Ako prežiť týždeň s rodinou a nezblázniť sa (26.12.2020-3.1.2021)

Ako prežiť týždeň s rodinou a nezblázniť sa (27.12.2020-3.1.2021)

Moje Vianoce v roku 2020 sa niesli v rovnakom duchu ako väčšina roka: sedela som doma na zadku, tlačila som do seba všetko, čo mi prišlo pod ruku, na chvíľku som sa dokonca tvárila, že cvičím a ako bonus za postupné strácanie socializačných schopností v tomto roku, som bola na záver dňa ocenená darčekmi. Veru, pekný deň. Keďže sa nám však doma už nechcelo len tak bezcieľne túlať medzi la kuchyňou, el kúpeľňou či el izbou, rozhodli sme sa odísť na chatu do Rajeckej doliny. 

Chata v horách

Naša chata sa nachádza na lazoch, asi hodinu pešo od najbližších potravín, kostola či krčmy. Máme tam elektrinu, tečúcu, avšak väčšinu času ľadovú vodu, čerstvý vzduch a krásnu prírodu. Vnútri s nami spolunažíva nespočetné množstvo pavúkov a hmyzu, ktoré sa po našom príchode akoby zobudia zo svojho hibernovania a prvé dni trávime nekonečným vraždením. Centrálnym kúrením sa stáva pec. Z počiatočných 3°C sme si behom dvoch hodín vykúrili až na 5°C! Aspoň, že do večera bolo kopec času. Na tretí deň som sa stala hlavným kuričom ja, no a dopadlo to tak, že… Bez ďalších pokynov som si naivne myslela, aké je kúrenie jednoduché. Veď je tam oheň, takže tam stačí vkuse len hádzať drevo, aby sa udržiaval, nie? A tak sa vlastne stalo, že do večera bolo vnútri odporných 29°C a ja som zistila, že o regulácii tepla nič neviem. Ale aspoň nám nebola zima. Tiež som zistila, že na pec si netreba vykladať nohy. Tí, ktorí ma osobne nepoznáte, tak aby ste vedeli, ja mám takú úchylku, že si nohy vykladám úplne všade. Dokonca aj počas obedovania ľúbim sedieť v tureckom sede. Tento raz som si ich vyložila na pec a čuduj sa svete – zhorela mi papuča.

Ukradnutý stromček

Aké by to boli sviatky bez vianočného stromčeka? Prvotný plán bol, že pôjdeme do lesa a tam si vyrúbeme nejaký pekný strom, ktorý si následne vyzdobíme. Stačilo však ísť len trochu do hory, aby sme zistili, že niekto si už taký stromček vyrúbal a odložil (?) si ho tam na neskôr. Po krátkej prechádzke, keď sa už začalo stmievať, sme sa poň zastavili. Mama ho chytila vpredu, ja vzadu a veselo sme si ho niesli domov. Keď už sme sa nachádzali na čistinke a vyriešili sme dilemu, či je naša chata napravo alebo naľavo od nej, zrazu sa zľava vyvalilo naším smerom auto. No ešteže sme to vlastne mali namierené opačným smerom. Mama zakričala: „Bacha, auto sem ide!“, ja som jej na to zvreskla: „Pusť ten strom!“ a v rovnakom momente sme zhodili náš krásny stromček na zem a „tvárili sa nenápadne.“ Našťastie slnko už naozaj zapadalo a šofér auta si nás absolútne nevšímal. Mal namierené do hory. Po svoj stromček. V momente, keď nám zišiel z dohľadu, zdrapili sme náš strom a ako z nejakého komediálneho filmu sme s ním utekali hore kopcom ku našej chate. Odtiaľ, zadychčané akoby sme práve dobehli maratón, sme pozorovali auto, ktoré vošlo do hory, tam sa otočilo a odišlo naspäť odkiaľ prišlo. Holt, bez svojho stromčeka.

Zimná turistika

O silvestrovských výstupoch som veľa počula, avšak nikdy som o tom neuvažovala. Až doteraz. Dobre, netrepali sme sa na horu uprostred noci, ale bolo to 31. decembra, čiže legitímne to môžem nazvať Silvestrovským výstupom. V snahe vyhnúť sa masám ľudí sme sa rozhodli vyjsť na Strážov (1213mnm). Mimochodom, toto bola moja prvá zimná turistika ever. V Strážovských vrchoch sme už síce boli v lete, ale krajina vyzerala úplne ináč. Teraz bola cesta strmá, šmykľavá, padnutá hmla a okolitá príroda pôsobila dojmom, že som sa ocitla v rozprávke. Akurát nervózna som bola zo zostupu dolu. Tento problém sa však vyriešil veľmi rýchlo, keď bratia vytiahli lopáre a zahlásili, že sa predsa spustíme! Nakoľko lopáre sme mali dva a my sme boli štyria, správne, vždy niekto išiel buď po svojich, spúšťal sa na zadku, alebo mne osobne sa najlepšie išlo štýlom „na tuleňa“ – na bruchu. Čiže, na kopec sme sa trepali dve hodiny a dolu sme boli za pár minút. Celkom dobrá bilancia, nie?

Druhá turistika, ktorú sme počas týždňa na chate absolvovali, bola o niečo zaujímavejšia. Rozhodli sme sa vyliezť na Kľak (1352mnm). Avšak nie z Fačkovského sedla (802mnm), odkiaľ chodia všetci, ale z obce Fačkov (536mnm). Jedna vec, ktorú dodnes neviem pochopiť je, že cesta nám namiesto oficiálne uvedených 2,5 hodín trvala približne 4,5 hodín (mama hovorí, že je to jej vinou). Ale veď dobre. Horšie však bolo to, že sme sa zhodli, že dolu touto cestou určite nechceme ísť. A tak sme zistili, že z Fačkovského sedla ide o 16:20 autobus priamo do Fačkova, kde sme zaparkovali naše auto. Z Kľaku do sedla to malo podľa turistických tabúľ trvať 1,5hodiny (predpokladám, že počas všetkých ročných období okrem zimy). No a na Kľak sme sa vyštverali o 14:50. Keď do toho zapojíme trochu jednoduchej matematiky, vyjde nám, že v momente, kedy sme prišli na Kľak, musíme rovno aj odísť. Rozdelili sme sa teda na dve skupiny: ja a starší brat a mama s mladším bratom. Plán bol jednoduchý: čo najrýchlejšie sa dostať dolu, stihnúť bus, zobrať auto a prísť naspäť do sedla po mamu s bratom. Výbavou na náš zostup bol jeden pár mačiek (konečne som pochopila na čo sú dobré, pretože dodnes som na ne len frflala) a bratov lopár. Keby sme boli desaťročné deti, asi by sa nikomu rozum nezastavoval, ako vtedy, keď videl dvoch dospelákov ako sa šmýkajú dolu kopcom: jeden na lopáre a druhý na zadku, bruchu, eventuálne popri tom na lopári šprintoval. Dvakrát sme ratovali lopár, ktorý sme skoro stratili a nespočetne veľakrát aj seba samých, keď nás išlo vyhodiť zo svahu. Výsledok bol však znamenitý: cesta dolu nám trvala neuveriteľných 50 minút. Ja som bola komplet prepotená, zafučaná, dobitá, doškriabaná, dokonca aj necht sa mi zlomil a ledva som stála na nohách, ale autobus sme predsa len stihli! Poviem Vám, toto bola turistika za všetky drobné. Najlepší na tom všetkom bol však ten prekvapivý pohľad turistov, ktorých sme stretli na vrchole Kľaku a následne sme ich behom jednej hodiny míňali prichádzajúc z opačnej strany hory na lesnej ceste vo Fačkove. Tí si hádam na chvíľu aj pomysleli, že cestovanie v časopriestore naozaj existuje. 

Toto bol náš týždeň na chate s rodinou. Naozaj sa dal prežiť. Prečítala som skoro dve knihy a jeden časopis, po týždni bez internetu som zistila, že mi vlastne nič neušlo a narazila som si kostrč tak, že do dnešného dňa vždy keď si sadnem, na chvíľu sa mi pred očami zahmlie, a zrazu mám pred sebou ten krásny výhľad z Kľaku.