli (ako všetky sakrálne veci…), ale za spomenutie stojí druhé ponaučenie do života: keď navštevujete sakrálne pamiatky, vypnite si zvonenia na telefóne. Pretože nikdy neviete, ktorý blbec vám bude volať zrovna vtedy, keď sa budete nachádzať v kostolnej časti spolu s ľuďmi, ktorí tam vykonávajú svoje bhakti.    

Obedovala som v reštaurácii Travellers, ktorú z cenového a personálneho hľadiska viem vrelo odporúčať. Je to presne to miesto, kde cez deň sa v kľude najete a presne to miesto, kde si večer rád sadnete na pivo a nebudú vás otravovať turisti, ale ocitnete sa medzi miestnymi obyvateľmi. A toto miesto sa mi spája presne s tými zážitkami, na ktoré dodnes veľmi rada spomínam!

Po obede som si bola sadnúť na terasku mojej obľúbenej kaviarne Kafemlejnek, kde som si vypisovala pohľadnice. Keď sa tak nad tým teraz zamýšľam, deň III. bol plný ponaučenia. V tomto bode dňa som napríklad zistila, že keď vypisujete pohľadnice, musíte si ich niečím pridržať. Pretože nikdy neviete, kedy zafúka vietor a vaše pohľadnice sa behom sekundy ocitnú na brehu a zaplávajú si v rieke Vltava! Po prvotnom šoku som sa už len pristihla ako preliezam zábradlie a naháňam pohľadnice. Osobne si myslím, že som pobavila celú terasu… Najmä vtedy, keď som sa zúfalo snažila vyštverať naspäť hore. Úspešne som to však zvládla a už hodinu na to som ich preventívne všetky aj odoslala.

Odtiaľto som sa išla pozrieť na prvomájové slávnosti do Krumlovského parku, kde bola parádna dedinská zábava – prvýkrát v živote som zažila stavanie mája, tancovali tam folklóristi, hrala swingová kapela, bolo tu veľa atrakcií pre rodiny s deťmi, opekali sa špekáčiky, všade samé jedlo a pivo. Mala sa páliť čarodejnica (niečo ako keď my vynášame Morenu, avšak to sa kvôli vetru – písala som vyššie, že v tento deň fúkalo – presunulo na neskôr a premeškala som to…) a do večera tu hrala country kapela. Medzitým som však ešte utekala na lampiónový sprievod, na ktorý som sa už od rána tešila a kúpila som si aj vlastný lampión, ktorý som celý deň so sebou všade ťahala! Zapálila som si v ňom sviečku a ako šťastný autista som sa vmiešala medzi malé deti do sprievodu. Krásne zakončenie dňa!

 

Deň IV.     1.5.2018

Dnes ráno som sa nenechala nachytať mojou nedôverčivosťou a s prázdnym žalúdkom som nedočkavo čakala, kedy mi majordóm zaklope na dvere. A nakoľko sa dnes omeškal, chvíľu som aj začala o ňom neprávom pochybovať… Ale nesklamal!

Doobeda som ešte nabehla do Fotoateliéru Seidel – bol to dom a ateliér Josefa a Františka Seidelových z 19. storočia. Je to úžasné miesto, ktoré neustále dýcha históriou – nájdete tam krásny pôvodný nábytok a mnoho dobových fotografií a fotoaparátov, Seidelove denníky a knihy a napokon nahliadnete aj do fotokomory, keď v tom si zrazu uvedomíte, že už je pomaly váš čas ísť…

A čo na záver? Ešte raz sa pokochať romantickým výhľadom z Krumlovského zámku a utekať na autobus do Bratislavy. A najmä – nezabudnúť na túto rozprávku a určite sa do nej ešte niekedy vrátiť!

Bye, bye Český KrumLOVE!