Ako som sa opäť stala takmer bezdomovcom

Ako som sa opäť stala takmer bezdomovcom

Minule som si volala s kamarátom a hovorím mu, že som sa začiatkom septembra ocitla v Seattli na ulici. Jeho reakcia bola geniálna, ale výstižná. Povedal: „Zase?“ Reč je o kamarátovi, ktorý ma zachránil od toho, aby som sa pred takmer dvoma rokmi stala bezdomovcom v San Franciscu

Prvé tri týždne v Seattli som bývala u kamarátov. Potom sa však museli odsťahovať a ja som si hľadala novú strechu nad hlavou. Airbnb bolo drahé, a tak som hľadala na rôznych webových stránkach. Nakoniec som svoje vysnívané ubytko našla: bolo to len kúsok od miesta, kde som bývala v septembri 2018. Krásna lokalita za super cenu. Týpkyňa mi mailom poslala nájomnú zmluvu a peniaze za zálohu chcela vopred, čo je tu vraj bežné. Divné na tom celom bolo to, že som sa tam nemohla ísť pozrieť a že depozit chcela ASAP do 24 hodín. Navyše tvrdila, že je mimo mesta a mám jej to poslať na účet. Ja som jej písala, že nemám americkú kartu a chcem jej dať cash. Skončilo to tak, že som si zamieňala cash na bitcoiny a platila som $750 v bitcoinoch. Veci sa javili byť relatívne OK, kým si pani pár dní pred mojím sťahovaním nevypýtala ďalších $750. Vraj potrebuje peniaze za prvý mesiac už teraz, pretože renovuje byt. Do toho mi však písala kamoška, že jej to príde celé divné a že volala správcovi budovy, ktorý jej oznámil, že je zakázané prenajímať izby v danej bytovke. Peniaze som teda odmietla poslať so slovami, že sme sa dohodli, že zaplatím až sa nasťahujem. „Michelle“, ako si osoba na opačnej strane hovorila, povedala OK.

A potom nastal ten slávny deň, kedy som sa mala sťahovať a skončila som na ulici

Za tie tri týždne sa moje veci nejako záhadne rozmnožili. Prišla som sem s jedným veľkým batohom a sťahovala som sa s ním, ďalším malým batohom a dvoma krabicami. Môj kamarát ma zaviezol na danú adresu so slovami, že tam nemôže so mnou čakať, pretože musí ísť niečo vybavovať. Ja som teda napísala Michelle, že som tam. Ona mi odpísala, že do hodiny príde. A tak som si sadla na schody pred bytovkou a čakala som. A čakala. A čakala. Michelle mi zrazu prestala odpisovať, telefón mi nedvíhala a ja som si pomaly, ale isto začínala uvedomovať, že som v riadnej prdeli. Sedela som na tých schodoch štyri hodiny. Bola som hladná, smädná a trebalo mi strašne na záchod.

Zrazu som si všimla, ako sa ku mne približujú dve postavy. Na sekundu vo mne vzplanul plamienok nádeje, že to bude Michelle s priateľom. Neboli to oni. Bolo to niečo lepšie. Susedia z domu oproti si všimli, že tam už niekoľko hodín sedím a nezdalo sa im to. Chápete to – cudzí ľudia sa o mňa báli! Bola to strašne zlatá baba Abby s priateľom. Spýtali sa ma: „Je všetko v poriadku?“ A ja som im odpovedala: „Asi nie,“ a vyrozprávala som im môj príbeh. Opýtali sa ma, či mám kam ísť. Hovorím im, že vôbec neviem. Akože chápte ma, ja som bola tak mimo z tohto celého, že som sa čudovala, že som ešte vládala rozprávať v angličtine. A potom mi ponúkli niečo úplne neuveriteľné. Povedali mi, že môžem u nich prespať a na druhý deň to celé nejako vyriešime.

V noci som nespala. Hádam vám nemusím objasňovať všetky dôvody prečo. Oni dvaja sa tiež moc dobre nevyspali – veď mali vedľa v obývačke dievča z ulice. Ráno mi s úľavou povedali, že sa tešia, že som ich v noci nezabila. Vraj ich varovala kamarátka, nech si na mňa dajú pozor. Ja som im odpovedala, že mi tiež v noci napadlo, že by ma mohli zabiť. A tak sme sa ráno skamarátili.

Ako to pokračovalo ďalej...

Volala som šéfovi do práce, že mám veľký problém. On sa následne pýtal kolegov, či nevedia o nejakom lacnom ubytovaní. Na moje šťastie jeden o niečom vedel. Nebol to síce žiaden luxus, ale mala som to 10 minút pešo do práce a bolo tam neskutočné ticho. Spala som síce na molitane, párkrát ma doštípali ploštice a jeden spolubývajúci si o mne myslel, že som policajt v utajení. Na druhej strane, mala som super suseda, parádne súkromie a prekvapivo som nedostala žiadne choroby. Ja som to vlastne nakoniec úplne vyhrala! Veď viete ako sa to hovorí – všetko zlé je na niečo dobré. Nehovoriac o tom, že kúsok od domu som mala Donut Factory s výbornou kávou. Tam som však chodila maximálne raz do týždňa, keď som si to mohla finančne dovoliť…

Michelle, ja a policajt

Michelle som poslala zopár ľúbostných správ a prvýkrát v živote som išla na políciu. Kvôli protipandemickým opatreniam som sa do budovy nedostala a cez mikrofón mi akurát dali telefónne číslo, na ktoré som mala zavolať. Tak som tam volala. Ohlásila som, čo sa stalo a povedali mi, že môj prípad posunú ďalej a budú ma kontaktovať. Volali mi presne v momente, kedy som vošla do QFC na nákup. Vozík som teda dala bokom a hodinu som sa pred obchodom rozprávala o všetkých detailoch s policajtom. Nechápem, prečo sa na mňa ľudia pred obchodom tak zvláštne pozerali. Každopádne, napokon mi povedal, že môžem byť rada, že som platila „len“ $750. Že týchto podvodníkov je tu teraz strašne veľa a ľudia im pokojne zaplatia aj $1500 a viac. Tiež mi pán povedal, že je takmer nulová pravdepodobnosť, že páchateľa vystopujú. Ja ho touto cestou pozdravujem a dúfam, že sa zadrhne tými peniazmi. Ono viete, sú dva druhy podvodníkov: jedni si od vás vezmú peniaze a už o nich nikdy nepočujete. Tí druhí vás budú ťahať za nos a nechajú vás uprostred mesta na ulici. A takto sa to do psej matere nerobí!

S láskou,